Najjednoduchší prejav solidarity: uistite sa, že sa vaše dane nepoužívajú na páchanie vojnových zločinov

Rozhovor s Majedom Abusalamom

Majed Abusalama je zakladateľom viacerých organizácií, ktoré vytvárajú priestor pre palestínske hlasy a posilňujú spoluprácu medzi palestínskymi a izraelskými aktivistami a aktivistkami proti okupácii a izraelskému režimu apartheidu. V súvislosti s izraelským bombardovaním Gazy uverejnil list Európe. Cituje v ňom výrok americkej intelektuálky bell hooks, že solidarita je sloveso, a vzápätí kladie otázku, ktorú adresuje všetkým: čo robíme pre to, aby sme zastavili genocídu v Gaze?

Narodili ste sa v utečeneckom tábore Džabália (Jabaliya). V Gaze ste vyrástli a v roku 2014 vás tam izraelské ozbrojené sily postrelili do nohy, keď ste sadili olivy. Spoznávate ešte dnes Gazu, ktorú izraelské bombardovanie čoraz viac ničí a mrzačí? 

Áno. Chodil som v Gaze do škôl OSN. Prežil som tam prvú a druhú intifádu (palestínske povstanie proti izraelskej okupácii, pozn. prekl.). Sledoval som premenu a rozvoj Gazy. Zo začiatku sme boli utečencami s minimom infraštruktúry. Postupom času sa utečenecké tábory aj mestá rozrástli. Dnes je Gaza jednou z najhustejšie obývaných oblastí na svete. Keďže priestoru je málo a je obmedzený, ľudia stavajú do výšky, pristavujú svojim domom poschodia.

Všetky tieto zmeny a rast mestských priestorov však boli zničené počas izraelských agresií od začiatku izraelskej blokády Gazy v roku 2007. Pri masakroch v rokoch 2008 a 2009 zbombardovali a zničili obrovské množstvo stavieb. Ľudia po takej skaze zachraňujú, čo sa dá, opätovne využívajú materiály, stavajú. Infraštruktúrne riešenia sú nútení hľadať v rámci izraelského režimu osadníckeho kolonializmu a blokády. Izraelské bombardovanie v roku 2012 tiež spôsobilo obrovskú skazu – a potom znovu v roku 2014 – a potom znovu… a znovu… Po každom náznaku rozvoja nasledovalo zničenie a vymazanie nových spomienok, ktoré sme si stihli vytvoriť.

Je to súčasť izraelského štrukturálneho násilia. Nechcú pôsobiť len na naše telá – zraniť, zabiť, premiestniť ich – vymazávajú a zraňujú aj naše spomienky a obrazy našich ulíc, našich mestských prostredí, ikonických budov a miest, ako ich poznáme.

Tentokrát to dotiahli do krajnosti. Každý raz sa to zhoršuje. Niekedy sa zdá, akoby Izrael čakal na príležitosť zvýšiť intenzitu bombardovania. Škála toho, čo je prijateľné, sa zakaždým trošku rozšíri. Taká je taktika. Bombardovať a potom ponúknuť „možnosti“. Je absurdné, že po skončení bombardovania často najviac profitujú izraelské stavebné firmy, lebo väčšina materiálov, ktoré sa po zničení Gazy nakúpia, pochádza odtiaľ. Toto je jedna tvár osadníckeho kolonializmu: obliehajú nás, bombardujú nás a potom, keď sa chceme opäť postaviť na nohy, majú dohľad nad všetkými kontrolnými stanovišťami a nad všetkým, čo do Gazy prichádza.

Urbánna podoba Gazy sa tak opakovane vymazáva zo spomienok Palestínčanov a Palestínčaniek. V rámci doktorandského štúdia sa sústredím na mladých ľudí, ktorí od narodenia žijú pod izraelskou blokádou. Túto generáciu to zranilo najviac. Videli najviac bombardovaní, sledujú neustále vymazávanie svojich štvrtí. Stratili aj veľa priateľov, rodinných príslušníčok, známych…

Hovoríte teda, že bombardovanie je teraz horšie než kedykoľvek predtým?

