Nemecký Die Zeit publikoval dvadsiateho deviateho januára článok Ein eifriger SA-Mann, ktorý opätovne otvoril tému nacistického dedičstva v nemeckom filmovom priemysle. Filmologička Katja Nicodemus v spolupráci s filmovým výskumníkom Ulrichom Hähnelom odhalila v Nemeckom federálnom filmovom archíve nové informácie, ktoré zmenili pohľad na osobnosť Alfreda Bauera, prvého riaditeľa najväčšieho nemeckého filmového festivalu Berlinale. Alfred Bauer bol podľa oficiálneho dokumentu nacistického režimu „zanieteným členom SA“, teda členom Sturmabteilung – paramilitantného krídla nacistickej strany. Od roku 1942 patril k najvyššie postaveným nacistickým funkcionárom vo filmovom priemysle, kde pod dohľadom Goebbelsovho Ministerstva propagandy a ľudovej osvety riadil ríšsky filmový priemysel. Medzi jeho kompetencie patrilo aj angažovanie filmárok a filmárov, a teda aj povolávanie ľudí z vojenskej služby do služieb filmovej propagandy, respektíve ich prepustenie a poslanie na front. Alfred Bauer bol teda nielenže členom nacistickej strany, ale bol aj priamo zodpovedný za fungovanie celého režimu. Za prvého riaditeľa festivalu Berlinale bol zvolený necelých šesť rokov po skončení druhej svetovej vojny a páde Tretej ríše.
Nové zistenia z januára 2020 publikovalo periodikum necelý mesiac pred začiatkom sedemdesiateho ročníka festivalu. Festival pod vedením novozvolenej dvojice Mariette Risenbeek a Carla Chatriana na túto skutočnosť obratom reagoval premenovaním ceny Alfreda Bauera, ktorú na festivale získavali filmy „otvárajúce nové perspektívy filmového umenia“. Ocenenie vzniklo v roku 1987 ako pocta práve zosnulému Bauerovi. V snahe aspoň čiastočne reagovať aj dramaturgicky, vo svojich programových výberoch komunikovali ambíciu ešte viac prezentovať diverzitu a inklúziu. Nejde však o veľký dramaturgický zvrat, keďže dôraz na diverzitu, inklúziu či politicky angažované témy boli na festivale prítomné už desaťročia a v tomto smere patrí festival k najúspešnejším na svete.
Najdôležitejšou súčasťou reakcie vedenia festivalu však bolo otvorenie platformy na diskusiu o jeho histórii a o tom, ako nacistická minulosť prvého riaditeľa Berlinale túto inštitúciu ovplyvnila. S požiadavkou vytvoriť nezávislú štúdiu o Bauerovej práci pre nacistickú filmovú propagandu a predovšetkým o jej dopadoch na charakter prvých ročníkov festivalu oslovilo vedenie Inštitút pre súčasné dejiny v Mníchove. Výsledná práca Cold War Showcase. New Research on the History of the Berlin International Film Festival (Berlinale) in the Alfred Bauer Era (1951 – 1976) autorov Wolfa-Rudigera Knolla a Andreasa Malychu vyšla v októbri roku 2022. Zatiaľ čo o pôvodných odhaleniach informovali aj viaceré slovenské a české médiá, detaily nadväzujúcej štúdie už ostali nezreflektované. Štúdia je pritom dôležitým dokumentom nielen z hľadiska obhajoby existencie festivalu a jeho pozície v slobodnom svete, ale aj správou o povojnovom západnom Nemecku, v ktorom bolo možné aj napriek prísnemu dohľadu zo strany americkej a britskej okupácie obsadiť do pozície riaditeľa významnej inštitúcie človeka úzko spätého s nacistickým režimom.
Na akých základoch je Berlinale vystavané?
