Miguel Duarte pochádza z Portugalska. V roku 2016 sa pripojil k posádke záchrannej lode Iuventa, prevádzkovanej dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami v Stredozemnom mori. Zúčastňoval sa na pátracích a záchranných akciách na mori, neskôr pôsobil aj v utečeneckých táboroch v Grécku a Turecku. Spolu s mnohými ďalšími humanitárnymi pracovníkmi a pracovníčkami pre svoju prácu v Taliansku čelí trestnému stíhaniu, ktoré by mohlo viesť k dvadsiatim rokom väzenia. V súčasnosti sa venuje najmä advokačným projektom, ktoré poukazujú na porušovania ľudských práv a nedostatky európskych migračných politík. Zároveň si robí doktorát z matematiky v Lisabone.
Pracovali ste na lodi Iuventa a zachraňovali migrantov a migrantky v Stredozemnom mori. Ako ste sa s k tejto práci dostali?
Iuventa bola pôvodne rybárska loď, ktorú odkúpila skupina dobrovoľníkov a dobrovoľníčok v Berlíne. Organizácia sa volala Jugend Rettet a cieľom posádky bolo prehľadávať centrálnu časť Stredozemného mora, neďaleko hraníc s Líbyou, a zachraňovať migrantov a migrantky. Tadiaľto sa pokúšajú dostať do Európy mnohí ľudia, no je to veľmi nebezpečná cesta a mnohí sa na nej utopia. Iuventa bola jedným z početných plavidiel, ktoré pôsobili na tomto úseku a zachraňovali ľudí.
Jednou z prvých otázok, ktoré som si kládol, bola: Prečo túto prácu vykonávajú dobrovoľníci a mladí ľudia ako ja, ktorí nemajú žiadne skúsenosti v tejto oblasti? Odpoveď je jednoduchá: pretože štáty si túto svoju povinnosť neplnia. V rokoch 2013 a 2014 tu prebiehala záchranná operácia pod názvom Mare Nostrum, ktorá zachránila približne 150-tisíc ľudí. Operácia sa skončila v októbri 2014, kvôli čomu neskôr umrelo mnoho ľudí, ktorých člny stroskotali. Ľudia sa totiž neprestali pokúšať uniknúť ohrozujúcim životným podmienkam len preto, že v mori už nepôsobili záchranné plavidlá.
Preto v tejto zóne začali v rokoch 2014 a 2015 pôsobiť prvé mimovládne organizácie, ako napríklad Lekári bez hraníc či Sea-Watch. Iuventa sa k nim pridala v roku 2016 s tímom dobrovoľníkov a dobrovoľníčok z celého sveta. Pôsobili sme na mori prostredníctvom krátkych misií, ktoré trvali dva alebo tri týždne, potom sa tímy striedali. Kvôli psychologickej záťaži zriedkakedy niekto ostal na viac ako dvoch-troch misiách za sebou.
Ako ste sa na palubu Iuventy dostali vy osobne?
V rokoch 2015 a 2016 som sledoval správy, ako väčšina ľudí v Európe. Bol som zhrozený z toho, čo som videl: zábery tisícov ľudí, ktorí sa snažia prekonať hranice; na ďalších zas ľudia uviaznutí v utečeneckých táboroch či tí, ktorí prišli o život na mori kvôli nedostatku záchranných lodí. Mal som pocit, že štáty Európskej únie nerobia to, čo by mali a že nereprezentujú moju vôľu ako občana európskej krajiny. A usúdil som, že mám aj istú povinnosť niečo urobiť. V tom čase som sám netušil čo. Vyštudoval som fyziku a matematiku, nie som doktor, zdravotník ani námorník. Ale chcel som prispieť, čímkoľvek. Svojimi dvoma rukami. Prihlásil som sa preto na loď Iuventa. To bolo v roku 2016.
V politickom diskurze však v tom čase dochádzalo k posunu, ktorý situáciu migrantov a migrantiek len zhoršil, obzvlášť v Taliansku. Vnímali ste túto zmenu?
Áno, veci sa vtedy citeľne zhoršovali. Keď sme začínali pracovať v Stredozemnom mori, mali sme s talianskymi autoritami kooperatívny vzťah. Zachraňovali sme lode v núdzi, ale na breh ich privádzala najmä talianska pobrežná stráž a taliansky vojenský štáb.
Po roku 2016 sa antiimigračná rétorika, ktorú používali mnohé pravicové strany v Taliansku, začala sústreďovať na démonizáciu pátracích a záchranárskych mimovládnych organizácii – a vtedy sa situácia začala zhoršovať. Na antiimigračných sloganoch bola postavená celá politická kampaň.
V auguste 2017 nás talianske orgány predvolali do prístavu v Lampeduse. Oznámili nám, že proti nám bolo začaté trestné stíhanie kvôli podozreniam z obchodovania s ľuďmi, vlastnenia strelných zbraní a napomáhania ilegálnej imigrácii. Zadržali nám aj loď a zakázali nám pokračovať v akýchkoľvek operáciách.
Desať členov a členiek našej posádky lode Iuventa bolo obvinených. Keď sme o rok neskôr poštou dostali oficiálne dokumenty, jediné podozrenie, ktoré v nich figurovalo, bolo to z napomáhania ilegálnej imigrácii; zvyšné dve boli stiahnuté. Toto všetko sa udialo takmer pred tromi rokmi, no ešte stále sme neboli obžalovaní.
Čisto z osobnej perspektívy, ako sa cítite? Hrozí vám dvadsať rokov väzenia. Nezažívate úzkosť?
Priznám sa, že som to nečakal, a keď som dostal list, v ktorom stálo, že môžem stráviť dvadsať rokov vo väzení, niekoľko nocí som nemohol spať. Ale potom som začal vnímať situáciu takú, aká naozaj je: nie je to snaha uplatniť zákon, nejde o výkon spravodlivosti. Je to fundamentálne politické. To, že sa práca, ktorú vykonávame, stretla s takýmito represiami ukazuje, že je ešte potrebnejšia než sme si mysleli.
Momentálne náš prípad vnímam ako príležitosť verejne hovoriť o tomto probléme. Nie preto, že by bol niečím výnimočný – v súčasnosti sú v Európe evidované stovky takýchto prípadov, ktoré ilustrujú zúfalú situáciu porušovania ľudských práv migrujúcich. A tá je výsledkom európskej migračnej politiky. Náš prípad poukazuje na znepokojujúcu kriminalizáciu – nielen humanitárnej práce, ale migrácie ako takej – ku ktorej vedome pristupujú štáty Európskej únie. Pre nás z toho plynie zodpovednosť verejne o tomto probléme hovoriť. Museli sme prestať s našou prácou na mori, ale túto tému neopúšťame. Posunulo nás to k práci v oblasti komunikácie, k verejnému vystupovaniu. Vnímam to ako zodpovednosť. Zodpovednosť vyrozprávať tento príbeh.
Ako na prípad zareagovala vaša rodina a priatelia?
Väčšina ľudí v mojom okolí verí v to, čo som robil, a stoja pri mne. Cítim veľkú podporu a solidaritu, a je to naozaj silné a dojímavé. Rozhodne to na mne zanechalo silnú stopu: keď pracujete v teréne, ste obklopení ľuďmi, ktorí obetujú všetko preto, aby pomohli iným. Videl som veľa solidarity, a to človeku dodáva pocit, že väčšina ľudí si chce navzájom pomáhať. Príčinou tohto utrpenia naozaj sú len rozhodnutia, ktoré uplatnila malá skupina ľudí pri moci, ktorá sa nikdy priamo nestretla s utrpením väčšiny. Človek si potom kladie veľa otázok o politických štruktúrach, do ktorých sa rodíme a v ktorých žijeme.
Ako prebiehala práca na záchrannej lodi?
Sídlo sme mali na Malte, tam sa striedala posádka a pripravovala loď. Na more sme chodili v tímoch štrnástich alebo pätnástich dobrovoľníkov a dobrovoľníčok a prehľadávali sme určitú zónu. Zároveň sme čakali na talianske orgány, aby nám signalizovali prípady člnov v nebezpečenstve. Potom sme konali tak rýchlo, ako sa len dalo. Nafukovacie člny, ktorých je v Stredozemnom mori tak veľa, nie sú nikdy bezpečné – stačí pár nekoordinovaných pohybov a ľudia sa ocitnú vo vážnom nebezpečenstve. Preto sme museli zasiahnuť čo najskôr, a zároveň opatrne, nakoľko väčšina ľudí nevedela plávať. Potom sme loď zväčša odovzdali do rúk talianskym orgánom, ktoré prevzali ľudí na palube a odviezli ich do bezpečia do Talianska, kde mohli požiadať o azyl.
Počas tohto procesu však často nastávali ťažkosti. Aj keď sme robili všetko, čo bolo v našich silách, niekedy sme prišli príliš neskoro a našli len prázdny čln, alebo sme zistili, že časť ľudí sa medzičasom utopila.
Je strašne, strašne smutné byť svedkom takýchto situácií a uvedomovať si, že nejde o prírodnú katastrofu, ale o niečo, čomu sa dalo – a v minulosti pomocou efektívnych migračných politík neraz aj podarilo – zabrániť. Momentálne v tejto zóne pôsobia len malé rybárske lode, ktoré riadia dobrovoľníci a dobrovoľníčky a na ktoré sami vďaka crowdfundigovým zbierkam vyzbierali peniaze. Robíme všetko, čo je v našich silách, ale my tento problém nevyriešime, nemôžeme sa porovnávať s dosahom, aký by mala vládna operácia. Sme záchranárske posádky. Mnohých ľudí sme zachránili, o mnohých sme však aj prišli.
Ako ste sa psychicky vysporiadali s tým, že niekedy sa vám nepodarilo ľudí zachrániť a našli ste prázdnu loď?
Je za tým proces smútenia. A je to veľmi, veľmi ťažké. Klamal by som, ak by som povedal, že je to za mnou; je to niečo, čo si so sebou nesiete. Keď niekoho stratíte, vždy za to viníte seba. Ale potom príde aj ďalší proces, ktorý spočíva v tom, že si treba uvedomiť, koho treba za tieto straty viniť a prečo sa vlastne ľudia, ktorých sa usilujeme zachrániť, ocitli v podobnej situácii. Je to výsledok migračných politík, a myslím, že uvedomiť si, kto nesie skutočnú zodpovednosť, je najlepší spôsob, ako sa s vedomím o týchto tragédiách vysporiadať.
Ako na vás reagovali migranti a migrantky na lodi?
Ľudia reagujú rôzne. No prekvapilo ma, že keď sme ľudí dostali bezpečne na palubu a vysvetlili im, kto sme, často si len sadli a rovno zaspali, hoci na nepohodlných sedadlách. To ma naozaj prekvapilo, lebo z nášho pohľadu to bola veľmi stresujúca situácia. Potom som si však uvedomil, že záchranná loď je prvým bezpečným miestom, ktoré títo ľudia našli, niekedy po mesiacoch či po rokoch trápenia.
Na lodi sme videli nádej aj zúfalstvo. Ľudia si niesli nádej, že v Európe budú mať dobrý život. Bolo to pre nás veľmi ťažké, lebo sme im to nemohli potvrdiť: vedeli sme, že mnohí budú odsúdení žiť v ilegalite. Tí z nich, ktorí nedostanú medzinárodnú ochranu, dostanú príkaz do niekoľkých dní opustiť krajinu. Mnohí to neurobia, a tak sú odkázaní na ilegalitu: musia pracovať načierno v ťažkých podmienkach a podobne. Pre väčšinu z nich je to životné sklamanie.
Z akých krajín väčšinou prichádzali?
To záležalo na meniacej sa politickej situácii, ale väčšinou zo Sýrie, Nigérie, Južného Sudánu a ďalších krajín subsaharskej Afriky a Blízkeho východu.
Počas mojich predchádzajúcich reportáží som sa stretla s prípadmi násilia voči migrujúcim, o ktorom lokálne organizácie aj novinári tvrdili, že je sčasti výsledkom európskych migračných politík. Čo si o takýchto tvrdeniach myslíte vy?
Myslím si, že v tom, čo o tejto problematike verejnosť vie, panuje veľké nedorozumenie. Európska únia je zvyčajne prezentovaná ako inštitúcia, ktorá „len“ ignoruje problém, ktorý sa odohráva na jej hraniciach. Myslím si však, že v realite je to omnoho závažnejšie. Ľudia umierajú na našich hraniciach priamo v dôsledku európskej migračnej politiky.
EÚ podpísala niekoľko dohôd so svojimi susedskými krajinami, ako napríklad s Tureckom a Líbyou, aby počty prichádzajúcich migrantov a migrantiek znížila. Keďže Líbya je zmietaná vojnou a bojujú v nej proti sebe viaceré frakcie, a aj samotná líbyjská pobrežná stráž je súčasťou tohto konfliktu; ona samotná je tiež zapletená do sietí obchodovania s ľuďmi. EÚ sa zároveň snaží navracať člny s migrujúcimi, ktorí a ktoré práve vyplávali na more, naspäť do Líbye, kde sa odohrávajú tie najkrutejšie porušenia ľudských práv: ľudia sú tam mučení, zotročovaní, nemajú prístup k pitnej vode a podobne. Európa to nielenže ignoruje, ale svojím dielom k tomu aj prispieva, keď trénuje a podporuje líbyjskú pobrežnú stráž.
A potom, na dôvažok k tomuto všetkému, začala Európa kriminalizovať humanitárnu pomoc. Našu posádku to postihlo ako prvú, ale hneď po nás nasledovali mnohí ďalší humanitárni pracovníci a pracovníčky z rôznych krajín. Dnes sú už v Európe stovky podobných súdnych prípadov.
Keď som robila reportáž o západnej stredozemnej trase, organizácia Alarm Phone mi reportovala, že zažili prípady, keď im na núdzovú linku volali ľudia z potápajúceho sa člnu, no záchranným lodiam európskych krajín niekedy trvalo hodiny alebo celé dni, kým ich prišli zachrániť. Predstavujem si, že môže byť veľmi problematické zistiť či potvrdiť, čo sa deje uprostred mora. Stretli ste sa počas svojej práce s takýmito prípadmi?
Prípadov zanedbávania zo strany európskych úradov bolo v minulosti reportovaných veľmi veľa. Niekoľkokrát sa stalo, že jednotlivé krajiny sa medzi sebou hodiny dohadovali o jurisdikcii, respektíve o tom, v koho vodách sa daná loď nachádza, a kým napokon prišla záchrana, loď sa skoro potopila a veľká časť ľudí zahynula. Takýto prípad z roku 2013, keď sa o zodpovednosti za záchranu ľudí na mori nevedeli dohodnúť Taliansko a Malta, je dnes predmetom vyšetrovania. Vo veľmi veľkom počte prípadov sme videli, že vydané rozhodnutia boli v rozpore so zachovaním života a zdravia ľudí.
V roku 2017 sme sa ocitli v situácii, keď sme sa dozvedeli, že na mori sa nachádza viacero člnov v núdzi. V rovnakom čase nás talianske orgány predvolali do prístavu v Lampeduse, čo nám znemožnilo podniknúť záchrannú akciu. Takže vieme, že v tých chvíľach pravdepodobne na mori prišlo o život viacero ľudí, ktorým nemal kto pomôcť. O mnoho mesiacov neskôr sme zistili, že to bol „trik“ zo strany talianskych úradov – stál však ľudské životy.
Loď Iuventa operovala jeden rok. Za ten čas zachránila 14-tisíc ľudí. Od roku 2017 čelíme vyšetrovaniu, dodnes čakáme na rozsudok a loď je stále zadržaná. Ak sme za rok zachránili 14-tisíc ľudí, viete si predstaviť, koľkí ďalší museli umrieť za tri roky. Pre mňa je to zločin – ak kriminalizujete solidaritu, má to za následok stratu ľudských životov.
Máte pocit, že vy a zvyšok posádky ste boli zneužití ako terč politickej kampane?
Áno. Ak si vybudujete celú politickú kampaň na tom, aká zlá je imigrácia a ako veľmi zahraničné mimovládne organizácie zhoršujú problémy vo vašej krajine, takéto obvinenie nie je prekvapivé. Keď zadržali našu loď, správy o nás sa rozšírili po talianskych médiách a stali sme sa terčom diskreditačnej kampane, aj napriek tomu, že náš prípad sa ešte nedostal ani pred súd. Chceli očierniť nás aj našu prácu a chceli to prezentovať ako niečo, čo bolo od začiatku evidentné. Ako som už spomenul, náš prípad bol prvý, ale nebol zďaleka jediný. Podľa mojich vedomostí dodnes v žiadnom z prípadov mimovládnych organizácii pôsobiacich v Stredozemnom mori súd nerozhodol o vine. Vo všetkých prípadoch vyšetrovanie buď ešte pokračuje, alebo skončilo stiahnutím obvinení. Preto hovorím, že ide o politické prípady, nie o spravodlivosť.
Viete, kto na vás podal trestné oznámenie?
Áno, v Taliansku bola široko medializovaná spojitosť týchto prípadov so Salvinim a politickou stranou Lega Nord. Podľa mojich vedomostí bola na jednej z lodí osoba poverená bezpečnosťou najatá Salvinim, aby hľadala dôkazy o porušeniach zákona zo strany mimovládnych organizácií.
Vaši oponenti tvrdia, že ak by v mori bolo menej záchranných lodí, prichádzalo by do Európy menej ľudí, čo by zmenšilo rozsah zločinov, akým je napríklad obchodovanie s ľuďmi. Ako vyvraciate takýto naratív?
Je to dôležitá otázka, týka sa takzvanej teórie o lákadlách (pull factor theory), ktorá tvrdí, že mimovládne organizácie motivujú ľudí, aby sa pokúšali prekonať more, a v konečnom dôsledku to znamená aj viac obetí na životoch. Táto teória sa mnohokrát objavila v rôznych médiách a používajú ju aj štátne inštitúcie a politici. V tejto oblasti však už bolo realizované množstvo výskumov, a každý jeden výskum, o ktorom viem, túto hypotézu vyvrátil. Neexistuje žiadne spojenie medzi počtom ľudí, ktorí sa pokúšajú more prekonať a počtom záchranných lodí operujúcich v danej oblasti. Štúdie sledovali obdobia, v ktorých na mori pôsobilo množstvo lodí, a porovnali ich s inými obdobiami, keď ich tam pôsobilo omnoho menej. Keď sa pozrieme na počet ľudí, ktorí sa pokúsili more prekonať, vidíme, že medzi týmito dvoma faktormi neexistuje žiadna priama súvislosť. Je tu síce množstvo premenných, ale tie, ktoré najviac ľudí motivujú k tomu, aby sa snažili prekonať more, väčšinou súvisia s tým, že sa usilujú pred niečím ujsť (push factor). V tomto prípade najčastejšie pred násilím a brutalitou v Líbyii, kde dochádza k závažným porušeniam ľudských práv. Od februára tohto roka do konca marca (keď nahrávame tento rozhovor, pozn. autorky) na strednej trase nepôsobili žiadne lode, ľudia sa však cez more stále plavili. Svojím spôsobom je neuveriteľné, že je rok 2020 a my stále preberáme rovnaké otázky ako v roku 2015, zatiaľ čo ľudia umierajú.