Áno. Ide o extrémne vyvrcholenie nadmerného a neopodstatneného násilia, genocídnych politík. Sme svedkami taktiky úplného zrovnania so zemou, keď sa budovy zničia na koberce prachu a rozdrobený betón. Znamená to, že jednu a tú istú budovu bombardujú a ostreľujú raketami niekoľkokrát za sebou. Cítiť to podobne ako zemetrasenie, od detonácií bômb sa trasie zem. Tento tras zasahuje aj telá ľudí. Fyzicky to ovplyvňuje srdce, prestáva pravidelne biť. Umierajú ľudia, civilisti a civilistky, susedia, celé rodiny. Počas útokov v uplynulých týždňoch bolo zo zemského povrchu úplne vyhladených okolo sto rodín (v čase tohto rozhovoru na konci októbra, pozn. prekl.). Viacero mojich priateľov a priateliek celkom osirelo – sú jedinými preživšími zo svojich rodín. Medzi zabitými sú aj moji príbuzní a príbuzné.

Preto vidíme paralely medzi tým, čo pretrpeli naši starí rodičia počas nakby a tým, čím trpia muži, ženy a deti v Gaze, v Palestíne, dnes.

Násilie zanecháva stopy naprieč generáciami.

Je to tak. Súčasné zločiny Izraela môžu ovplyvniť veľa generácií mladých ľudí, ktorí sledujú, čo sa deje. Môže sa posilniť odpor a zdá sa, že ochota na zmierenie s každým útokom klesá. Toto, obávam sa, je aj úmyslom súčasnej fašistickej izraelskej vlády. Chcú v Palestínčanoch a Palestínčankách vyvolať nenávisť a roztrpčenie. Chcú ich zraniť do takej miery, že prestanú hovoriť o riešení v podobe jedného spoločného demokratického štátu.

Je to súčasťou infraštruktúry útlaku a násilia v rámci systému osadníckeho kolonializmu. Je to psychologická vojna. Súčasný Izrael ako štát založený na politike vylúčenia – štát len pre Židov a Židovky, s režimom apartheidu – môžu obhajovať len tým, že budú tvrdiť, že ich Palestínčania a Palestínčanky nemajú radi a nikdy by nechceli s nimi žiť v mieri. Nie po deštrukcii takéhoto druhu, po bombardovaní domov a násilí takéhoto rozsahu – nie po genocíde. Ide o dlhodobú stratégiu segregácie – internalizovanej segregácie a diskriminácie, ktoré sa využívajú na uplatňovanie apartheidu a väznenie čoraz väčšieho množstva Palestínčanov v bantustanoch (na čoraz menších oddelených „ostrovčekoch“ okupovaného územia, pozn. prekl.). Pretože cieľom sionistického projektu je udržiavať kontrolu nad územím.

Napísali ste List Európe od Palestínčana. Ako vnímate dehumanizáciu Palestínčanov a Palestínčaniek? Medzinárodná politická scéna na jednej strane akceptuje blokádu, bombardovanie a zabíjanie ľudí v Gaze. Na druhej strane sledujeme snahy kriminalizovať protesty proti izraelskej politike – ako to vplýva na nás ako ľudí a aký vplyv to má na naše spoločnosti?

Sú to veľké otrasy, na rôznych úrovniach. Po tejto deštrukcii Gaza už nikdy nebude rovnaká, ani my už nikdy nebudeme rovnakí. Bojím sa, že my ľudia sme určitým spôsobom „chorí“. Že sme v horšom stave ako kedykoľvek v minulosti. Traumy a šoky neustále pokračujú a stupňujú sa.

Izrael spôsobuje ľuďom nové a nové traumy, zasahuje im do životov extrémnymi udalosťami. Je to spôsob, akým si udržiava nad nimi kontrolu, ovláda ich emócie. Násilie a útlak rozličnej, premenlivej intenzity umožňujú Izraelu ovládať Palestínčanov a Palestínčanky. V Izraeli vedia, že čoraz viac Palestínčanov a Palestínčaniek má o Izraeli a jeho obyvateľstve jediný obraz: obraz vojakov či vojačiek, tankov, vojenských lietadiel, zvukov bômb alebo ostreľovačov, ktorí strieľajú na pokojných protestujúcich. A popri tom sa izraelská politická trieda prostredníctvom protimuslimskej propagandy môže spájať s pravicovými politickými skupinami v Európe a inde.