Autorstvo pôvodnej myšlienky vzniku medzinárodného filmového festivalu v Berlíne doteraz nie je možné jednoznačne určiť. Či už s myšlienkou prišiel samotný Alfred Bauer, ako sám tvrdil v neskorších sedemdesiatych rokoch, alebo filmový dôstojník americkej armády Oscar Martay, vo výsledku je to irelevantné. Vznik Berlinale treba vnímať skôr ako logické vyústenie motivácií viacerých aktérov. Predstavitelia nemeckého filmového priemyslu (medzi nimi aj iní bývalí reprezentanti nacistického režimu) chceli opätovne oživiť prezentáciu lokálnej tvorby. Pre okupačné sily sa zasa Berlinale stalo ideálnym medzinárodným fórom na prezentáciu tých najlepších západných filmových diel v geografickom i symbolickom bode priameho kontaktu so svojím východným konkurentom. Oscar Martay práve s ambíciou prezentovať kultúrnu dominanciu západu presvedčil Spojené štáty, aby vznik festivalu zafinancovali, čím sa stal nespochybniteľnou kľúčovou postavou celého projektu. Po zabezpečení finančnej podpory vznikla „zakladateľská komisia“, ktorá dostala za úlohu nový projekt zrealizovať. Jeden z jej členov, Oswald Cammann, šéf Asociácie berlínskych filmových klubov, bol spočiatku hlavným adeptom na riaditeľa. Avšak práve v čase realizačných príprav festivalu noviny American Jewish World odhalili jeho pôsobenie v NSDAP pod Goebbelsom, čo znemožnilo jeho kandidatúru. Aj napriek tomuto odhaleniu bol naďalej súčasťou festivalových štruktúr a blízkym spolupracovníkom Alfreda Bauera. Práve jeho, ako ďalšieho adepta na riaditeľa odporučil iný člen komisie – Theodor Baensch, vedúci filmovej sekcie Senátneho oddelenia pre vzdelávanie. Táto nominácia je prekvapivá hlavne kvôli faktu, že Baensch patril počas vojny k aktívnym odporcom NSDAP a aj napriek tejto skúsenosti v Bauerovi nespoznal dôležitú postavu bývalého režimu. Bauer Theodora Baenscha presvedčil tým, že pôsobil ako expert na kinematografiu v Britskej vojenskej správe v západnom Berlíne. Alfred Bauer v rámci týchto aktivít prezentoval svoj záujmom o film ako čisto apolitický. A práve týmto naratívom – svojou ideologicky nezaťaženou prácou v oblasti filmu aj vo vojnovom období – úspešne obhajoval aj svoje predchádzajúce pôsobenie vo filmovom priemysle. V rámci denacifikačných procesov sa zase vyvinil argumentom, že vydával falošné pracovné doklady filmárom, vďaka čomu ich nepovolávali do armády. Komisia zvolila Alfreda Bauera za prvého riaditeľa festivalu 19. februára 1951.
Začiatky festivalu v duchu „apolitickosti“
Stratégiu aktívne prezentovať svoje „apolitické“ uvažovanie nad filmom preniesol aj do dramaturgie festivalu. Bauer počas svojho pôsobenia vytvoril naratív o apolitickom festivale sústreďujúcom sa výlučne na umelecké kvality filmových diel. Politickú rovinu do dramaturgie vniesli hlavne okupantské mocnosti, ktoré zakázali účasť kinematografií z východných krajín, respektíve sa ich vplyv odrazil aj na filmoch prezentujúcich úspešnú západnú liberálnu politiku v kontraste s totalitným režimom na východe.
Festival pod vedením Alfreda Bauera prosperoval. Dôvodmi boli nielen jeho dobré manažérske predispozície, ale aj výborné kontakty, z ktorých mnohé – ako sa dodatočne ukázalo – získal v čase pôsobenia pre nacistický režim. V úspešnom sieťovaní s profesionálkami, profesionálmi a inštitúciami z oblasti svetového filmu bol ešte úspešnejší už spomínaný Oswald Cammann. Ich úspešná spolupráca nie je vôbec prekvapivá, obzvlášť po zistení, že dvojica sa pravidelne stretávala aspoň od roku 1939 na stretnutiach Ríšskej filmovej kancelárie. Aby sa filmový festival etabloval aj na medzinárodnej scéne – a pridal sa tak k ďalším prestížnym filmovým festivalom v Cannes a Benátkach – pomohla skúsenosť a zahraničné kontakty Güntera Schwarza, ďalšieho Bauerovho blízkeho pracovného partnera. Schwarz, podobne ako Cammann a Bauer, získal kontakty počas pôsobenia pre nacistický režim ako hlavná osoba zodpovedná za export filmových diel do zahraničia. Podobných spolupracovníkov a spolupracovníčok či pravidelných festivalových hostiek a hostí, ktorí neboli za svoju účasť vo filmových oddeleniach nacistického režimu perzekuovaní, ale naopak z týchto skúseností profitovali, bolo viacero.
Voči Alfredovi Bauerovi bolo počas jeho pôsobenia vznesených viacero obvinení, vždy sa mu však podarilo obhájiť sa – či už vďaka nepresným dôkazom, vlastnej moci či doteraz neznámym zásahom iných vysokopostavených funkcionárov v zodpovedných inštitúciách. Riaditeľom festivalu bol napokon dvadsaťpäť rokov a svoje pôsobenie ukončil ako vážený a oceňovaný manažér dôležitej nemeckej kultúrnej inštitúcie. A vďaka po ňom pomenovanej prestížnej cene, ktorú získali filmári a filmárky ako napríklad Léos Carax, Tsai Ming-liang, Park Chan-wook, Andrzej Wajda či Agnieszka Holland, prežívala jeho dobrá reputácia aj po jeho smrti. Skutočná minulosť Alfreda Bauera bola odhalená až tridsaťštyri rokov po jeho smrti a vo výsledku ponúka obraz bezcharakterného oportunistu. Táto povahová črta by napokon vedela vysvetliť aj to, ako sa zo zanieteného člena SA stal vysokopostavený funkcionár v konkurenčnej SS. Divíziu SA totiž Hitler postupne odstavil a jej predstaviteľov zvyčajne neintegroval do štruktúr moci ale naopak, stávali sa obeťami režimu. Detaily tohto zriedkavého presunu medzi dvoma z konkurenčných nacistických frakcií ostávajú neznáme, čo však nemení nič na usvedčujúcich dôkazoch, vďaka ktorým spravil nemecký filmový svet ďalší krok v nikdy nekončiacom vyrovnávaní sa s vlastnou minulosťou.
Kauza s Alfredom Bauerom napokon otvára mnohé otázky, s ktorými sa v odlišných podobách stretáva každá krajina s totalitnou minulosťou či režimy prosperujúce z potláčania ľudských práv. Podoba reakcie súčasného vedenia Berlinale môže slúžiť ako pozitívny príklad toho, ako sa s vlastnou inštitucionálnou históriou vyrovnať. Na kompromitujúce zistenia nereagovalo pasívne či nepostačujúcim symbolickým gestom – napríklad premenovaním jednej zo svojich cien – bez ďalších krokov. K novoodhaleným faktom o silnom prepojení svojho prvého riaditeľa prispeli iniciovaním nezávislej štúdie, ktorá strohé fakty doplnila o kontext odkrývajúci ďalšie dôležité skutočnosti. V reakcii súčasného vedenia festivalu vidieť úprimnú snahu o pravdivú reflexiu vlastnej histórie aj o otvorenú komunikáciu o komplikovaných základoch. Otázkou ostáva, či by skúmanie vlastnej histórie a jej neustála revízia nemali byť systematicky integrované do činností všetkých inštitúcií, aby sa pri podobných odhaleniach nemusela spoločnosť spoliehať iba na aktivity externých „vyšetrujúcich“.
Autor je filmový publicista a kritik
