Hľadanie proletárskeho rukopisu

Zdá sa, že v poslednej dobe opäť rastie záujem o príbehy z prostredia robotníckej triedy, a to najmä vďaka novinárom a novinárkam pracujúcim vo výrobe v utajení. Ale je to až inovatívny literárny štýl, ktorý posúva písanie od prostej vierohodnosti k pravdivosti.
Joseph Ponthus, ktorý istý čas pracoval v konzervárni na ryby alebo v bitúnku, získal v roku 2019 za svoj román À la ligne (Na linke) Cenu Eugèna Dabita za ľudový román (le prix Eugène Dabit du roman populiste). Železničiar Mattia Filice publikoval minulý rok román Mécano, v ktorom zas približuje povolanie strojvodcu. Obnovuje sa tradícia proletárskej literatúry z dvadsiatych rokov minulého storočia? Nadväzuje táto tvorba na robotníkov, ktorí pred desaťročiami publikovali reportážne svedectvá o svojich pracovných podmienkach? Denník L’Humanité mal v dvadsiatych rokoch jednostranovú rubriku pre dopisovateľov z prostredia robotníkov a roľníkov. Existovala napríklad rubrika „Notre Citron“ (Náš citrón), ktorú pripravovali pracovníci závodu Citroën. Prispievatelia sa venovali pracovným podmienkam vo výrobe, dôsledkom racionalizácie, nízkym mzdám, vykorisťovaniu žien či autoritatívnym praktikám nadriadených. Texty Ponthusa a Filicea sú však jedinečné tým, že nie sú reportážne, ale umelecké. Ich autormi sú navyše samotní robotníci, čo v prípade spisovateľov nebýva bežné. Autori bývali väčšinou iba pozorovateľmi, čo neznamená, že neboli schopní vytvoriť autentický obraz prostredia – často až na úrovni použitej lexiky (Émile Zola v Germinali či Roger Vailland v 325 000 frankoch). Taký Roger Garaudy sa v románe Le huitième jour de la Création (Ôsmy deň stvorenia, 1946) pokúsil prispôsobiť štylistiku práci sadzača na linotype, za čo sa nevyhol posmechu Rolanda Barthesa, ktorý ho v Nulovom stupni rukopisu (1953) usvedčil z uviaznutia v „buržoáznom realizme“. Mnohí proletárski spisovatelia – od Henryho Poulaillea k André Stilovi – síce pochádzali z robotníckej triedy a viacerí z nich mali aj reálnu skúsenosť s prácou v továrni, bani alebo na železnici, avšak iba zriedkavo písali svoje knihy priamo počas tohto obdobia.
Spomenuté literárne projekty dnes môžu pôsobiť anachronicky, avšak zdá sa, že sme svedkami nového záujmu o robotníkov a ich vykorisťovanie. Nepochybne na tom majú zásluhu novinári a novinárky ochotní vyskúšať si robotnícky život na vlastnej koži (Olivia Mokiejewski, Florence Aubenas, Geoffrey Le Guilche. Mohli by sme dokonca hovoriť o rehabilitovaní intelektuálnych prístupov známych už z minulosti: spomeňme Simone Weilovú (tridsiate roky) alebo Roberta Linharta (na jeseň 1968 nastúpil do práce v továrni), o ktorých tvorbu je opäť záujem. Aktivistom ako Linhart sa začalo hovoriť „établis“ (établi môže znamenať pracovný stôl, ale ako adjektívum aj etablovaný – pozn. red.). Linhartova kniha L’Établi (1978, vyd. Éditions de Minuit) bola v roku 2018 dramatizovaná a nedávno aj sfilmovaná režisérom Mathiasom Gokalpom. Nového spracovania sa dočkalo aj dielo novinárky Florence Aubenasovej – divadelná adaptácia v roku 2018 a filmová v roku 2021 (film Ouistreham v réžii Emmanuela Carrèrea). Ponthusov román À la ligne bol adaptovaný nielen dramaticky, ale dokonca aj hudobne (Michel Cloup, Pascal Bouaziz, 2019 – 2020). Po Ponthusovi zahviezdil železničiar Filice, ktorého román pozitívne prijala verejnosť i kritika. Zdá sa, že čitateľský záujem sa neobmedzuje iba na žurnalistický a sociologický žáner, dokonca ani na bežnú fikciu (ktorá sa venuje tejto téme iba zriedkavo). Čitateľstvo má dnes záujem najmä o sprostredkovanie „skúsenosti pohrúženie sa“ (tzv. l’expérience immersive), ktorá je garantom pravdivosti (véracité).
A predsa… Simone Weil vo svojom texte Expérience de la vie d’usine (Skúsenosť zo života v továrni; v zbierke La Condition ouvrière, vyd. Gallimard) napísala: „Ak sa nejaký človek zvonka pokúsi vstúpiť do jedného z tých svetov a dobrovoľne sa podriadiť tomu nešťastiu – dočasne, ale dosť dlho na to, aby doň prenikol – stále možno veľmi ľahko spochybniť hodnotu jeho výpovede. Je jasné, že takýto človek pociťuje niečo iné ako človek, ktorý je tam dlhodobo. Ak sa bude oddávať svojej introspekcii, ostáva stále v pozícii pozorovateľa.“ Nech už by bolo „ponorenie sa“ dočasného návštevníka akokoľvek hlboké, problémom naďalej ostáva perspektíva vnímania, ktorou sa spisovateľ odlišuje od tých, čo nemajú záujem alebo možnosti o svojej situácii vypovedať. Spisovateľ vytvára perspektívu prostredníctvom štýlu svojho písania. To, čo sa autori ako Ponthus alebo Filice snažia dosiahnuť svojou štylistikou, je istá forma pravdivosti založená na práci s imagináciou, výrazmi či pamäťou. Ponthusov rukopis sa okrem toho vyznačuje tým, že nepoužíva interpunkciu a celý text je usporiadaný do formy voľného verša. Podobné postupy (pripomínajúce rytmus výrobnej linky) nájdeme aj u Filicea. Ten bol ešte predtým, ako sa zamestnal na železnici, premietačom v kine (v jeho knihe nájdeme aj záblesky filmových záberov – od Stalkera k Osvieteniu). Jeho štýl je nesúvislý a zároveň lyrický („trolejové vedenie je hudobný nástroj o jednej strune a vlak jeho sláčik“), voľný a synkopický, dokumentárny a snový, rozpohybovaný v rytme cesty a prepravy nákladu i pasažierov. V texte sa objavujú aj pasáže v cudzích jazykoch či imaginárne dialógy s dvoma starými mamami rozprávača (jedna z Kalábrie, druhá z Bretónska). V blízkosti svojej lokomotívy sa mechanik sám mení na stroj („porucha nápravy“ predstavuje milostné sklamanie, oči sa menia na skrutky). V jeho monológu sa zlieva spev, snívanie a zmes rôznych jazykov. Extatické vedomie protagonistu podlieha raz úzkosti (prejsť na červenú?), inokedy výbuchom smiechu (spomienky na rozhovory s parťákmi – Achom, Kamalom, Yannom…).
Filiceov román čerpá námet výlučne z pracovného prostredia a zaškolovania sa: testy, simulácie, skúšky. Povyšuje túto iniciáciu na rytierske umenie („Učiť sa byť rytierom, bez brnenia, meča alebo koňa“). Rytierom v tomto príbehu je Mécano – postava, ktorá zosobňuje všetkých mechanikov. Na začiatku bolo dvanásť kandidátov, po roku testovania ostali iba štyria. Zasvätenie pritom nie je len technické; adept sa stáva členom spoločenstva mechanikov (neviditeľného pre cestujúcich). Zlá pracovná doba, nezmyselné čakanie, prespávanie v depe alebo na nástupišti až do striedania zmeny – to všetko vytvára solidaritu medzi železničiarmi.
Mécano vyšiel začiatkom roka 2023 – práve v odbobí sociálnych nepokojov a štrajku Francúzskej národnej železničnej spoločnosti (SNCF – Société nationale des chemins de fer français). Téma románu rezonovala s aktuálnym dianím: pri jeho čítaní si človek spomenul na všetky tie reči prezidenta a ministrov o rušení „špeciálnych režimov“ (nároku na výsluhový dôchodok vo vybraných profesiách – pozn. red.), ktoré vraj boli iba „privilégiami“. Mécano utrpí pracovný úraz – v plnej rýchlosti vlaku sa roztriešti izolačné sklo („hromada tanierov alebo tvrdeného skla?“) a poraní mu hlavu. Vo vlaku sa našťastie nachádza jeho kolega, ktorý mal po ňom nastúpiť na ďalšiu zmenu. Prevezme za neho riadenie a privolá pomoc. Bolo jasné, že „tlačidlo bdelosti nenahradí druhého rušňovodiča.“ Vedenie to však vnímalo inak.
Na cynický prístup vedenia železníc voči svojim zamestnancom poukazoval už v roku 1911 Pierre Hamp v románe Le Rail (Koľajnica). Zdá sa, akoby panovali také isté pomery ako za éry niekdajšej spoločnosti Paris-Lyon-Marseille (PLM): za nehody môžu vždy jednotlivci (výhybkári, mechanici), nemožno ich pripisovať pracovným podmienkam ani stavu materiálu a pracovnú dobu treba rešpektovať aj napriek bezpečnostným rizikám. Dôsledky sme mohli vidieť pri vlakovom nešťastí v Bretigny-sur-Orge (2013) a o desať rokov neskôr v Indii a v Grécku, kde rovnako „zlyhal ľudský faktor“. Aj rozprávač románu Mécano poukazuje na rozdiel medzi technickými výkladmi a skutočnou praxou. Mechanik musí pracovať v náročných podmienkach, s rôznymi materiálmi a rôznymi váhami. V praxi sa objavujú poruchy, ktoré nie sú zahrnuté v technických príručkách, preto musí Mécano inovovať a vynaliezať. Filice vykresľuje fyzický, dokonca vášnivý vzťah mechanika k svojmu stroju. Nachádzame v ňom Lantierovho Lisona – lokomotívu zo Zolovho románu Ľudská beštia (odhliadnuc od toho, že vlaky prešli z pary na dieselový a elektrický pohon). Jednou z predností tejto knihy je určite to, že nám približuje vzťah človeka a stroja. Necháva nás pocítiť celú váhu, ale aj zmyselnosť stroja, ktorý musí mechanik dobre poznať: ozubené kolieska, ventily, obrovskú váhu a zotrvačnosť pri nečakanom brzdení (osoba na trati, črieda diviakov, vták zachytený do zberača prúdu). Popisuje, aké zručnosti mechanik potrebuje, aby zastavil únik vzduchu v kompresore…
Demarcy, postava z Linhartovho románu L’Établi, kedysi pracoval ako opravár dverí. Keď bol pri svojom pracovnom stole a majstroval, pretváral a zhotovoval, splýval v jedno telo so svojimi nástrojmi. Robotník-majster sa odlišuje od robotníka-stroja, ktorý vykonáva stále tie isté pohyby („Posunúť rukou, pripevniť gumu, opäť posunúť, pripevniť gumu, posunúť gumu, posunúť gumu, hotové sedadlo. Ďalší kus.“). Keď sa ľudia z manažmentu rozhodnú „racionalizovať“ výrobu a zrušiť jeho špeciálny pracovný stôl, začne zámerne robiť pri práci chyby. Cíti sa byť ponížený ľuďmi, ktorí si ani nenašli čas, aby ho vypočuli. Simone Weil spomína práve pocit poníženia ako jeden z hlavných prejavov „robotníckeho podrobenia sa“, ale dodáva, že „fabrika môže naplniť dušu silným pocitom kolektívneho života“ (La Condition ouvrière).
Práve tento radostný pocit vyžaruje aj z filmu Abela Gancea La Roue (Koleso, 1923), ktorý bol nedávno zreštaurovaný a opäť získal svoju pôvodnú veľkoleposť. Odvaha, s akou Gance zobrazil svet signálov, piestov či manometrov, uchvátila aj básnika Ezru Pounda či maliara Fernanda Légera. Film evokuje atmosféru rýchlosti a nebezpečia a Gance doň zakomponoval aj tragédiu: Sisif, strojvodca parnej lokomotívy (Compound) sa pokúša o samovraždu vlastným vlakom, ale jeho pokus opakovane zlyháva. Ostáva poloslepý a zmorený. Prevelia ho na zubačku v Saint-Gervais a napokon umiera pri hore Mont Blanc s malým modelom svojho vlaku v rukách. Režisér sa inšpiroval Hampovým románom, aj keď je pravda, že sa od pôvodného námetu odklonil, nakoľko Hamp zobrazoval kolektívneho hrdinu a jednotliví aktéri boli individualizovaní vždy iba dočasne. Gance však poznal Zolu. Pokiaľ ide o Filicea, ten sa zrieka ganceovského monumentálneho plánu, ale zdieľa s ním spoločnú epickú a kozmologickú víziu, obohatenú o jemu vlastný zmysel pre vznešenosť, humor a rytmiku. Má schopnosť oživovať (ponad rámec obyčajnej vierohodnosti) pravdivosť „silného pocitu kolektívneho života“.
Autor je filmový kritik
Preložil Peter Žiak