Žijeme v nebezpečných časoch. Ľudia v Palestíne, predovšetkým v pásme Gazy, čelia krajnému ohrozeniu. Potrebujeme si uvedomovať, že prežívanie takých extrémnych udalostí spôsobuje, že už nie sme „normálni“ ľudia. Toto výnimočné násilie zároveň utvára výnimočných ľudí – vieme, že úlohou našich životov je uchovávať (si) nádej, je to našou morálnou povinnosťou, prežiť a odolávať. Okolnosti sú čoraz extrémnejšie, avšak už celé generácie nežijeme „normálny“ život. Na každom kroku musíme reagovať na taktiky izraelského osadníckeho kolonializmu a vzdorovať im. Bohužiaľ – ani po násilí posledných týždňov – nevidíme, že by Západ v nás, palestínskych ženách, deťoch a mužoch, videl rovnocenných ľudí. Akoby sme neboli hodní rovnakých práv.

Takýto postoj západných vlád vidíme už dlho, aspoň 75 rokov – v skutočnosti ešte dlhšie –, no tentokrát je ten odkaz veľmi zreteľný.

V najhorších chvíľach však vidíme aj najviac ľudskosti, keď niektorí ľudia prejavia mimoriadnu silu, odvahu, starostlivosť o svojich blížnych… Takí boli ľudia, ktorí zachraňovali Židov a Židovky počas holokaustu, tí, ktorí protestovali a postavili sa proti zločinom a nespravodlivosti. To sú skutoční ľudia. Nie tí, čo neutrálne mlčia. Dnes svet opäť čelí obrovskej skúške – mnohí stále poslušne nasledujú propagandu západných mocností, ktoré nás Palestínčanov a Palestínčanky chcú vyhladiť, upierať nám naše práva a ľudskosť. Ale práve medzi ľuďmi v uliciach vidíme najviac humánnych činov. Solidaritu. Starostlivosť. Pomoc. Dokonca aj v Gaze, kde sa ľudia delia o tú trochu jedla a vody, ktoré majú a snažia sa spoločne prežiť. Práve táto vzájomná starostlivosť je najväčším prejavom ľudskosti. Keď sa delíte o všetko, čo máte, so svojimi blížnymi.

Vaša práca vždy stavia mosty: založili ste organizáciu Bordergone, kde sa príbehy komunity We Are Not Numbers prekladali do hebrejčiny. Keď ste na Humboldtovej univerzite protestovali proti prejavu izraelskej političky, spolupracovali ste s izraelským aktivistom Ronniem Barkanom a izraelskou aktivistkou Stavit Sinai. Aký význam má táto spolupráca presahujúca logiku apartheidu udržiavaného Izraelom?

Dôležité je pochopiť, že antisionisticky a protikoloniálne zmýšľajúcich izraelských mužov a žien, Židov a Židoviek je menšina. Možno niekoľko tisíc. V Izraeli nemajú žiadnu skutočnú moc. Dokonca aj liberálni sionisti sú častejšie pravičiari, lebo si neželajú spolužitie všetkých – Židov a Židoviek, Palestínčanov a Palestínčaniek.

Organizácia Jewish Voice for Peace však spája antifašistické, protikoloniálne a antisionistické hlasy s cieľom spolupráce – aj v Nemecku (ide o hnutie s najsilnejšou základňou v USA, pozn. prekl.). Je dôležité, aby sme pokračovali v spolupráci, aby sme rozprávali a aby nás bolo počuť. Prispieť k tomuto je nesmierne dôležité. Aj preto, aby sme sa my ako spoločnosti pripravili na skutočnosť jedného štátu – a ten musí byť demokratický. Ja neviem, čo prinesie budúcnosť, ako ľudia rozhodnú, ako sa spojíme. Teraz sa mi ako podstatné javia jedine demontáž režimu osadníckeho kolonializmu, zaručenie práva palestínskych utečencov na návrat a zabezpečenie rovnosti pre všetkých, aby nedochádzalo k nadvláde jednej skupiny obyvateľstva nad druhou.

Už dvadsať rokov budujeme a posilňujeme vzájomné väzby. Sila osadníckeho kolonializmu rastie, ale rastie a mení sa aj náš vzdor. Naše požiadavky a morálna zodpovednosť sa menia a posilňujú. Morálna zodpovednosť sa netýka len Palestíny. Všetci sme súčasťou ľudstva a sloboda, dôstojnosť a rovnosť sú univerzálnymi hodnotami všetkých ľudí. Slobodná Palestína znamená v neposlednom rade oslobodenie izraelských osadníkov a osadníčok, ktorých a ktoré fašistická moc zneužíva, keď ich dosiaľ nezákonne využíva na posilnenie vlastného režimu nadvlády.

Antisionizmus a židovská politická opozícia voči súčasnému izraelskému režimu sa prejavujú čoraz zreteľnejšie. Najočividnejšie je to asi v Spojených štátoch, kde podstatná väčšina mladých Židov a Židoviek odmieta súčasný izraelský režim osadníckeho kolonializmu. Podporujú palestínsky zápas za slobodu a rovnosť. Vidíme ich v uliciach New Yorku a iných miest a krajín – spolu sa usilujeme o rovnosť pre všetkých, je to náš spoločný zápas za univerzálne dodržiavanie práv.

Pokiaľ ide o chápanie apartheidu a osadníckeho kolonializmu, berieme do úvahy situáciu v Palestíne, ale vieme, že ide o spoločný zápas proti takýmto režimom. Rastie množstvo židovského obyvateľstva, ktoré uznalo a vníma realitu – ultrapravicový, fašistický režim v Izraeli jednoducho už nedokáže ďalej skrývať a ututlávať svoju zločineckú povahu. Dnes už nemusíte byť osobitným spravodajcom OSN, aby ste našli dôkazy, že konanie Izraela v priebehu desaťročí predstavuje zločiny proti ľudskosti. Izraelská koloniálna politika apartheidu a židovskej nadvlády [v Palestíne] dnes ohrozuje Židov a Židovky na celom svete. Musíme viesť zápas za dekolonizáciu, za miesto pre dodnes utláčaných a kolonizovaných ľudí. V čase oslobodzovania je hlas utláčaných tým najdôležitejším hlasom, ktorý by sme mali počúvať.

Vždy ste boli aktívnym členom občianskej spoločnosti v Gaze. Pritom v Gaze aj na okupovanom Západnom brehu Jordánu je stále evidentnejšie, že palestínske politické vedenie nechráni a nezastupuje záujmy palestínskeho obyvateľstva. Odráža sa to aj vo výzve palestínskej občianskej spoločnosti z roku 2005, v ktorej žiada bojkot, stiahnutie investícií a sankcie (BDS) voči Izraelu, kým nezosúladí svoje politiky a konanie s medzinárodným právom. Ako možno podporiť palestínsku spoločnosť práve v tom, čo ste spomínali – aby bola pripravená uskutočniť jeden demokratický štát?

Palestínske obyvateľstvo je teraz v Palestíne uväznené v bantustanoch. Pohnútkou na to sú imperiálne kapitalistické ambície. Pri blokáde Gazy ide o nadvládu nad ľuďmi prostredníctvom nekropolitík, ktorých súčasťou je odopieranie základných zdrojov, tovarov a práv.

Vždy však existujú spôsoby, ako dosiahnuť zmierenie a spolužitie. Utláčaní si najsilnejšie želajú žiť v mieri – vedia, čo znamená mier a bezpečie, a vedia, čo znamená vojna a strata blízkych i majetku. Medzigeneračná trauma okupácie a etnických čistiek vytvára v nás všetkých obrovskú túžbu po mieri, oslobodení, spravodlivosti a rovnosti.

Potrebujeme však pomoc sveta – nie západných krajín a politikov. Už nedúfam, že podporia Palestínčanky a Palestínčanov. Potrebujeme spoluprácu celého sveta, teda ľudí, aj z Európy. Budeme sa musieť vzoprieť a povedať Izraelu Nie. Treba zastaviť financovanie Izraela, ukončiť obchodovanie so zbraňami a vojenskú spoluprácu s Izraelom. Je to podobné tomu, čo sa dialo s Južnou Afrikou počas apartheidu. Budeme potrebovať bojkoty a sankcie. Za toto sa zasadzuje hnutie BDS.

