2020 01 Duševné zdravie mladýchEsejistický KapitálNa začiatok som od tigrov ochránená

Paula Ďurinová10. januára 2020132

 

Po mesiacoch intenzívnej úzkostnej fázy som freneticky bicyklovala po meste. V istých chvíľach som sa ocitala v lesoch a pri jazerách na jeho okrajových častiach. Pri rýchlej jazde som míňala ľudí, prechádzala ulicami, s ktorými ma spájali čerstvé spomienky panických záchvatov. Ujsť. Dostať sa do bezpečia. Po týždni preležanom v posteli s bolestivým pocitom, že tam vonku ma čakajú iba vlniace sa chodníky či hrôza pri myšlienke zostupu do metra, sa mi jazda na bicykli stala cestou, ako znovuobjaviť stabilitu. Alebo aspoň jej ilúziu.

 

Postupne som sa zbavovala aktivít, ktoré ma rozrušovali. Znovu som sa vrátila k čítaniu. Reálnejšiemu kontaktu s ľuďmi. Začala som terapiu. A zistila, že som pomerne zmätená. Mnohé miesta, ktoré som dávno poznala, niesli nános nových, nepríjemných spomienok. Bola som nútená ich objavovať nanovo a pozrieť sa na svoju situáciu z komplexnejšieho pohľadu.

 

Ann Cvetkovich vo svojej knihe Depression: A Public Feeling kombinuje memoáre s kritickou esejou, opisuje jej vlastnú skúsenosť s depresiou, profesionálnym tlakom, kreatívnou úzkosťou a politickou beznádejou, a zároveň na depresiu nahliada ako na kultúrny a politický fenomén. Pocit vníma ako všeobecný pojem, ktorý pomenúva nediferencovaný „pocit pocitu“, preklenie rôzne odtiene emócií a afektov, priznávajúc ich somatickú a zmyslovú povahu ako skúseností, ktoré nie sú iba kognitívnymi pojmami a konštrukciami. Intuitívne podľa nej prichádzame na to, že poňatie tela a mysle je integrované. Cvetkovich je presvedčená, že vyjadrenie emócií môže mať kolektívny a verejný dopad.

 

Niektoré sedenia boli pokojné, iné turbulentné. Na väčšine z nich som sa neubránila slzám. Častokrát z pocitu úľavy. Na jednom z nich mi terapeut dal čistý papier a požiadal ma, aby som nakreslila dom. Po nejakom čase sme opäť sedeli oproti sebe v kreslách, obrázok domu pred nami na zemi.

 

Tento dom reprezentuje váš súčasný stav, vaše vzťahy k okoliu a k sebe samej. Toto je váš dom.“

Pekná, funkcionalistická stavba,“ pomyslela som si. Okolo takého domu by som rada chodila.“

Vo vnútri domu nie je žiadny náznak života,“ hovorí. Taktiež na prízemí nie sú okná, zdá sa, že život začína na druhom poschodí.“

Ale na prízemí sú dvere, a majú malé okrúhle okno,“ oponujem.

Áno, ale je to okno z mliečneho skla. Nie je cez neho možné vidieť dovnútra.“

Pri dverách je však zvonček.“

Áno, dvere však nemajú žiadnu kľučku.“

To je pravda, kľučku nemajú.“

Pokračoval: Dom nemá nijaký základ, nestojí na pevnej zemi.“

 

V tom momente som pocítila pohlcujúci smútok. Nutkanie oponovať a dovysvetľovávať okamžite vyprchalo. Áno, základ nemá. Myšlienka na (môj) dom bez základu sa mi vracala ešte niekoľko týždňov a vždy bola spojená s pocitom čistého smútku. Náš dialóg som si zapísala.

 

Zabudni na bezpečie

 

Tento medzititulok som si požičala zo zinu Self as Other: Reflections on Self-Care. Zin kombinuje tri eseje, v ktorých rôzni ľudia reflektujú svoje osobné boje s konceptom a praktizovaním starostlivosti.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

 

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *