Možno to spolu všetko súvisí, možno len niečo.

Daniel Kováčik8. júla 2018754

Výstredné, barokové, krkolomné, nadsadené. Takto a podobne býva charakterizované Pynchonovo rozprávačstvo, vždy znovu prekvapujúce čitateľov svojou nevšednou fantáziou. Asi najlepšie ho vystihuje označenie „hysterický realizmus“, ktoré mu udelili niektorí kritici. Hystéria a s ňou spätá paranoja totiž patria nielen ku konštantným autorovým témam, ale aj k formálnym princípom jeho písania.

Dalo by sa povedať, že je to akási paranoidná fabulácia založená na nadinterpretácii či naddeterminácii javov (slovami filozofa Fredrica Jamesona). Inak povedané: v tomto literárnom svete vládne za vlasy pritiahnutá logika, kde všetko má ešte nejaký ďalší či vyšší význam a predovšetkým: nejako súvisí so všetkým ostatným vo vesmíre. „(P)aranoia je česnek v kuchyni života, že jo, toho se člověk nikdy nepřejí“ (s. 20).

Hysterická fabulácia

Taký je aj Pynchonov ostatný román Výkrik techniky (v origináli Bleeding Edge, New York: Penguin Press, 2013). Celý príbeh sa odohráva počas roka 2001. New York, začiatok nového milénia, internetová bublina, dot-com, Y2K, deepweb a darknet, spomienky na búrlivé párty 90. rokov, „geekosféra“ a „nerdistokracia“. Neskorý kapitalizmus a jeho „hluboký tržní rytmy“, newyorský stavebný boom pohlcujúci celé štvrte starého sveta. Hlavnou hrdinkou je nebojácna vyšetrovateľka účtovných podvodov v stredných rokoch, „židovská matka“ Maxine Tarnowová. Pohybuje sa vo svete, kde hrajú svoje finančné hry pokútni podnikatelia najrôznejších životných foriem, vždy na – dostatočne širokej – hranici zákona. A do toho všetkého vpadne nepochopiteľná scéna lietadiel vrážajúcich do veží Svetového obchodného centra.

Podivuhodné koincidencie, nepravdepodobné symetrie, absurdné súvislosti a skryté vzorce sa objavujú pri každej príležitosti. Postava A, ktorá podľa všetkého nemá odkiaľ poznať postavu B, naznačuje, že o nej niečo vie. Ďalšia postava cíti pach udalostí predtým, než sa stanú – akúsi stopu z budúcnosti. Cez rôzne bizarné spojitosti, ako napr. vôňa istej kolínskej, sa tak budujú prepojenia z jedného bodu do druhého podobne ako v HLBINEXE, zvláštnom internetovom portáli, ktorý prepája tisíce rôznych svetov. Konšpiračné teórie a fantazmagória sú katalyzátormi naratívneho vzrušenia. Všetko niečo znamená a paranoja je len jednou z vyšších právd.

Pynchon s potešením pripisuje zdanlivo náhodným stretnutiam funkciu veštby. Zahliadnete tvár v okne oproti idúceho metra, tá tvár sa však díva na vás a navyše, ukazuje vám akúsi obálku. Výmeny, pri ktorých si postavy odovzdávajú „tajné anarchistické šifrované zprávy“ (s. 28) ako štafetový kolík, patria k autorovým obľúbeným postupom. Patrí sem aj figúra, ktorou sa „preslávil“ už v Dražbe série č. 49 (1966) a ktorú by si zrejme mohol nechať patentovať, keby na to existoval príslušný úrad: hrdinka s úplnou samozrejmosťou nadobudne nejakú dôležitú informáciu, napríklad telefónne číslo, načmáranú na záchodových dverách v podniku XY (napr. s. 101).

Mohlo by sa to stať, ale…

Také pasáže si prečítame ešte raz, pretože najprv neveríme vlastným očiam. V intencii modernistickej mystifikácie čitateľa rozprávanie pokračuje, akoby na tom nebolo vôbec nič prekvapivé. Po niekoľkých podobne bizarných momentoch nás už naozaj neprekvapí nič. Prijali sme vyosenú logiku hry, lebo sa skrátka chceme dozvedieť, čo bude ďalej. Podobne keď hrdinka zažije čosi „paranormálne“, správa sa, akoby pre to určite jestvovalo nejaké rozumné vysvetlenie, len jej práve žiadne nenapadá. Tento takpovediac kafkovský topos (pozri napríklad poviedku V trestaneckej kolónii) dopĺňajú pseudotriezve halucinácie na hrane surreálna ako z Lynchovej Mazacej hlavy (napr. hladné psy potulujúce sa po nociach chodbami nájomných činžiakov). Mohlo by sa to stať, pravda, nie je na tom nič vyslovene fantastické, ale…