V súčasnosti je toto jediná cesta – na úrovni jednotlivých ľudí aj skupín. Inak sa ten pravicový, fašistický režim nezmení. Potrebujeme zmenu, ak chcete – revolúciu. A tu vidím riešenie, no bude musieť vzísť od ľudí. Žiaden kolonizovaný a utláčaný ľud neprijal svoju kolonizáciu a útlak a neostal kolonizovaný a utláčaný navždy.

V posledných týždňoch sme videli vyjadrenia podpory Palestíne na futbalových štadiónoch. Fanúšikovia v Škótsku a Írsku vyvesili palestínske vlajky. Vidíme pracujúcich v Amerike a Európe, odborové zväzy, ktoré vyjadrujú svoju podporu, vidíme protesty v uliciach… Vidíme výzvy na bojkot a zastavenie takých akademických a výskumných spoluprác, ktoré podporujú izraelský štát, vojenský priemysel a nezákonné osídľovanie… Môže to stačiť? 

Dobrým príkladom sú nórske odborové zväzy. Najväčšia tamojšia federácia odborových zväzov, ktorá má viac ako milión členov a členiek, hlasovala za solidaritu s Palestínou a vyvodenie zodpovednosti voči Izraelu. Podobné príklady vidíme v Belgicku. V Barcelone vyjadrili podporu Palestínčanom a Palestínčankám v Gaze napríklad hasiči. Pracujúcim je blízka situácia ostatných ľudí z pracujúcej triedy vo svete a ich zápas za sociálnu spravodlivosť. Toto je dôležité. Otázka Palestíny je otázkou triedy – ide o súčasť triedneho boja. Elita sa usiluje chrániť svoje ekonomické záujmy. V uliciach sú pracujúci, migrantky, globálny Juh…. V otázke Palestíny sa prelínajú mnohé zápasy: za svet bez imperializmu, bez kapitalizmu, bez tried, za svet, v ktorom funguje medzinárodná solidarita… Toto sú, napokon, odborárske princípy. Počas alžírskeho boja za nezávislosť podporovali oslobodenie Alžírska aj francúzske odbory. Aj dnes ľudia v uliciach chápu, že ide o spoločný cieľ.

Ja verím v ľudí – dôverujem im. Verím, že nájdu cesty a priestor povedať, prečo podporujú palestínsky zápas za slobodu a spravodlivosť. Prečo cítia zodpovednosť. Každá krajina na Západe, každá krajina v Európe nesie spoluzodpovednosť za izraelské vojnové zločiny voči palestínskemu obyvateľstvu. Všetky tieto štáty spolupracujú s Izraelom a podporujú obchodovanie so zbraňami a vojenským materiálom s Izraelom. Daňové poplatníčky a poplatníci v európskych krajinách za to platia. Správanie Izraela v prvom rade zasahuje Palestínčanky a Palestínčanov, ale izraelské zbrane a vojenské vybavenie sa využívajú aj v uliciach európskych miest. Ľudia v uliciach, odborové zväzy a rozličné organizácie teraz protestujú i proti tomuto. Je to najjednoduchšia forma solidarity – ubezpečiť sa, že dane, ktoré platíte, sa nevyužijú na páchanie vojnových zločinov ani na ich podporu.

Máte dôveru vo využívanie právnych a súdnych ciest? Vidíme výzvy na uplatnenie univerzálnej jurisdikcie, trestné stíhania a žaloby, na súdenie zodpovedných osôb aj na Medzinárodnom trestnom súde. 

Všetky spôsoby sú dôležité. A každý a každá z nás si môžeme nájsť spôsob, ako konať – na pracovisku, v škole, na uliciach, v obchodoch… Videli sme to napríklad pri firmách prevádzkujúcich platformy na prenájom bývania či veľkých digitálnych spoločnostiach. Keď ich pracovníci a pracovníčky zistili, že ich zamestnávateľ podporuje nezákonné osady alebo izraelský zbrojný priemysel, začali protestovať Požadovali ukončenie takejto spolupráce. Nenechali sa odbiť, protestovali zas a znova. Niektoré uspeli, iní dali výpoveď.