Pri tvorbe reportáží o migrácii sa mi viackrát stalo, že som bola zhrozená z toho, čo som videla: napríklad v Bielorusku ľudí na úteku nútili nastupovať do samostatného vozňa, kde boli segregovaní od ostatných pasažierov a pasažierok; v Maroku utečencov a utečenky diskriminujú a často aj fyzicky napádajú na základe farby pleti. Nedalo mi pri tom nespomenúť si na niektoré historické udalosti. Nemáte niekedy pocit, že história sa opakuje?
Mám pocit, že tento problém nikdy nebol vyriešený. Po druhej svetovej vojne sme zo dňa na deň neprestali byť rasistami. Momentálne sme, žiaľ, svedkami ďalšej vlny nacionalizmu, nenávisti, rasistickej a antiimigračnej rétoriky, ktoré ľudí povzbudzujú k bezostyšným prejavom rasistických postojov. Nepovedal by som teda, že história sa opakuje, skôr si myslím, že tento problém tu je dlhodobo. Boj za rovnoprávnosť ešte stále neskončil.
Niektorí ľudia vašu posádku vnímajú ako hrdinov a hrdinky, keďže ste zachránili toľkých ľudí. Ste na seba hrdý?
Mám tendenciu odmietať naratív hrdinstva, pretože v ňom nevidím žiadny zmysel. Ak existujú nejakí hrdinovia a hrdinky, sú to tí, ktorí v týchto situáciách riskujú úplne všetko: ľudia, ktorí riskujú život, aby zachránili svoje rodiny. Určite to nie sme my. Bol som svedkom neuveriteľných skutkov plných ľudskosti a solidarity od ľudí, ktorí boli sami v obrovskom nebezpečenstve. Našej posádke sa dostáva viac mediálnej pozornosti, lebo sme bieli Európania a Európanky, nie preto, že by sme riskovali niečo viac. Musíme robiť viac, byť aktívnejší, pomáhať ľuďom, vytvárať projekty založené na súcite a ľudských právach, aby nikto ďalší nemusel zažívať to, čo ľudia, ktorých sme zachránili.
Tomu rozumiem, ale aj tak: v mnohých zložitých situáciách vidíme, že keď sa deje niečo zlé, len málokto zariskuje a aktívne zakročí. V sociálnej psychológii bolo zrealizovaných veľa výskumov zameraných na tento fenomén. Nejde ani tak o koncept hrdinstva, ale skôr o to, prečo niekto – ako napríklad vy – podstúpi riziko a koná v situácii, v ktorej sa iní boja alebo nechcú čokoľvek urobiť?
Pre mňa osobne je ťažké odpovedať na otázku, prečo sme sa venovali záchranárskej práci aj napriek rizikám. Myslím si totiž, že otázka ani nestojí „prečo“, ale „prečo nie“. Na to by sme sa mali pýtať. Nemali by sme sa pýtať malej skupinky ľudí, ktorí konajú, prečo to robia – mali by sme sa pýtať všetkých ostatných, prečo nerobia nič. Samotný dôvod, pre ktorý sme to robili, by bol úplne rovnaký, aj keby z našej práce nevyplývali žiadne riziká. A budeme to robiť, aj keď nás kriminalizujú, lebo stále je to potrebné.
Čomu sa venujete v tomto období?
Pracujem najmä v rámci nášho kolektívu „iuventskej desiatky“, kde sa zaoberám právnou obhajobou a podporou posádky lode Iuventa. Som aj súčasťou kolektívu, ktorý sa volá Humans before borders. Momentálne nepracujeme na záchranných lodiach, ale v budúcnosti možno opäť začneme.
Venujete sa aj iným ľudskoprávnym témam ako je migrácia?
Väčšina ľudskoprávnych problematík spolu súvisí. Nemôžeme sa rozprávať o migrácii bez toho, aby sme spomenuli klimatickú zmenu, rasizmus, rodovú rovnosť a tak ďalej. Vybral som si však túto problematiku, lebo si myslím, že v určitej chvíli si musíte vybrať oblasť, v ktorej budete čo najviac užitočný – a v tejto som sa našiel ja.
Rozhovor viedla Sára Činčurová
