V Mjanmarsku majú zbrane v rukách pracujúci

3. 4. 2025

Myanmar Now News, CC BY 3.0, via Wikimedia Commons

Ozbrojené opozičné skupiny ovládli viac než polovicu územia Mjanmarska (bývalej Barmy). Junta, ktorá sa dostala k moci prevratom 1. februára 2021, čelí porážkam, dezerciám a masovým odchodom vojakov. Kto sú však tí, ktorí jej vzdorujú – či už v priemyselných predmestiach veľkých miest, alebo v radoch odbojových organizácií?

Nedeľa 27. októbra 2024 znamenala prvé výročie operácie 1027 – koordinovanej ofenzívy Aliancie troch bratstiev (Arakanská armáda, Armáda Mjanmarskej národnodemokratickej aliancie a Ta’angská národnooslobodzovacia armáda) proti mjanmarskej armáde. Táto stále prebiehajúca ofenzíva zásadne zmenila dynamiku bojov a výrazne oslabila vojenskú juntu, ktorá sa vrátila k moci po prevrate 1. februára 2021. Za uplynulých dvanásť mesiacov ozbrojené odbojové skupiny ovládli rozsiahle územia, vrátane približne päťdesiatich miest a stoviek vojenských posádok, pričom zabili tisíce vojakov.

Tieto straty na bojisku čiastočne vysvetľujú zintenzívnenie leteckého bombardovania civilného obyvateľstva. Napríklad na začiatku augusta 2024 Aliancia troch bratstiev prevzala kontrolu nad mestom Lashio na severovýchode krajiny, kde žije takmer 150 000 obyvateľov. Vojenská junta, ktorá sa označuje ako Štátna administratívna rada (CAE), reagovala zdrvujúcim bombardovaním mesta. Dňa 23. októbra rozšírila túto taktiku aj na susedné mestá Namhsan a Nawnghkio. V tomto prípade civilisti nie sú len „vedľajšími obeťami“ konfliktu, ale priamymi terčmi. Bombardovanie je súčasťou operácií, ktoré majú zároveň slúžiť ako kolektívny trest a spôsob, ako odoprieť povstalcom civilnú podporu. Napriek tomu sa obyvatelia naďalej stavajú na stranu odboja. Ako si vysvetliť takúto neochvejnú odhodlanosť?

Vo februári 2021, z obáv, že proces demokratizácie, ktorý od roku 2010 prebiehal s ťažkosťami, oslabí jej moc a ohrozí jej privilegované postavenie, armáda zvrhla Národnú ligu za demokraciu (NLD), hoci tá v roku 2020 v parlamentných voľbách jasne zvíťazila. Prevrat vyvolal celonárodné povstanie, na ktoré junta reagovala vyslaním armády a polície s cieľom potlačiť protesty a zatknúť odporcov režimu.¹ Počas nasledujúcich dvanástich mesiacov bezpečnostné sily zatkli viac ako 12 000 disidentov a zabili viac ako 1 500 ľudí – podľa odhadov OSN však toto číslo dnes presahuje 5 000.² Namiesto potlačenia hnevu však brutálne násilie podnietilo časť obyvateľov, aby sa pridala k už existujúcim ozbrojeným opozičným hnutiam alebo zakladala nové. Množstvo mladých ľudí hromadne opúšťalo svoje domovy, aby sa pridali k povstalcom. Tak sa začala tzv. „jarná revolúcia“.

Svetová banka v zákulisí

Povstanie v Mjanmarsku sa príliš často vysvetľuje ako dôsledok toho, že mladá generácia počas vlády Aun Schan Su Ťij, líderky NLD, v rokoch 2016 – 2021 prijala západné ideály demokracie a liberalizmu. Predpokladá sa, že „generácia Z“, ktorá vyrástla s internetom, nebola ochotná vzdať sa slobôd, ktoré považovala za samozrejmé, a preto sa rozhodla bojovať za svoje „hodnoty“. Mladí ľudia zohrali v ľudovom povstaní skutočne významnú úlohu. Demokracia a sloboda sú nepochybne silnými ideálmi. No väčšina médií prehliada jednu podstatnú skutočnosť – predtým, než začali protestovať mladí ľudia, protestovali predovšetkým pracujúci. Práve ich materiálne požiadavky a sociálno-ekonomické ambície boli hlavným hnacím motorom odporu proti prevratu vo februári 2021.

V médiách hlavného prúdu sa desaťročie pred vojenským prevratom často vykresľuje ako obdobie transformácie – ako čas, keď sa Mjanmarsko vymanilo z temných rokov vojenskej diktatúry a začalo smerovať k liberálnej demokracii. Zdalo sa, že krajina skutočne po zvolení Theina Seina za prezidenta v roku 2011 (voľby prebehli pod dohľadom junty) napreduje. Už v nasledujúcom roku bola prijatá legislatíva, ktorá po prvý raz za polstoročie umožnila vznik odborov. V roku 2013 bola zavedená minimálna mzda. No keď sa dostala k moci NLD s líderkou, ktorú západné médiá oslavovali ako symbol demokracie, priestor pre pracujúcich sa paradoxne začal zužovať. Registrácia odborov sa skomplikovala, ministerstvo práce sa pri pracovnoprávnych sporoch ešte viac priklonilo na stranu zamestnávateľov a vláda využila pandémiu COVID-19 ako zámienku na zastrašovanie či dokonca zatýkanie protestujúcich. Zároveň v roku 2020 zrušila pravidelnú revíziu minimálnej mzdy, ktorá mala prebiehať každé dva roky.

NLD svoju politiku obhajovala potrebou vytvoriť stabilné a prívetivé prostredie pre zahraničné investície. Túto stratégiu podporovali aj medzinárodné organizácie. Svetová banka v tomto duchu priamo napísala zákon o investíciách z roku 2016, ktorý zrušil preverovanie projektov žiadajúcich daňové úľavy – údajne preto, že by tento proces bol „príliš nákladný“.³ Inými slovami, demokratické „svetlo nádeje“, ktoré na Západe tak oslavovali, sa ukázalo byť prívetivejšie pre súkromný sektor než pre samotných pracujúcich.

Hoci sa situácia od februára 2021 a vojenského prevratu len zhoršovala, zosilnená represia nezlomila bojovnosť obyvateľstva – práve naopak. Už 6. februára 2021 sa v Rangúne, ekonomickom centre a bývalom hlavnom meste krajiny, začali masové pouličné protesty. Na čele sprievodov stáli robotníčky z odevných fabrík, ktoré prišli z priemyselných zón obkolesujúcich mesto – väčšina z nich pochádzala z vidieckych oblastí. O niekoľko dní neskôr sa k odporu pridali aj štátni zamestnanci, ktorí vyhlásili generálny štrajk. Do konca roka sa do neho zapojilo približne 400 000 pracujúcich, vrátane učiteľov, ku ktorým sa postupne pridali aj vodiči nákladných áut, baníci a robotníci z rôznych odvetví. Tento masívny protest výrazne prispel k prepadu mjanmarskej ekonomiky o 18 % v priebehu roka po prevrate.⁴

Veľká časť štrajkujúcich je však nútená vrátiť sa do práce, keďže CAE brutálne potláča verejné protesty, pričom sa zameriava najmä na odborových aktivistov. Už 26. februára bolo šestnásť najvýznamnejších odborových zväzov vyhlásených za nelegálne. Následne 14. marca vojaci a policajti zabili najmenej šesťdesiatpäť demonštrantov v priemyselnej zóne Hlaing Tharyar na predmestí Rangúnu, ktorá bola jedným z centier robotníckeho odporu. Na druhý deň, CAE v tejto oblasti a v ďalších výrobných centrách vyhlásila stanné právo. Dňa 15. apríla približne štyridsať vojakov vtrhlo do kancelárií odborovej organizácie Solidarity Trade Union of Myanmar a zatklo jej riaditeľa Daw Myo Myo Ayeho. Mnoho odborových lídrov a aktivistov sa následne uchýlilo do ilegality alebo utieklo do zahraničia, aby sa vyhli zatknutiu.

Medzitým zamestnávatelia využívajú prekážky, ktoré CAE kladie akejkoľvek robotníckej mobilizácii, na zhoršovanie pracovných podmienok a ďalšie oslabovanie odborov. Mnohé podniky rušia existujúce pracovné zmluvy a znovu zamestnávajú pracovníkov len na skúšobnú dobu, pričom im ponúkajú mzdy nižšie ako zákonom stanovené minimum. Dňa 16. marca 2021 riaditeľ továrne Xing Jia zavolal políciu, pretože šesť robotníkov protestovalo proti vyplatenej mzde. Príslušníci silových zložiek ich zastrelili.

Keď Medzinárodná organizácia práce vyhlásila, že odbory v Mjanmarsku čelia existenciálnej hrozbe, sociálne hnutie sa postupne odklonilo od pouličných mobilizácií a presunulo svoju energiu do vidieckych protestov.⁵ Niektorí sa pridali k už existujúcim odbojovým skupinám: Demokratickému frontu študentov Mjanmarska (ABSDF), ktorý vznikol po vojenskom prevrate v roku 1988 a presadzuje politické požiadavky; Karenskej národnooslobodzovacej armáde, bojujúcej za sebaurčenie karenského ľudu; Komunistickej strane Barmy, ktorá sa po prevrate opäť chopila zbraní; alebo k jednej z ozbrojených skupín Aliancie troch bratstiev. Iní zakladajú vlastné organizácie, ktoré sa postupne začleňujú do Síl ľudovej obrany. Mnohí pracujúci, ktorí zostali v zamestnaní, venujú časť svojich skromných miezd na podporu protestujúcich a bojovníkov.

Medzinárodné médiá venujú Mjanmarsku len minimálnu pozornosť, a aj tá sa sústreďuje najmä na ozbrojený konflikt. Správy o vojnových zločinoch a analýzy postupu frontových línií sú často sprevádzané interpretáciou konfliktu výlučne z etnického a identitárneho hľadiska. Príčiny nedávneho nárastu násilia takmer úplne miznú z diskusie, rovnako ako skutočnosť, že boj pokračuje aj na pracoviskách – najmä v exportných továrňach roztrúsených v priemyselných zónach na okraji Rangúnu. Práve tam sa niektorí stále organizujú a dokonca dosahujú čiastkové úspechy.

Napríklad 6. novembra viac ako tristo pracovníkov továrne spravovanej spoločnosťou Charis Company Ltd v mestskej časti Hlaing Tharyar v Rangúne zorganizovalo divoký štrajk. Predložili osemnásť požiadaviek, medzi ktorými bolo opätovné zamestnanie prepustených pracovníkov, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti v továrni a prepustenie vedúceho závodu obvineného z fyzického napadnutia dvoch zamestnankýň.

Dňa 10. februára 2024 hovorca CAE oznámil, že zákon o povinnej vojenskej službe, ktorý bol doteraz prakticky ignorovaný, sa čoskoro začne uplatňovať. Vyhlásenie prišlo po sérii porážok junty na bojisku v dôsledku operácie 1027. Vojaci sú vyčerpaní, zatiaľ čo nepretržitý prílev dezertérov a odpadlíkov posilňuje rad opozičných síl. Junta sa ocitla v neistote a spolieha sa na nasadenie „čerstvých“ jednotiek na fronte, aby zvrátila vývoj situácie.

Následky zavedenia povinnej vojenskej služby však neostávajú len v oblasti armády. Oznámenie vyvolalo masový útek mladých mužov, ktorí sú odhodlaní vyhnúť sa odvodu. A ich hlavná cieľová destinácia? Thajsko. Od roku 2021 tam už dorazili stovky tisíc občanov Mjanmarska. V reakcii na tento odliv junta začiatkom mája 2024 pozastavila vydávanie pracovných povolení do zahraničia pre všetkých mužov spadajúcich pod odvodnú povinnosť. Výsledok? Mladí muži aj tak prekračujú hranice do Thajska, no teraz bez dokladov, čo dáva thajským zamestnávateľom možnosť vyvíjať tlak na znižovanie miezd v celej krajine.

Existuje teda jasná kontinuita medzi súčasným bojom mjanmarských pracujúcich proti junte a ich predchádzajúcim odporom voči NLD. Tá istá NLD, ktorá pred prevratom obmedzovala možnosti organizovania sa pracujúcich, sa po svojom zosadení premenila na Vládu národnej jednoty – politickú entitu vytvorenú zosadenými poslancami v exile alebo v ilegalite, aby spochybnila legitimitu CAE. No a čo je jedným z prvých úspechov povstania? Prinútenie exilovej vlády prejaviť väčšiu citlivosť voči sociálnym otázkam. Ale čo sa stane, ak sa jej podarí získať moc, zostáva už neisté.