Po mesiacoch intenzívnej úzkostnej fázy som freneticky bicyklovala po meste. V istých chvíľach som sa ocitala v lesoch a pri jazerách na jeho okrajových častiach. Pri rýchlej jazde som míňala ľudí, prechádzala ulicami, s ktorými ma spájali čerstvé spomienky panických záchvatov. Ujsť. Dostať sa do bezpečia. Po týždni preležanom v posteli s bolestivým pocitom, že tam vonku ma čakajú iba vlniace sa chodníky či hrôza pri myšlienke zostupu do metra, sa mi jazda na bicykli stala cestou, ako znovuobjaviť stabilitu. Alebo aspoň jej ilúziu.
Postupne som sa zbavovala aktivít, ktoré ma rozrušovali. Znovu som sa vrátila k čítaniu. Reálnejšiemu kontaktu s ľuďmi. Začala som terapiu. A zistila, že som pomerne zmätená. Mnohé miesta, ktoré som dávno poznala, niesli nános nových, nepríjemných spomienok. Bola som nútená ich objavovať nanovo a pozrieť sa na svoju situáciu z komplexnejšieho pohľadu.
Ann Cvetkovich vo svojej knihe Depression: A Public Feeling kombinuje memoáre s kritickou esejou, opisuje jej vlastnú skúsenosť s depresiou, profesionálnym tlakom, kreatívnou úzkosťou a politickou beznádejou, a zároveň na depresiu nahliada ako na kultúrny a politický fenomén. Pocit vníma ako všeobecný pojem, ktorý pomenúva nediferencovaný „pocit pocitu“, preklenie rôzne odtiene emócií a afektov, priznávajúc ich somatickú a zmyslovú povahu ako skúseností, ktoré nie sú iba kognitívnymi pojmami a konštrukciami. Intuitívne podľa nej prichádzame na to, že poňatie tela a mysle je integrované. Cvetkovich je presvedčená, že „vyjadrenie emócií môže mať kolektívny a verejný dopad“.
Niektoré sedenia boli pokojné, iné turbulentné. Na väčšine z nich som sa neubránila slzám. Častokrát z pocitu úľavy. Na jednom z nich mi terapeut dal čistý papier a požiadal ma, aby som nakreslila dom. Po nejakom čase sme opäť sedeli oproti sebe v kreslách, obrázok domu pred nami na zemi.
„Tento dom reprezentuje váš súčasný stav, vaše vzťahy k okoliu a k sebe samej. Toto je váš dom.“
„Pekná, funkcionalistická stavba,“ pomyslela som si. „Okolo takého domu by som rada chodila.“
„Vo vnútri domu nie je žiadny náznak života,“ hovorí. „Taktiež na prízemí nie sú okná, zdá sa, že život začína na druhom poschodí.“
„Ale na prízemí sú dvere, a majú malé okrúhle okno,“ oponujem.
„Áno, ale je to okno z mliečneho skla. Nie je cez neho možné vidieť dovnútra.“
„Pri dverách je však zvonček.“
„Áno, dvere však nemajú žiadnu kľučku.“
„To je pravda, kľučku nemajú.“
Pokračoval: „Dom nemá nijaký základ, nestojí na pevnej zemi.“
V tom momente som pocítila pohlcujúci smútok. Nutkanie oponovať a dovysvetľovávať okamžite vyprchalo. Áno, základ nemá. Myšlienka na (môj) dom bez základu sa mi vracala ešte niekoľko týždňov a vždy bola spojená s pocitom čistého smútku. Náš dialóg som si zapísala.
Zabudni na bezpečie
Tento medzititulok som si požičala zo zinu Self as Other: Reflections on Self-Care. Zin kombinuje tri eseje, v ktorých rôzni ľudia reflektujú svoje osobné boje s konceptom a praktizovaním starostlivosti. Okrem iného v ňom rozvíjajú myšlienku, že namiesto patologizácie choroby a sebadeštruktívnosti ako porúch, ktoré musíme vyliečiť v záujme zachovania našej výkonnosti, by sme si mohli nanovo predstaviť starostlivosť o seba samé a samých ako spôsob načúvania týmto stavom. Pripomínajú tiež, že navzájom sme si svedkami v našich zápasoch. Práve preto sa zdravé zvieratá prežívajúce smútok či žiaľ zhromaždia a navzájom sa o seba starajú. V našej kultúre je však ťažké byť zdravým cicavcom. Žijeme v prostredí, ktoré je pre náš nervový systém veľkou záťažou, aj keď máme práve dobrý deň.
Do bezpečia sa utiekame častokrát až vtedy, keď nebezpečenstvo pominie. Počúvame rady a dostávame tipy na aktivity, ktoré nás majú ukľudniť. „To je však to posledné, na čo niekto s panickým záchvatom myslí. Najlepšia praktika na zvládnutie panického záchvatu je útek,“ píše sa v Self as Other: Reflections on Self-Care.
Behala som po meste, napoly presvedčená, že mi každú chvíľu prestane biť srdce, že každú sekundu odpadnem, no moja reakcia bola neprestať sa hýbať, len sa pokúsiť dostať sa domov, do svojej izby, do bezpečia. Jedného dňa ale úzkosť neostala na prahu bytu. Vkročila so mnou do postele. Izba, miesto, kde som bola sama, sa začala vlniť. Posledné bezpečné miesto bolo dobyté.
„Potreba vytvorenia bezpečného priestoru naznačuje, že všetky ostatné prostredia nie sú bezpečné, bez ohľadu na to, aké sú dôležité. Nie je to problém dočasný, či priestorovo riešiteľný,“ hovoria Tamara Antonijevic a Henrike Kohpeiss v eseji I Know You’ve Been Hurt: Solace and Semblance of Self-Care. „Bezpečný priestor nám ponúka úľavu od neznesiteľného, ale to, že tento život je neznesiteľný, sa nikdy nerieši. Safe space nie je fixný bod, musí byť neustále vyjednávaný a presúvaný.“
Počas leta som v rámci jedného výskumu absolvovala niekoľko workshopov. V jednej chvíli som sedela oproti Susan, umelkyni, ktorá pracuje so somatikou. Artikulovala pocity, ktoré vnímala pri dotýkaní sa mojej ruky, pričom nemohla pocítiť váhu môjho ramena – váhu uvoľnenej, odovzdanej končatiny. „Nedrž ju“, hovorila mi pri tom, ako mi jemnými pohybmi ohýbala ruku. „Uvoľni sa.“ Snažila som sa, naozaj som sa veľmi snažila.
Neskôr som sa pri jednom z rozhovorov spýtala ľudí, ktorí organizujú workshopy práce s lanami a bondážou, čo pre nich znamená bezpečný priestor a akým spôsobom sa ho snažia vytvoriť. „Je to miesto, kde nie si nútená niečo predviesť či podať výkon. Máš skutočný vnútorný pocit, že robíš iba to, čo naozaj chceš, nenapĺňaš nikoho očakávania a si si istá tým, ako sa práve cítiš a správaš.“ Miesto, kde nemusíš.
Daj sa dokopy
„Zápas, ktorý nechápe dôležitosť starostlivosti, je odsúdený na neúspech. Najprudšie kolektívne revolty sú postavené na základoch starostlivosti. Ale znovuzískavanie starostlivosti neznamená, že si ju pridáme ako jeden z ďalších bodov do svojho zoznamu úloh. Znamená to prerušenie mierovej dohody s našimi vládcami, vyňatie starostlivosti z procesov, ktoré reprodukujú spoločnosť, v ktorej žijeme, a jej pridruženie k subverzívnym a povstaleckým účelom,“ čítam v Self as Other: Reflections on Self-Care.
Skype s blízkou priateľkou, ktorú som dlho nevidela. Povedala mi, že sa zo sna budí s panickým záchvatom. Ledva sa nadýchne. Pri ceste taxíkom na pohotovosť som zavolala kamarátke, aby sa so mnou rozprávala. Na jej hlas som sa sústredila len s ťažkosťou, bolo to však všetko, čo som v tej chvíli mala. „Ako sa cítite teraz,“ spýtal sa doktor po dlhšom čakaní. „Smutne. Nesmierne smutne.“
„Výzva ‚musíš sa dať dokopy‘ je poväčšine vyslovená v očakávaní zrútenia. Keď zaznie, bolesť sa už v tebe uhniezdila. Počuť ju nie je príjemné: je to hrozivé tvrdenie, naznačujúce nemožnosť subjektu ovládať svoje emócie a činy,“ píšu Tamara a Henrike vo svojej eseji, ktorá sa kritickým pohľadom díva na politiku starostlivosti o seba v dnešnej spoločnosti.
Pokračujú: „Dosiahnuté typy starostlivosti o seba samu/samého veľmi ľahko vyústia do zvláštnych, neurotických rituálov. V tejto situácii sa snažíme ochrániť sa práve pred podmienkami, ktoré sme vo svojich životoch prijali alebo museli prijať: podmienky prekarizujúce, ktoré sa rodia v sociálnych, ekonomických a politických problémoch, nie v tých osobných. Práve preto jedinec, to jediné ja, ktoré máme, nikdy nebude schopné vyriešiť tento neurotický stav.“
Šliapla som do pedálov: Musím to zvládnuť, musím to zvládnuť.
Časom to (ne)bude lepšie
Ann Cvetkovich opisuje v Depression: A Public Feeling svoje pocity: „Výrazne znepokojujúca bola nemožnosť fyzickej relaxácie. Nekonečná šnúra dní, keď som sa cítila unavená bez ohľadu na to, koľko som spala. Striedanie lepších a horších stavov nemalo žiaden rytmus, bola to iba otupelá a neustála invázia pocitov, bez akejkoľvek prestávky. Bolo to tiež akési nejasné, neviditeľné. Žiadna krv či jazvy. Bola som zmätená, pretože som už nevedela, ako sa tomu vyhnúť, ani si predstaviť, že to raz skončí.“
Hľadania únikových východov, kľudových zón bez ľudí a podnetov, sa pretavilo do často praktikovanej zručnosti. Lavička na cintoríne na ceste do práce. Pohnúť sa z nej a vykročiť smerom ku kancelárii je nepredstaviteľné. Roztržito sa dívam naokolo – musím si zabaviť myseľ. Na cintorín som vbehla hneď, ako som nútene vystúpila z metra. Už ani jedna zastávka. Nepríjemné stuhnutie celej šije je to jediné, na čo môžem myslieť. Ramená nedokážem dostatočne natiahnuť, čakám na vyslobodzujúce bolestivé puknutie v kĺboch. Celé telo postupne tŕpne. Pekné kytice, zaujímavý náhrobný kameň. Myseľ konštruuje plán únikovej cesty. Telo sa celou váhou tlačí do drevenej lavičky.
„Mám teóriu, že depresia je oveľa horšia druhýkrát, pretože jej návrat je nesmiernym sklamaním,“ píše Ann Cvetkovich. „Celé obdobie ‚odpočinku od depresie‘ stráca význam. Ostáva len skľúčujúca spomienka na to, čo ťa práve očakáva. Začneš panikáriť, keď pocítiš, že na teba padá závoj úzkosti. A panika ťa dorazí rýchlo. Zobudí ťa nadránom, spotí ťa, nedovolí ti myslieť na nič iné. Si lapená v prepadajúcej sa špirále cítenia sa zle z toho, že sa cítiš zle.“
Po niekoľkých mesiacoch som znovu začínala pociťovať stuhnutie tela. Na začiatku jemná bolesť v ramenách sa rozbehla do rôznych kĺbov. „Opäť to začína,“ so strachom mi napadlo. S každým preťahovaním končatín som si uvedomovala zbytočnosť tejto činnosti. „S pocitom stuhnutia a bolesti v tele mám okamžite úzkosť, že sa opäť nenávratne blížim k paralýze, ktorú som prežila pred niekoľkými mesiacmi. Mám pocit, že moje telo je traumatizované,“ povedala som terapeutovi. „Možno to ale tentokrát tak nebude,“ snažila som sa nahlas utešiť. „A možno to tak opäť bude,“ povedal.
Nechápala som jeho nabádanie na to, aby som nepotláčala negatívne pocity. Aby som sa ich snažila pochopiť a integrovať do svojho ja. Tamara a Henrike píšu, že sa pre nás „stalo nemožné či nežiadúce podržať si negatívne emócie. Akonáhle sa prejaví akákoľvek negativita, musí byť odstránená.“ V istých momentoch ma premôže hanblivosť. Paralyzujúca bojazlivosť. V hlave sa otáča veta. Chcem ju vysloviť, no nemôžem. „V akých situáciách sa vám to stáva?“ „Najmä vtedy, keď by som mala obrániť samu seba.“
Nadýchnutie
Ann Cvetkovich píše, že keď po čase nastal moment úľavy a na dlhší čas odniesol nepriedušnú pavučinu úzkosti, umožnil jej spomenúť si na to, že veci sa môžu zmeniť.
Zrazu som bola schopná pociťovať širšie spektrum emócií, a áno, úzkosť či strach boli stále jednými z nich. Po tom celom som uvažovala, kde sa vo mne bral extrémny pocit zodpovednosti, nutkanie neustále pokračovať, nedovoliť si prestať, povoliť. Počula som viacerých ľudí vyjadrovať názor, že naše úzkosti z veľkej miery formuje spoločnosť, v ktorej žijeme. Čítala som o tom v rôznych esejách, snažila sa internalizovať túto myšlienku počas skupinových rozhovorov. Moje úzkosti sa prejavujú zvláštnou depersonalizáciou. Nechápem, čo sa mi to deje, mám pocit, že to nie som ja, okolie je zahmlené, nedostupné, stresujúce. Po nejakom čase som si vytvorila pocit, že to je nejaká nechcená, nechutná vrstva, ktorú na mňa niekto hodil. S týmto som nikdy nesúhlasila. Aj tak sa to deje. „Takmer celý Berlín je na antidepresívach,“ povedal môj nový doktor.
„Chcela by som písať o depresii spôsobom, ktorý simultánne zachytáva to, ako sa človek cíti, a zároveň poskytuje analýzu toho, prečo a ako sú tieto pocity produkované spoločenskými silami. Zaujíma ma, ako pre mnohých a mnohé z nás každodenný život vytvára pocity zúfalstva a úzkosti. Pocity, ktoré sú na rôznych úrovniach internalizované a pomenované ako depresia.“ Cvetkovich rozvíja, že „v rámci našej terapeutickej kultúry je zvykom tieto pocity prisudzovať zlým veciam, ktoré sa nám stali v detstve, či veciam nespracovaným a neartikulovaným. Rovnako je zvykom prisudzovať ich biochemickej nerovnováhe, genetickej nešťastnej náhode, za ktorú by sme sa nemali viniť.“ Cvetkovich tieto naratívy vníma ako „problematické odsuny, ktoré predstavujú spoločenské problémy ako osobné či lekárske. Keď sa ale presunieme k širšiemu naratívu depresie ako spoločensky podmienenej kondície, nemáme veľa osvetľujúcich momentov a už vôbec žiadne ubezpečenie. Je to analýza, ktorá často priznáva, že nemá riešenie.“
Uvedomenie si, že žijeme v prostredí, ktoré spôsobuje emočnú a fyziologickú nesúdržnosť, a naše reakcie na vplyvy tohto prostredia majú vo väčšine prípadov rovnaké symptómy, artikuluje aj esej Self as Other: Reflections on Self-Care: „Aj keď nemôžeme vyhubiť systém, ktorý nás uväzňuje, máme lepšie šance, pokiaľ sa nenecháme obalamutiť, že naše zápasy či riešenia sú len individuálne. Čím viac ciest nájdeme na úprimné konanie medzi sebou, či už v smútku alebo v nadšení, tým silnejšími a odolnejšími sa staneme – individuálne aj kolektívne.“
Na jednom z posledných sedení sme rozoberali sen, ktorý ma veľmi rozrušil. Prechádzala som v ňom spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi opusteným podlažím administratívnej budovy. V záblesku sekundy sa na nás spoza rohu vyrútilo niekoľko tigrov. Pri úteku sa mi podarilo dostať sa do výťahu. Unášal ma smerom dolu, preč z desivej situácie, do nejasného pocitu bezpečia. Ostatných som nechala napospas nebezpečenstvu. V ťažobe zástupných symbolov a strachu zo samej seba, ktorý som v sne pociťovala, sa zrazu črtala oslobodzujúca interpretácia. V priebehu mesiacov som si uvedomila, že som to skutočne ja, kto má všetky tieto pocity a pochybnosti. Nie je to závoj inej osoby. Nedá sa len nečinne prečkať, kým to odíde, kým sa snáď znova objaví starý náznak mňa. Isté veci zrazu dávajú zmysel. Tendencia utekať a hľadať úkryty slabne. V tých norách sme asi boli mnohí. Neviem, ako ste sa tam cítili, alebo čo tam práve teraz prežívate, ale cítim, že naše svety majú veľmi podobné podmienky. Toto vedomie ma svojím spôsobom oslobodzuje. Odsúva pocit hanby a nabáda na úprimnejšie uchopenie našich svetov.
Na konci sedenia mi terapeut povedal: „Uvidíme, ako to pôjde ďalej, ale na začiatok ste od tigrov ochránená.“
Autorka je filmová dokumentaristka.