Palestínsky zápas je zápasom proti kapitalizmu a je univerzálny: stali sme sa tovarom, ktorý slúži iba záujmom kapitálu, využíva sa na navýšenie zisku. Takýto systém škodí ľuďom ako v Palestíne, tak v Afrike a inde… Je to začarovaný kruh systémového násilia, z ktorého treba vystúpiť. Prelomiť ho musia ľudia.

Vašich starých rodičov vyhnali z domu počas nakby izraelské ozbrojené skupiny. Vaši predkovia bývali v Isdude (dnešnom izraelskom meste Ašdod) a v dedine Bejt Žirža (Bayt Jirje). Dá sa právo na návrat všetkých palestínskych utečencov uznať bez toho, aby ďalším ľuďom hrozilo, že prídu o svoje domovy? Čo by znamenal spravodlivý návrat a ako by prebehla náprava krívd, aby sa zaručilo pokojné spolužitie všetkých obyvateľov a obyvateliek územia Palestíny v jednom demokratickom štáte?

Presne tomu sa venuje vo svojej práci historik a architekt Salman Abu Sitta s mnohými ďalšími architektmi. Je návrat možný a ako sa dá dosiahnuť? Mnohé palestínske dediny ešte stoja, niektoré sú opustené. Bezpochyby je na území historickej Palestíny dostatok životného priestoru pre všetkých. Strach, ktorý takéto politické riešenie (rešpektovanie práva na návrat a spolužitie v spoločnom štáte, pozn. prekl.) vyvoláva v Izraelčanoch a Izraelčankách, nie je opodstatnený.

Izraelskí občania a občianky žijúci v nezákonných sídlach na okupovanom území (tzv. osadách) vedia, že prispeli k etnickým čistkám tohto územia – každý to vie. Áno, v niektorých prípadoch by bolo lepším riešením odškodnenie. Ale peniaze nie sú problém, Izrael je dostatočne bohatá krajina a západné štáty mu poskytujú pomoc v hodnote miliárd dolárov, s ktorými by to dokázal. Na tento účel by sa dala presmerovať aj humanitárna pomoc OSN, ktorá dnes slúži na podporu palestínskeho obyvateľstva v exile a pod okupáciou. Možnosti, ako to urobiť, existujú. Máme expertov, právnikov schopných vypracovať systémy, pomocou ktorých sa to dá zrealizovať.

Izrael straší židovské obyvateľstvo, že ďalšími utečencami budú oni. Toto nás privádza späť k téme holokaustu v Európe a k tomu, akým spôsobom sionizmus zneužíva [tragédiu a pamiatku] holokaustu na presídlenie židovského obyvateľstva do Izraela a osídľovanie okupovaných palestínskych území. No nespravodlivosť a zločiny minulosti nás neoprávňujú na to, aby sme sa teraz dopúšťali neprávostí alebo páchali zločiny. Musíme dosiahnuť spravodlivosť. Tí, ktorí sa dopustili zločinov a krívd, sa musia ospravedlniť a dostať nejaký trest – a ja verím, že ani medzinárodné spoločenstvo si neželá ďalších mŕtvych. Všetci musíme prispieť k rovnosti a ku kolektívnemu oslobodeniu všetkých ľudí.

My Palestínčania a Palestínčanky po tom voláme už roky. O to sa usilujeme. V záujme toho sa vzdelávame a pracujeme. Sme pripravení na riešenie, ktoré si nežiada, aby ďalší ľudia boli vysídlení alebo prišli o svoje domovy. Poznáme cenu straty domova, vieme, čo znamená byť utečencom – neprajeme to nikomu. Poznáme cenu vzbury proti režimu osadníckeho kolonializmu a neželáme si ďalšiu ujmu a bolesť.

Palestína vždy bola rozmanitou krajinou – židovskou, kresťanskou, muslimskou, drúzskou, súfijskou, bahájskou… Všetci tu bez problémov žili spolu. Boli jednoducho Palestínčanmi a Palestínčankami. A stále je medzi nami dostatok šikovných a bystrých ľudí na to, aby sme našli dobré, spravodlivé riešenie pre všetkých. V to dúfame.

Rozhovor s Majedom Abusalamom pre slovinský portál Mešanec viedla Kristina Božič. Preklad publikujeme so súhlasom autora.

Preložila Barbora Weberová