V najnovšom románe Sally Rooney je triedny boj len ďalšou témou na rozhovor.
Na prvých stránkach románu Krásny svet, kdeže si sa dve hlavné postavy zhovárajú o tom, či by sme svoju prácu mali milovať. Táto scéna, prvé rande s ľahkým vplyvom odlišného triedneho postavenia stretávajúcej sa dvojice, prestavuje Sally Rooney v jej najlepšej polohe. Zachytáva v nej totiž všetky nepatrné spôsoby, akými sa ľudia vzájomne nezámerne zraňujú, uvádzajú do rozpakov a napokon ostávajú na pochybách, čo sa vlastne udialo.
Jej postavy sa v relatívne bezpečnom prostredí globálneho Severu usilujú prísť na gramatický tvar množného čísla slova „apokalypsa“. Sú frustrované, skrývajú svoj smútok a v tichosti si zúfajú. V troch neobyčajne populárnych románoch Sally Rooney sa postavy snažia poradiť si so svojimi relatívnymi privilégiami, túžia si kompenzovať svoje útrapy heterosexuálnou láskou, zatiaľ čo opakujúcimi sa drobnými chybami len priťažujú svojim zlomeným srdciam. Autorka tematizuje úsilie prispôsobiť sa nenaplneným prísľubom neoliberálneho Írska, avšak takmer výhradne prostredníctvom osobného medziľudského konfliktu.
Nič sa nedá robiť
Keď skladník Felix vysvetľuje úspešnej mladej spisovateľke Alice – nech nám je odpustené, že ju čítame ako autorkino alter ego –, čím sa živí, trochu sa obávame, ako sa tento rozhovor vyvinie. „Čiže ťa to tam nebaví?“ opýta sa Alice. „Ježiši, nie, odvetil. Ide ma z toho jebnúť. Ale za niečo, čo by ma bavilo, by mi asi neplatili, nie? Tak to s prácou chodí, keby bola dobrá, robila by si ju zadarmo.“ Alice na to nevie hneď zareagovať, ale neskôr prizná voči svojej práci – písaniu, propagácii kníh, cestovaniu a samotným románom – lásku aj nenávisť. Hoci Felix svoju otázku položil už v úvode knihy, dlho ostáva nezodpovedaná.
Krásny svet sa od podobne nepríjemných otázok, žiaľ, skôr odvracia. A práve preto nie je taký súdržný ako autorkine predchádzajúce dva romány. To, čo bolo pri dospievajúcich postavách pochopiteľné, pri tridsiatnikoch už škrípe, a spôsob, akým Sally Rooney napísala toto dielo, jej pokus vyrozprávať príbeh výhradne zvonku, perspektívou muchy na stene, nielenže ponecháva v príbehu biele miesta, ale vlastne ponecháva rozprávanie celkom nespojité. V jej prvom (a zrejme najlepšom) románe, Rozhovoroch s priateľmi, sú jej postavy v istom význame príšerami, pripravenými pohltiť svet a každého, kto sa im pripletie do cesty. Alice a jej priatelia sú starší, ale nepríliš zrelší. Vynikajú len sebaľútosťou.
Mileniáli nevedia čo so životom, takže dáva úplný zmysel, že postavy, nekonečne uviaznuté sčasti svojou vinou, rezonujú najmä u mladšieho čitateľstva. (Krásny svet je najrecenzovanejšou knihou ostatných rokov.) Svet rodičov zmizol. Ľudia bez titulu ako Felix môžu pracovať nanajvýš v bare alebo sklade. A vysokoškolsky vzdelaným ich zamestnanie síce môže vyniesť viac sociálneho kapitálu, avšak s výnimkou pár šťastlivcov, ako je Alice, je aj ich mzda mizerná a pracovné podmienky vysiľujúce.
Koncom románu sa Felix konečne stretne s Alicinými priateľmi z Dublinu Eileen a Simonom, ktorí ju prišli navštíviť do jej rodného mestečka, kde sa práve zotavuje z psychického zrútenia. Zarazí ho, že v sklade zarobí viac než Eileen v literárnom časopise, kde pracuje ako redaktorka. V odkaze na úvodnú scénu sa opýta: „Každopádne, máš svoju prácu asi rada, čo?“ Na čo Eileen „neisto pretočila hlavu zo strany na stranu a potom odvetila: Nie je to tak, že ju nenávidím.“ „Tak v tom sa líšime,“ dodá Felix.
V tomto momente už o Eileen vieme, že je komunistka, ako sa vyznala na večierku v Dubline, a medzičasom sa už stihla pohádať o podstate pracujúcej triedy a prihlásiť sa k nej. Ide o ozvenu diskusie, ktorú ľavica vedie v ostatných rokoch: je príslušníkom pracujúcej triedy každý, kto sa musí živiť prácou a nevlastní výrobné prostriedky, alebo to samo osebe nestačí? Alebo je to snáď tak, ako tvrdí Gary, že pracujúca trieda je „identita“, ktorú zneužívajú politici na presadzovanie rozličných kultúrnych konzervativizmov?
Táto otázka by mala väčšiu váhu, ak by v knihe skutočne šlo o organizovanie sa. Namiesto toho v nej však je triedny boj len ďalšou témou na rozhovor. (Sama Sally Rooney svoju spisovateľskú dráhu započala osobnou esejou, v ktorej sa zaoberá vlastnou minulosťou súťažnej debatérky.) Felixovo zamestnanie je nepríjemnou nutnosťou, ktorú je potrebné zniesť; text nikdy ani len naznačí možnosť, že by sa s tým niečo dalo urobiť, alebo že by mal čo povedať k zbytočnosti hádok o triede. Namiesto toho čítame stručné opisy jeho otupujúcich dní, ktoré sú v ostrom kontraste voči Alicinmu zamestnaniu – síce menej fyzicky nebezpečnému, ale otupujúcemu svojím vlastným spôsobom. Pokus postaviť román na vonkajších opisoch funguje najlepšie práve v situáciách, keď jeho postavy žijú ako roboti.
Mimoriadne privilégium písania
Rozhodnutie autorky, že nám nesprístupní vnútorné svety svojich postáv, znamená, že nevieme takmer nič o tom, čo si Felix myslí. Ba čo viac, to, že spomedzi všetkých postáv hovorí o politike najmenej práve on, vypovedá o pracujúcej triede rovnako ako všetky hádky, ktoré medzi sebou vedú ostatné postavy. Keď sa Felix hnevá na svoju mizernú robotu, vyústi to do konfliktu s Alice. „Doriti,“ vybuchne, „prečo sa vždy cítim, akoby si tu šéfovala a ja ťa musím poslúchať?“ V spálni podniká drobné triedne odvety a potom neisto vysvetľuje, ako ho práca odcudzuje od seba samého: „Nebudem ti to vedieť dobre vysvetliť, ale rozdiel medzi tým, čo robíme teraz, a tým, čo robím celý deň, ani ti to neviem opísať. Ťažko sa mi verí, že musím pri oboch veciach používať to isté telo, poviem to tak.“ Alicin kolaps je medzitým zavŕšením odcudzenia medzi mysľou a srdcom pracujúcej, prejavom toho, že jej psychika jednoducho nedokáže pracovať ďalej. V oboch prípadoch ostáva ich utrpenie hlboko individualizované.
Postavy Sally Rooney politiku dokážu chápať len ako tému diskusie na internete. Ústredným prvkom Krásneho sveta je vlastne séria správ medzi Alice a Eileen, ktoré pôsobia väčšmi ako príspevky z Tumblru z nultých rokov než ako čokoľvek, čo by dospelý človek napísal niekomu, koho miluje. Dokonca aj jediná postava, ktorá skutočne „robí“ politiku – Simon, ktorý pracuje ako poradca pre nemenovanú „ľavicovú parlamentnú skupinu“ – ju zažíva prevažne len ako ďalšiu podobu ubíjajúcej práce.
Práca, ktorá sa v románe javí ako naozaj dôležitá (hoci s určitou ambivalenciou), je samotné písanie. Mailová konverzácia medzi Alice a Eileen pôsobí ako odpoveď Sally Rooney svojim kritikom. Alice píše o svojom „mimoriadnom privilégiu“ a o tom, ako je jej práca spisovateľky „vyhradene nepotrebná“ (čo si nijaký marxista ani marxistka, za ktorú sa Rooney považuje, v skutočnosti nemyslí). Svoje písanie opisuje ako „ľúbostnú aféru či zamilovanosť, ibaže sa týkala iba mňa a mala som ju celú pod kontrolou.“
Kniha ohmatáva mizériu súčasnej práce, toho, že duševná, telesná aj citová práca sa v kontexte kolabujúcej planéty javia ako zbytočné. Vystihuje klaustrofóbiu manuálnej práce, frustráciu z politickej kariéry aj tlaky v kreatívnych zamestnaniach. Sally Rooney však tieto prvky nedokáže usporiadať tak, aby viedli k zmysluplnému vyústeniu. Namiesto toho Alicine správy len ospravedlňujú jej neschopnosť predstaviť si politický život: „Rozoberať chudobu a nešťastie, v ktorej sú nútené žiť milióny ľudí, postaviť tú chudobu, to nešťastie, na jednu úroveň so životmi ‚hlavných postáv‘ románu, by bolo pokladané buď za nevkusné, alebo za umelecky nevydarené.“ To, že Alice (a možno Sally Rooney) si nedokáže tieto milióny predstaviť ako „hlavné postavy“, hoci časť z nich žije priamo v Írsku – že o nich nedokáže uvažovať ako o ľuďoch, ktorí ľúbia a zraňujú a šalejú a bojujú a milujú sa – prispieva k tomu, že miestami román vyznieva veľmi nepresvedčivo.
Politika je to, čo sa deje iným
Sally Rooney sa v Krásnom svete zameriava predovšetkým na heterosexuálnu podobu romantického vzťahu, čo je dokonalá téma moderného románu. Napokon, žijeme v období, keď je heterosexualita relativizovaná zo všetkých strán. Ekonomické vzťahy, v ktorých bola v ostatných storočiach ukotvená, sa rozpadajú. Pandemická izolácia bola len čerešničkou na torte už aj tak individualistických nárokov neoliberalizmu, čo ústi do zúfalej túžby párov po kompenzácii nedostatočného kontaktu a starostlivosti. Tieto okolnosti opäť pridali na dôležitosti kritike z feministických a radikálne kvír pozícií, ale aj od mladej generácie, ktorá je dosiaľ najväčšmi odpútaná od binárnej rodovosti.
Zdá sa, akoby Sally Rooney cítila potrebu obhájiť si svoj ústredný ľúbostný motív namiesto toho, aby sa ponorila do chaosu a čmudiacich ruín sveta. Jej najväčšia prednosť spočíva v zobrazení, aké závažné môžu byť aj malé nedorozumenia; jej najväčší nedostatok tkvie v neschopnosti prísť s čímsi viac.
[…]
Kritizovať knihy za to, čím nie sú, je nespravodlivé, ale pri čítaní Krásneho sveta som si neustále uvedomovala, čo mi v ňom chýba. Na marxistickú autorku, ktorej postavy si neustále robia žarty z nedostatku dialektickosti, je Rooney až kuriózne opatrná a nezakomponovala do svojej knihy skutočný politický boj. Kritika často skresľujúco stotožňuje írske špecifiká Sally Rooney s generickým bielym Západom, no jej knihy takémuto skresleniu miestami napomáhajú tým, že neponúkajú žiadne špecifiká írskej politiky. V ostatnej dekáde pritom bolo Írsko plné politických konfrontácií, či už išlo o opakované krízy, rozličné významné výročia, referendá alebo zablokovaný parlament. Hrozba obnovy hraničných kontrol na severe Írska v dôsledku brexitu je len najčerstvejšou politickou udalosťou, voči ktorej ostávajú postavy Sally Rooney ľahostajné.
Írskom v nedávnom období hýbali aj politické otázky týkajúce sa osobného života – najprv to v roku 2015 bolo referendum o rozšírení manželstva aj pre homosexuálne páry a potom ešte výbušnejšie a kontroverznejšie rozhodnutie o zrušení starého zákona zakazujúceho interrupcie. Agitátorky obsadili ulice, klopali na dvere a prihovárali sa verejnosti so svojimi osobnými príbehmi. Mikiny s nápisom „Zrušiť“ sa stali módnou záležitosťou.
V rozhovore z roku 2019 Rooney povedala, že politické dialógy by jej čitateľstvo nudili. Keď sa jej opýtali na seriálovú adaptáciu Normálnych ľudí, poznamenala: „V knihe možno napísať ‚Hovorili o Ronaldovi Reaganovi,‘ ale na obrazovke ten rozhovor musí skutočne prebehnúť. A diváctvu sa zrejme nechce sledovať päťminútovú diskusiu o Reaganovej vláde.“ Jej plané opisy politiky sú však zarážajúce. „Dvaja z nich čítali z diel venujúcich sa osobnej kríze ako strata a choroba,“ píše o verejnom čítaní poézie, „jeden sa zaoberal témou politického extrémizmu“. Akého extrémizmu? Neskoršia scéna z tohto večera je už naozaj zábavná; postavy na niekoľkých stranách rozoberajú „tú istú politickú kontroverziu, o ktorej sa Eileen večer pretým rozprávala s otcom“, avšak bez toho, aby sme sa dozvedeli, o čo v nej vlastne ide. Prinajlepšom je to lenivé riešenie; prinajhoršom pokrytecké.
Netvrdím, že v zobrazení každodennosti niet politiky, alebo že marxistka musí písať didaktickú revolučnú prózu. Ušetrím vás od citovania Trockého a pokojne sa prihlásim k početným kritikom, ktorí v obývačkových scénach [anglickej viktoriánskej prozaičky] George Eliot nachádzajú množstvo politiky. Ako však poznamenal kritik Jordan Alexander Stein k Rozhovorom s priateľmi a Normálnym ľuďom, „údajná aktualizácia viktoriánskeho románu, o akú sa pokúša Sally Rooney, nedosahuje záber a úspech tejto historickej predlohy“. Jej postavy odkazujú na okolitý svet len preto, že sa pred ním chcú ukryť a venovať sa svojmu hĺbaniu.
Pre postavy Sally Rooney je politika čímsi, čo sa deje iným. Eileen a Alice ju vidia prinajlepšom ako online výmenu abstraktných argumentov, a keďže nedokážu prísť na to, ako „k tomuto projektu nejako prispieť, akokoľvek“, vyviňujú sa tým, ako sa im svet javí na obrazovkách. Eileen sa zamýšľa, či „je stále možné niečo zásadne politicky zmeniť“, a hoci takúto možnosť pripúšťa, „možno to nebude zahŕňať ľudí ako my“. Ak však tieto ženy nežijú v sci-fi verzii Írska, potom je „zásadná politická zmena“ všade navôkol nich a prechádzajú sa mestom, v ktorého múroch sú stále prítomné stopy po revolúcii spred sto rokov.
Na svete nie je nič, na čom by záležalo viac
Z rozhovorov so Sally Rooney sa zdá, akoby si samu seba nedokázala predstaviť „v boji“. V roku 2019 povedala: „Stále sme v katastrofálnej situácii, ale nijaké masové povstanie sa nečrtá.“ Čo podľa nej bolo hnutie desaťtisícov protestujúcich, ktoré len pár rokov predtým demonštrovalo naprieč celým Írskom proti úsporným opatreniam a zvýšeným poplatkom za vodu? Kto podľa nej do parlamentu dostal malé marxistické strany, ako napríklad People Before Profit, a reprezentuje svoj elektorát v regionálnych zastupiteľstvách naprieč celým Írskom? Kto podľa nej v tisícových davoch demonštroval za zrušenie zákazu interrupcií?
Výroky Sally Rooney o politike pôsobia ešte zmätočnejšie po tom, ako odmietla predať právo na hebrejský preklad Krásneho sveta konkrétnemu izraelskému vydavateľovi, pričom sa odvolala na hnutie Boycott, Divestment and Sanctions. Na jednej strane sa teda priamočiaro vyjadrila: „Odpovedám na volanie palestínskej občianskej spoločnosti včítane všetkých najvýznamnejších palestínskych odborových zväzov a spisovateľských organizácií a vyjadrujem solidaritu palestínskemu ľudu v jeho boji za slobodu, spravodlivosť a rovnosť,“ na druhej strane však toto vyhlásenie prišlo až po tom, ako sa pár novinárov rozhodlo priživiť na jej odmietnutí predaja práv na preklad izraelskému vydavateľstvu a obvinili ju z antisemitizmu. Ak by to neurobili, možno by jej bojkot ostal len nenápadným osobným gestom. Vieme si predstaviť, ako by to zachytil Krásny svet: „Alice odmietla publikovať v krajine plnej politických kontroverzií.“
Politickí aktéri a aktérky – od palestínskych organizátorov bojkotov a štrajkov až po írske rebelky dávnej aj nedávnej minulosti – nie sú (na rozdiel od Eileeninho predpokladu v Krásnom svete) ľuďmi, ktorí „sa povzniesli do nejakej vyššej sféry bytia“ a prestali sa zapodievať „svojimi rodinami, priateľmi, milencami a tak ďalej“. Keď som písala reportáž z referenda o zrušení zákazu interrupcií, stretla som ženu, ktorá o svojich zákrokoch dovtedy ešte nikomu nepovedala. Odrazu však protestovala spolu s ďalšími blízkymi, ktorým sa pri tejto príležitosti zverila. Práve v boji spoločne nachádzali krásu, lásku aj radosť. Po zverejnení prvých odhadov výsledkov, podľa ktorých 68 % Írok a Írov hlasovalo za legalizáciu interrupcií, tejto žene a jej blízkym vyhŕkli slzy do očí, spontánne zvýskli a oslavovali. Každodenne sa odvtedy politicky organizujú a bojujú za koniec úsporných opatrení, pomoc utečencom, lepšiu zdravotnú starostlivosť a jednotné Írsko. A popritom stále žijú, milujú sa, sobášia, rozvádzajú, majú deti, plačú, pijú a dokonca aj čítajú romány.
Pre postavy Sally Rooney je láska čímsi, čo je v protiklade voči politike. Ja však tvrdím, že práve preto, že „sme sa navzájom príliš milovali a pokladali sme sa za príliš zaujímavých“, ako píše Rooney, sme sa dostali k politike. George Orwell napísal: „Ľudia nevenujú svoje životy náročným politickým bojom, neobetujú sa v občianskych vojnách a netrpia mučením v celách gestapa preto, aby pomohli nastoliť v zime ústredne vykurovaný a v lete klimatizovaný, príjemne vysvietený Raj, ale pretože túžia po svete, v ktorom sa ľudia majú radi, a nie podvádzajú a vraždia. Taký svet chcú ako východisko.“
Čosi podobné čítame aj v poslednej správe od Alice pre Eileen: „A my žijeme svoje životy v snahe spoznať ten rozdiel [medzi dobrom a zlom] a riadiť sa ním, iných ľudí milovať, nie ich nenávidieť, a na svete nie je nič, na čom by záležalo viac.“
Čím iným je napokon socializmus, ak nie presvedčením, že to, na čom záleží, sú ľudia, a úsilím podľa toho zariadiť svet?
Sally Rooney: Krásny svet, kdeže si. Preložila Ivana Cingelová. Lindeni, 2023.
Sarah Jaffe je reportérkou Type Media Center
Z anglického originálu We Loved Each Other Too Much preložil Martin Makara, knižné citáty prevzaté zo slovenského vydania.
Text pôvodne vyšiel v časopise Dissent, Winter 2022. Krátené, medzititulky redakcia.