Ako píše Michal Jareš v doslove českého prekladu, čitateľa zaplavia „stovky nejzvláštnějších podrobností“, ktoré by aj mohli byť pravdivé, ale sú ustavične „na hraně něčeho divného“ (s. 514). Výkrik techniky je bohato tkaná tapiséria plná hyperrealisticky vykreslených scén a mikrodetailov. Trochu tým pripomína sochy Duana Hansona alebo mikroskopické sochárske monumenty Jontyho Hurwitza. Napríklad presne uvedené názvy a značky výrobkov: Pynchon nikdy nepovie, že hrdinka nosí revolver v kabelke, jeho hrdinka schováva svoju Berettu v kabelke od Kate Spadeovej; nestretnete sa uňho ani so žiadnymi generickými „sladkosťami“, ale „sladkostmi rozličných značek v malém balení, včetně želatinových rybiček Swedish Fish, arašídových tyčinek PayDays a Peanut Chews od Goldenberga“ (s. 394).

Istej výstrednosti v správaní postáv zodpovedá napríklad aj to, ako Maxine popri pátraní zároveň zvláštnymi a nečakanými spôsobmi obohacuje svoju sexualitu. Ak sa vám zdá táto formulácia trochu čudná, možno preto, že zodpovedá tomu, čo sa deje v románe. Na miestach, kde to vôbec nie je na mieste, logicky sa to nedá príliš očakávať (i keď čo vlastne môžeme v tomto svete dopredu očakávať?), sa stanú veci, ktoré do seba nezapadajú, nedávajú príliš zmysel, a predsa neustále dopĺňajú mozaiku príbehu.

Svet po(st)

Podstatnú ingredienciu románu alebo akýsi priesečník predstavuje mesto New York. Mesto s „přemírou ksichtů“, kde terapeuti chodia k svojim vlastným terapeutom a na každom rohu počuť „výkřiky velkoměstskýho zmaru“ (s. 398). Kalifornia má svoje Silicon Valley a NY zasa Silicon Alley. Tam to všetko začalo, internetový boom 90. rokov. A tiež je to miesto, kde sa odohral teroristický útok s najväčším počtom obetí v histórii.

Pynchon podáva nevšedne presvedčivý obraz zasiahnutej Ameriky. Menšiny sú odrazu napádané a obviňované z „neamerickosti“. Policajti sa správajú čoraz povýšeneckejšie. Mesto zaplnia mobilné policajné stanice a pobrežie špionážne súostrovia lodí, ku ktorým sa nedá priblížiť. Celá generácia práve prežila traumu, z ktorej sa bude spamätávať desaťročia. „Státní svátky a výročí se stanou příležitostí k obavám“ (s. 355). A na Halloween sa, samozrejme, nevyhnutne niekto prezlečie za Usámu bin Ládina. Ale útok zároveň spojil polorozpadnuté rodiny – rozvedení manželia spoločne odprevádzajú svoje deti až k bránam školy v obavách o ich bezpečnosť.

A je to práve téma rodiny, možno najväčšia americká téma vôbec, ktorá tvorí akúsi neviditeľnú kostru Pynchonovho románu. Rozvedená rodina s malými deťmi, židovská matka s Berettou v kabelke (pre každý prípad), zápoliaca s násilnými videohrami plnými teroristov, z ktorých jedna sa až príliš podobá na život. Maxine musí zviesť rozhodujúci zápas so svojím svedomím, keď jej práca začína prenikať do súkromia a začína si všímať subtílne signály, náznaky, hrozby. Možno je to iba náhoda a deti sú v bezpečí, ale čo ak toho pri vyšetrovaní podivnej firmy hashslingrz a jej možného prepojenia na teroristické útoky zistila už priveľa? I keď ona sama si to rozhodne nemyslí, všetko sa jej skôr javí ako gigantický zmätok. Azda sa ponára do príliš nebezpečných tajomstiev a pravda nemusí byť vždy to najdôležitejšie. Bude možno lepšie, ak sa ju ani my nedozvieme.

Pynchon, Thomas: Výkřik techniky. 1. vyd. Praha: Argo, 2017. 512 s. Preložil Martin Svoboda. ISBN 978-80-2572174-2.

Daniel Kováčik

Autor je literárny a filmový publicista

literárny kapitál

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: