Mladým chýba vojna

Pavel Smejkal8. novembra 20181308

V šere lesa praská oheň, jeho žiara osvetľuje figúry mladých vojakov pri večernom odpočinku predtým, než sa uložia na spánok. Mäso z konzervy a oplzlé piesne v sprievode harmoniky. Je tu všetko, čo si žáner pýta. Čistenie a kontrola zbraní, ustaté chlapčenské tváre. Pištole a bojové pušky pôsobia nebezpečne, letmý pohľad nestačí na to, aby bolo možné identifikovať, či sú skutočné alebo ide len o atrapy. Ilúziu výjavu z frontového zázemia podporujú pôsobivé obrazy, ktoré prezrádzajú poučenosť ikonografiou vojnových filmov.

„Toto nie je hra,“ varoval názov oceňovaného študentského filmu Dominika Jursu z roku 2014, ktorý ako jeden z prvých dokumentoval činnosť polovojenskej organizácie Slovenskí branci a pre film objavil postavu jej zakladateľa Petra Švrčeka, vtedy ešte stredoškoláka, ktorý sa nechával titulovať ako hlavný veliteľ a s neskrývanou rozkošou vystupoval ako autoritatívny vodca malej, no oddanej skupiny samozvaných obrancov vlasti. V civile zasa pôsobil až prepiato normálne – stredostavovský chlapec z okresného mesta, plagátový obraz usporiadanosti. Rozporuplnosť viditeľných a vnútorných čŕt zo Švrčeka robila fascinujúcu filmovú postavu.

Tri roky s brancami

Tento potenciál v ňom našiel aj český novinár a dokumentarista Jan Gebert, ktorý v podstate totožnú látku rozvinul do podoby celovečerného filmu (a svojho debutu) s názvom Až přijde válka. Zber materiálu započal zhruba tam, kde Jursa skončil, Švrčeka začal portrétovať v zlomovom období na konci stredoškolských liet. Na väčšej ploche a s výhodou dlhodobejšieho, približne trojročného časozberu sa Gebertovi podarilo viac než len popísať stav organizácie a mentálny svet jej predstaviteľov v určitom momente. Jeho prístup je diachrónny, sleduje vývoj postáv na pozadí spoločenských a politických pohybov, ktoré do rozprávania vstupujú z vôle režiséra, raz cez televíznu obrazovku (inaugurácia Donalda Trumpa), inokedy prostredníctvom iniciovaných situácií, v ktorých sú postavy konfrontované s historickými udalosťami (migračná kríza) tvárou v tvár.

Dramatický oblúk, ktorý autor od počiatku buduje, súvisí s prerodom Švrčeka z mladíckeho dobrodruha na ambiciózneho lídra, hladného po reálnej politickej moci. Premyslená výstavba filmu je zdrojom jeho komunikatívnosti a zrejme aj medzinárodného úspechu, no ak filmovú reprezentáciu brancov a ich veliteľa premeriame znalosťou ich skutočného pôsobenia a vplyvu v domácom prostredí, premyslené sa môže javiť ako predmyslené, vykonštruované. Snímka Až přijde válka vzala festivaly útokom v čase vrcholiacej verejnej diskusie o nebezpečenstve pravicového populizmu a taktike informačnej vojny, ktorá podkopáva vieru v demokratické zriadenie a ideu európskej integrácie. Napája sa na ňu, ťaží z nej a stáva sa jej súčasťou. Prípad Slovenských brancov je relevantný v tom zmysle, že tieto fenomény ilustruje v malom, na vzorke hŕstky postáv, ktorých zázemie a pohnútky film dokáže uchopiť a analyzovať či aspoň naznačiť. Ich spoločenská nebezpečnosť existuje, no je očividne limitovaná subkultúrnou povahou ich aktivít a naivitou lídrov. Najproblematickejšie momenty dokumentu Až přijde válka vidím práve tam, kde zdanie nebezpečnosti zveličujú výrazové prostriedky filmu spôsobom, ktorému je ťažké rozumieť inak než ako koncepčnej nedôslednosti.

Pár krokov odstupu

Napätie je v ňom prítomné vlastne neustále, už od prvých obrazov, kde sugestívne navodenú ilúziu vojny náhle strieda civilná scéna, v ktorej sa hlavný veliteľ mení na študenta pred maturitnou komisiou. V niektorých momentoch je táto skladobná hra kontrastov funkčným prostriedkom na odkrývanie rozporov a paradoxov v životoch brancov, ich zmätočnej ideológii a sebaprezentácii. A tých protirečení je požehnane. Gebert je mimoriadne presný a metodický, keď postavy sleduje v civile, v ich rodinnom alebo v širšom zmysle životnom prostredí. Tam vždy vie, kedy pár krokov poodstúpiť a zobraziť ich v celkoch, ktoré je ťažšie oklamať charizmou osobnosti. Ukazujú malosť a zviditeľňujú urputne skrývané neistoty. Kamera Lukáša Milotu v efektívnych skratkách vystihuje životný štýl a vkus vrstvy, v ktorej sa Švrček pohybuje. Stačí málo – z nadhľadu snímať katalógový jednopodlažný dom jeho rodiny nepochopiteľne vtisnutý medzi panelákovú zástavbu. A je v tom všetko: vonkajšková uhladenosť, uctievanie poriadku, ale tiež nedostatok súdnosti, presvedčenie o vlastnej nadradenosti.

Keď si branci obliekajú uniformy a ovešajú sa výstrojom, akoby sa režisérov kritický odstup strácal. Ich výcvik, manévre kdesi v kopcoch za mestom chcú vyzerať drsne a hrozivo a tvorcovia im v tom zbytočne asistujú. Zrejme v záujme kinematografickej pôsobivosti ich snímajú zblízka, ručnou kamerou, v dramatickom svetle čeloviek. V štruktúre filmu sú to zároveň jediné obrazy sprevádzané hudbou a umocnené nápadným zvukovým dizajnom, ktorý bojové scény ako z filmu“ umelo zaľudňuje hlasmi a ruchmi vytvárajúcimi ilúziu, že na cvičisku nie je hŕstka neduživých chlapcov, ale celá rota. Doslova pár krokov fyzického odstupu a trocha štylistickej striedmosti by perspektívu úplne zmenili, no tvorivé rozhodnutia v týchto dôležitých momentoch uprednostnili emocionálne pôsobenie pred koncepčnou jednotou.

Z chlapca muž

Podnetná je otázka, ktorú Gebert nastoľuje opakujúcim sa motívom stretu brancov s orgánmi štátnej moci v podobe polície a úradov, ktoré na ich činnosť bez výnimky reagujú zhovievavo a formalisticky. Hoci vyznieva skôr ako nevyslovená výčitka nedostatočnej obranyschopnosti, pripúšťa aj iné odpovede. V tom je autorov prístup poctivý. V diskurze, ktorý uvedenie filmu sprevádza, táto otázka doposiaľ znie zrejme najhlasnejšie: Zrod podobných organizácií, zdá sa, patrí k duchu doby. Robí ale štátny aparát dosť pre to, aby ich udržal pod kontrolou? A ktoré z možných politík sú z tohto hľadiska najúčinnejšie? Očakávať od filmu, že tieto dilemy definitívne vyrieši, prirodzene nie je namieste. Gebertov filmársky hlas, podobne ako pred rokmi Jursov, nabáda k ostražitosti a okrem iného ponúka súbor dôležitých pozorovaní o podhubí lokálnej alt-right scény.

„Mladým chýba vojna,“ spieva sa v refréne popovej pesničky, takmer presne desať rokov po zrušení povinnej vojenskej služby, ktoré vtedajší minister obrany príznačne ohlásil na festivale Pohoda na vojenskom letisku. Zvyšok jej textu príliš zmysel nedáva, ale prekvapivosť tých troch slov na mňa vždy spoľahlivo pôsobí. Patril som vtedy k cieľovej skupine toho marketingového ťahu, k ročníkom, ktorých sa tento zlom bezprostredne týkal. V mojich kruhoch profesionalizáciu armády vítali všetci, predstava vojenčiny, ako sme ju poznali z rozprávania otcov, bola pre nás desivá. Spätne vidím, že som z perspektívy vlastnej sociálnej skúsenosti podcenil, ako hlboko je obraz vojaka a regrúta zakorenený v našej kultúre a kolektívnych predstavách maskulinity. Nie všetci sa s brannou povinnosťou lúčili rovnako ochotne ako kedysi ja. Polosmiešny – polonebezpečný cosplay s expanznými zbraňami je, zdá sa, nezamýšľaným dôsledkom, jedným z riešení pociťovanej straty. Aj o tom je Gebertov film. Pre mňa najmä o tom.

Autor je dramaturg a publicista

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: