2020 01 Duševné zdravie mladýchTematický KapitálZo smútku sa nevykúpime. Potrebujeme zmeniť naratív starostlivosti (nielen o seba)

Laura Kovácsová10. januára 2020346

V osemdesiatych rokoch autorka Audre Lorde vo svojej knihe A Burst of Light napísala, že „starostlivosť o seba nie je aktom slabosti, ale sebazachovania, a to je akt politického boja“. Čo však znamená starostlivosť o seba v čase neskorého kapitalizmu?

 

„Starostlivosť o seba je rovnako dôležitá ako starostlivosť o druhých,“ počúvame zo všetkých strán. Z instagramových príspevkov, feministických esejí, časopisov, videí na Youtube aj od blízkych. Starostlivosť ale pre každého človeka môže predstavovať rôzne veci. Kúpiť si zvláčňujúcu masku na tvár alebo iný produkt sľubujúci pomoc s úzkosťou je samozrejme jednoduchšie než vyhľadať odbornú pomoc, či pokúsiť sa o zmenu v spoločnosti. Za uplynulé roky sa zo starostlivosti stala komodita a jej obsah sa rozdrobil na obchodovanie s nádejou na instantnú pomoc a uzdravenie. A to až do takej miery, že pomaly prestáva dávať zmysel. Čo nám ale takáto forma starostlivosti hovorí o nás a nastavení spoločnosti?

 

Naznačuje popularizácia tejto témy, že spoločnosť uznáva jej závažnosť, a že je čoraz dôležitejšie začleniť ju do nášho každodenného života? Komodifikácia a silná komercializácia starostlivosti o seba vytvorila celé – veľmi sporné – odvetvie ekonomiky, ktoré kladie dôraz na triedny rozpor a namiesto toho, aby posilňovala postavenie ľudí v spoločnosti, skôr ho oslabuje. Obchodovanie so starostlivosťou o seba je rozšírením štrukturálnych foriem útlaku, proti ktorým nás Lorde nabádala vzbúriť sa.

 

Vykúpenie, alebo trhová mašinéria?

 

V čase vzniku tohto textu bolo na Instagrame publikovaných viac ako 22,8 milióna príspevkov s hashtagom „self care“, pričom ich počet každý deň rastie. Fotky zelených jedál, jogových ásan, žien s pleťovými maskami na tvári, ktoré hydratáciou sľubujú vykúpenie. Je jednoduchšie ukazovať nablýskané obrázky, než hovoriť o realite terapií či liekoch. Feministické stránky na sociálnych sieťach, často spravované samotnými psychologičkami či psychiatrami, našťastie už nie sú výnimkou a môžu aspoň čiastočne pomôcť mnohým ľuďom, pre ktorých je individuálna odborná starostlivosť luxusom. Nielenže sa cena za jedno sedenie pohybuje v rozmedzí od dvadsať do sedemdesiat eur, pre veľké množstvo ľudí zostáva nedostupná aj z časového hľadiska.V rozmachu kultúry komodifikovanej starostlivosti je dôležité upozorňovať na to, že emočná pomoc by mala byť právom pre každú a každého z nás.

 

Množstvo ľudí diagnostikovaných niektorou z duševných porúch každoročne narastá. Atomizácia a depolitizácia duševného zdravia, o ktorej píše v knihe Kapitalistický realizmus teoretik Mark Fisher, však spôsobili, že tlak a zodpovednosť za svoj duševný stav cítime na svojich pleciach. Odvšadial sa dozvedáme: nie, spoločnosť nie je v neporiadku, je len taká, aká musí a môže byť, to ty si v neporiadku. Dávať si pozor na stav svojho duševného i fyzického zdravia je v súčasnom zrýchlenom a tekutom svete veľmi dôležité. Preto je veľmi smutné, ako sa pôvodne pozitívna a radikálna myšlienka sebazachovania zmenila na masový marketing sľubu odpútania pozornosti od reality. Pod zámienkou starostlivosti o seba samých sa uzatvárame pred akýmikoľvek zážitkami – i tými náročnými – a opantaným sladkou vôňou šumivých bômb do kúpeľa sa nám problémy sveta ešte viac vzďaľujú. Nie je nakoniec takáto forma starostlivosti o seba len malou náplasťou na hlboké rany?

 

Prosím nerušiť, prežívam existenciálnu krízu

 

Pred písaním tohto textu som sa na sociálnej sieti vo svojej bubline známych i menej známych opýtala na ich skúsenosti s úzkosťami, depresiou a na to, čo im v ťažších chvíľach pomáha prebíjať sa každodennosťou. Bolo veľmi smutné zistiť, koľko ľudí v mojom okolí bojuje s nejakou formou psychickej nepohody. Snaha o „dokonalosť“, či aspoň správne rozhodnutia a správne konanie v nedokonalom svete a univerzálna obava o budúcnosť ako takú, ženie nejednu a nejedného z nás do pomyselnej čiernej diery úzkostí a depresie. Sociálna a politická nestabilita, nedostatok kontroly nad svojím životom, nárast krajnej pravice či čoraz rýchlejšie postupujúca klimatická kríza, to všetko sú faktory, pred ktorými niet úniku. Veľa z nás vyrastalo počas hospodárskej krízy a dospelo do sveta, ktorý je determinovaný existenciálnou krízou planetárneho charakteru.

 

A ak si problémy takýchto rozmerov žiadajú radikálne riešenia, platí to rovnako v oblasti duševnej starostlivosti. Klimatická kríza je to najhoršie, čomu čelíme. Cítime ju okolo seba a každý deň vidíme jej nespravodlivé dopady na najzraniteľnejšie komunity ľudí a živú prírodu. Obavy, strach a hnev sú zdravou reakciou. Uvedomenie si, že v tom nie sme osamote, môže byť veľmi oslobodzujúce. Ani ja, ani vy sme nespôsobili sériu udalostí, ktoré klimatická kríza predstavuje a ešte len bude predstavovať. Pri predstave absolútne neistej budúcnosti je ťažké necítiť smútok, beznádej či úzkosť. No je to práve tento moment, keď si mnohí mladí ľudia uvedomujú, že je nutné konať.

 

„Už to nie je o tom, priznať si, že by som niečo mal urobiť, ale urobím to, lebo musím, nemám inú možnosť,“ opisuje filozofickú podstatu dnešného ekologického aktivizmu jeden z mojich priateľov. Často to však vedie k balansovaniu na hrane absolútneho vyčerpania. Skĺbiť prekarizovanú prácu, štúdium, osobný život a aktivizmus, ktorý nám síce môže dodávať energiu i zmysel, veľakrát nie je z viacerých dôvodov udržateľné. A aj keď si uvedomujeme problémy – vlastné, druhých i tie globálne –, chýba nám čas či zdroje na to, aby sme sa zapojili do snáh o ich riešenie. Akoby nám v neoliberálnom kapitalizme neostávala ani sekunda navyše na zastavenie, hlboké nadýchnutie a precítenie všetkého, čo sa okolo nás a v nás deje. Buď bežíš, alebo ostávaš sám, na okraji a bez akejkoľvek záchrannej siete. Lebo kto nebeží, akoby ani nebol. Ale unavení životom predsa nič a nikoho nezachránime. Môžeme však hľadať riešenia mimo ponuky trhu.

 

Je čas vziať si starostlivosť späť

 

Konceptu starostlivosti o seba sa za uplynulé roky prihodilo to, čo mnohým ďalším dôležitým myšlienkam – komodifikácia ho vytrhla od jeho podstaty. Neizolovať sa do vlastných izieb, ale zdieľať aj to zlé spoločne, môže byť pre nás cestou k vzájomnému porozumeniu, starostlivosti a solidarite. Len ak si dokážeme všímať vzorce neoliberálneho kapitalizmu vo svojom vlastnom uvažovaní a správaní, môžeme ich v sebe prekonávať a efektívnejšie bojovať s jeho prejavmi okolo nás. Znamená to spochybňovať a prekonávať jeho neofašistické, imperialistické či patriarchálne aspekty. Odolná komunita napokon pomáha tvoriť odolných jedincov nereprodukujúcich hierarchie. 

 

Premisou knihy Johanna Hariho o depresii Lost Connections je vyššia účinnosť sociálnej terapie než lekárskej liečby. Opisuje v nej vlastné skúsenosti s depresiou a jej liečbou v období dospievania, počas najtvrdšieho thatcherizmu. Takáto spoločnosť neuznáva hodnotu spoločenstva a kladie dôraz len na individualizmus. Podľa Hariho nie sme pokazenými strojmi, len nemáme naplnené svoje potreby, akými sú zmysluplná práca a spoločnosť rešpektujúca naše hodnoty i prírodu.

 

Očividný nárast záujmu o tému starostlivosti by nemusel končiť pri povrchnom ocenení jej estetickej formy. Realitu všedných dní s úzkosťami či depresiami nepremení na dúhu a jednorožce ani vonný kúpeľ, ani medikácia. A aj keď nám to sotva môže znieť lákavo, nemali by sme sa snažiť zo smútku vykúpiť. Smútok nám, naopak, môže pomáhať vnímať nuansy strachu i bolesti, teda toho, čomu v čase postupujúcich kríz budeme nepochybne čeliť. Mali by sme sa preto zaoberať tým, ako v skutočnosti vyzerajú problémy duševného zdravia, a uznať, že systematický útlak na základe triednej, rodovej či rasovej identity vplýva na duševný stav i sťažuje prístup k starostlivosti. Vďaka popularizácii tejto témy sa nám darí hovoriť o psychických problémoch čoraz viac, teraz je len dôležité túto konverzáciu posunúť do hlbšej analýzy príčin a možných riešení.

 

 

 

Autorka verí v spravodlivejší svet

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *