Kam sa podeli spisovatelia z pracujúcej triedy?

Kit de Waal20. mája 2024286
WHAT MAKES YOU ANGRY BEFORE YOU LOSE EVERYTHING, Miro Trubač, 2020

Nepíšem dlho. Keď som sa prihlásila na magisterské štúdium v odbore kreatívne písanie, mala som päťdesiatjeden rokov. V šestnástich som začala pracovať ako zapisovateľka, potom ako referentka, neskôr ako manažérka kancelárie, koncipientka v trestnom a rodinnom práve, projektová manažérka v sociálnych službách, masérka, čašníčka a vokalistka, stala som sa členkou zamestnaneckého tribunálu, adopčnej komisie a neskôr aj magistrátnou úradníčkou. Žila som v jednom kolotoči. Preto, keď som napokon začala písať, cítila som, že mám čo povedať.

A nielen to, dohnala som zameškané, prehrýzla som sa klasikou a aj súčasnou literatúrou, prečítala som priveľa kníh, čo napísali starí bieli muži, a páčili sa mi, vyhýbala som sa literatúre faktu a politike, zabŕdla som do životopisov, ale iba hercov, herečiek a pár menej známych osobností, poznala som Shakespeara a čosi aj od Dickensa, ocitla som sa za Lamanšom, kde som objavila Zolu, Flauberta, Mauriaca a Maupassanta, a potom som sa vydala opačným smerom za Henrym Jamesom, Markom Twainom, Willou Cather a Edith Wharton. Poriadne dobrodružstvo pre kohosi, kto vyrástol v domácnosti bez kníh.

Doma sme mali len úzky výber čítania: noviny News of The World, ktoré môj otec, pôvodom z Karibiku, kupoval každú nedeľu, či dennú dávku Biblie od mojej írskej matky. V novinách sa kde-tu objavil škandál, ale inak boli preplnené športom. Bibliu nám vnucovali tak často, že som ju do pätnástich rokov prečítala od začiatku do konca dvakrát. A vôbec, čítali sme v škole, tak načo to robiť ešte aj doma?

Tým nechcem povedať, že sa mi nepáčili príbehy, ktoré sme čítali v škole, len som o čítaní nikdy neuvažovala ako o dobrovoľnej kratochvíli. Do motivačných listov som neustále písala, že sa chcem stať novinárkou, ale pre dievčatká z imigrantských robotníckych rodín na univerzitách nie je miesto, pracujú ako sekretárky alebo zdravotné sestry, a tak som pri prvej možnosti odišla zo školy a až zhruba do dvadsaťpäťky som nečítala vôbec. Potom som prostredníctvom kníh objavila svet.

Literatúra je svedectvom o živote stredných tried pre stredné triedy

Začiatočník vždy dostane radu „píš o tom, čo poznáš“. Čo som poznala ja? Poznala som život na hranici zákona, poznala som ženy, ktoré prišli o deti, poznala som pestúnsku starostlivosť a nahnevané deti, chudobu a drogy, vedela som driftovať pomocou ručnej brzdy, poznala som vlamačky, právnikov, advokátky, sociálnych pracovníkov a pracovníčky, otrasné bývanie, pokazené jedlo, žiadne jedlo, chlad, zúfalstvo, lásku a smiech, žitie a prežívanie. To nebol vhodný materiál na knihu, aspoň nie na takú, aké som dovtedy čítala, a tak som sa znovu vrátila k obľúbeným spisovateľom a hľadala inšpiráciu u nich. Uvedomila som si, že pri autoroch ako Somerset Maugham, Arnold Bennett či Patrick Hamilton ma po celé tie roky nedržal ich štýl písania, ale to, o čom písali, príbehy o bežných ľuďoch, o ženách na pokraji existencie, o ľuďoch žijúcich v zdieľaných bytoch, príbehy o nevhodných, nezapadajúcich, o ľuďoch, ako som ja, na periférii.

No keď som sa im prizrela bližšie, uvedomila som si, že mnohí z nich na tieto životy nahliadali z pohodlia relatívne privilegovaného života a pohody. Arnold Bennett bol právnik, Somerset Maugham lekár, Patrick Hamilton, Graham Greene aj Gustave Flaubert pochádzali z bezstarostnej strednej triedy. Ešte aj George Orwell navštevoval Eton. A ja som bola dcérou vodiča autobusu a opatrovateľky.

Pravdou je, a počula som to neraz, že „literatúra je svedectvom o živote stredných tried pre stredné triedy“. Definícia literatúry a toho, čo predstavuje dobrý vkus, je úzko spätá s triedou. Diela pracujúcej triedy či nižších zväčša nepreniknú do kánonu: pouličná literatúra, piesne, hymny, hovorené slovo, dialekt a ústne podávané príbehy nie sú zaznamenané ani sa o nich neučí v školách či na univerzitách. Napokon aj samotné vysokoškolské vzdelanie máme len posledných sto rokov. Koľkí autori či autorky z pracujúcej triedy mohli napísať knihu, už len ak vezmeme do úvahy luxus času, priestoru a získania publika?

S pojmom pracujúca trieda nikdy nebolo spätých viac problémov ako dnes. Podľa rozsiahleho prieskumu BBC na základe ekonomických, sociálnych a kultúrnych ukazovateľov v súčasnosti existuje sedem spoločenských tried, od elít na vrchole až po „prekariát“ – chudobný, neistotou ohrozený proletariát – na spodku. Čím nižšie sa prizrieme, tým je väčšia pravdepodobnosť, že narazíme na marginalizované komunity a sociálne vylúčenie, a zároveň priamo úmerne klesá pravdepodobnosť, že títo ľudia o svojich každodenných životoch píšu. Ale prečo je to tak?

Z jedného dôvodu: potrebujeme pozvanie. Ide o to, byť súčasťou a vedieť, že naše príbehy, príbehy o nás a pre nás, si nájdu svoje miesto. Pamätám si, ako som raz, ešte v tínedžerskom veku, sledovala predpoveď počasia na BBC. Moderátor ohlásil chladný front v Lancashire, dážď v Kente a potom ukázal na Švajčiarsko so slovami: „Aspoň na svahoch nás počas jarných prázdnin čaká trocha snehu“ a pokračoval v snehovej predpovedi pre lyžiarov. Nepoznala som nikoho, kto by niekedy v živote lyžoval. Lyžovanie bolo pre vyššiu triedu, pre smotánku. „Mňa sa to netýka,“ pomyslela som si. Neprehováral ku mne o nič viac než Evelyn Waugh píšuci o ohromných vidieckych sídlach a oxfordskej idylke. Ešte aj chudobná sirota Jana Eyrová mala poriadne vzdelanie, hovorila po francúzsky, hrala na klavír a napokon sa stala bohatou dedičkou. Kým by som sa stala ja, keby som žila v Thornfield Hall s pánom Rochesterom? Gazdinou? S najväčšou pravdepodobnosťou by som bola Leah, služobná, o ktorej sa z knihy dozvedáme len pár drobností a nevieme nič o jej živote či záujmoch a dokonca ani to, či ju Charlotte Brontë považovala, podobne ako Janu Eyrovú, za „slobodnú ľudskú bytosť s vlastnou vôľou.“

Začarovaný kruh vylúčenia a sklamania

Čím viac posilňujeme stereotypy o tom, kto píše a kto číta, tým viac sa upevňuje dojem exkluzívnosti. Na to, aby človek začal na vlastnú päsť, treba mať guráž. Niektorí ju majú. Odmakajú plný pracovný čas a potom si horko-ťažko vyčlenia pár hodín na písanie, čo samo o sebe nie je zlé, no rýchlo prídu na to, že spisovateľský život nie je zadarmo. Aj keby si nevedeli našetriť sedemtisíc libier na štúdium kreatívneho písania, aj záležitosti ako vstup do spisovateľského krúžku, networkingové podujatia, redaktorské posudky rukopisov, účasť na diskusii s obľúbeným spisovateľom či spisovateľkou – to všetko sa môže vyšplhať až do tisícov. Ani bezplatné podujatia nie sú tak celkom zadarmo, treba sa na ne dopraviť a prípadne po skončení zájsť na drink s priateľmi.

Povedzme, že si človek môže všetko spomenuté dovoliť a býva mimo centra diania, napríklad v Stoke-on-Trent či Paisley, po práci po nociach píše, konečne napíše čosi dobré, povedzme román o skorumpovanom systéme a nekonečnom kolotoči problémov pri prenájme nehnuteľností. Všetky literárne agentúry sa nachádzajú v Londýne. Tam pôsobia veľké vydavateľstvá. Prelistuje si vydavateľskú ročenku (ktorá, mimochodom, takisto stojí dvadsať libier), vyberie si agenta či agentku, ktorá sa mu pozdáva, za nezanedbateľnú čiastku odošle rukopis a čaká.

Kto si prečíta knihu odohrávajúcu sa v Stoke-on-Trent či Paisley? Vedia ľudia vôbec, kde tie mestá sú? Zo štúdie o rasovej, triednej, rodovej a platovej nerovnosti, ktorá vyšla v časopise Cultural Trends, vyplýva, že štyridsaťtri percent ľudí pracujúcich vo vydavateľskom priemysle, dvadsaťosem percent v hudbe a dvadsaťšesť percent v dizajne pochádza z privilegovaného prostredia, pričom podiel takýchto ľudí v celej populácii je len štrnásť percent. Autorovi či autorke preto zostáva len dúfať, že si ich knižku neprečíta a nebude hodnotiť ktosi, kto pracujúcu triedu vníma ako „biely odpad“ zaplavujúci sídliská plné panelákov obývané feťákmi a slobodnými matkami – že vydavateľstvo pri vydaní z lenivosti nesiahne po nudných prívlastkoch ako drsné, temné či zo severnej Británie, hoci sa dej odohráva len pár kilometrov severnejšie od Londýna. Môžu len dúfať, že životné skúsenosti a záujmy hodnotiacich siahajú aj za univerzitné prostredie a londýnske literárne kruhy.

Zostáva veriť, že stráž bdejúca pri bránach literárnych agentúr a vydavateľstiev bude otvorená alternatívnemu rozprávaniu o dnešnom živote v Británii, o prelínaní rôznych etnických a kultúrnych identít. Skĺznuť do začarovaného kruhu vylúčenia a sklamania je až príliš jednoduché a ak sa aj autorom a autorkám podarí preraziť, stále platí, že bežný príjem profesionálneho spisovateľa či spisovateľky v roku 2013 bol len jedenásťtisíc libier ročne, čo je aspoň o päťtisíc menej než je potrebné na spoločensky prijateľnú životnú úroveň.

Prehovorme ku všetkým

Niektorým sa však pošťastí. Stalo sa to aj mne. O môj debutový román Volám sa Leon prejavili záujem hneď viaceré vydavateľstvá, vďaka čomu som získala ohromný náskok. Môj príbeh dostal príležitosť byť vypočutý. Je to príbeh o chlapcovi, ktorého na základe inej farby pleti oddelili od bračeka. Je to príbeh o pestúnskej starostlivosti, o zlom duševnom zdraví, o sociálnych pracovníkoch a nedostatku jedla, o nepokojoch a policajnej brutalite, o zmietaní sa vo víre života a hľadaní lásky, o nečakanom stretávaní ľudí, ktorí človeku pomôžu preklenúť ťažké časy. Dostala som príležitosť prehovoriť za outsiderov. Tri dni nato, ako som sa dozvedela, že som získala zmluvu na vydanie knihy, som sa pustila do založenia štipendia pre autorov zo znevýhodneného prostredia na magisterské štúdium kreatívneho písania na verejnej vysokej škole Birkbeck, ktoré bude pokrývať poplatky za štúdium, cestovné náklady a dokonca poskytne aj drobné vreckové na kávu a občerstvenie v univerzitnej kaviarni.

Bolo to vzrušujúce, všetkým som o tom rozprávala, prosila som ľudí, aby informácie o štipendiu šírili do komunít, z ktorých by si ľudia vďaka nemu mohli dovoliť aspoň dva roky štúdia niečoho, čo ich skutočne baví. Odozva bola ohromujúca, nielenže o štipendium požiadalo vyše stotridsať ľudí, ale kontaktovali ma tí najlepší z literárneho prostredia, ktorých znepokojovali rovnaké situácie a našli mechanizmus na ich riešenie, a ich štedrosť nadobudla skutočnú podobu: personál kníhkupectva Waterstone’s v Birminghame zaplatí osobe poberajúcej štipendium knihy z povinného čítania, priatelia zaplatia za počítač a písacie potreby a nadácia Arvon poskytne možnosť bezplatne sa zúčastniť na týždňovom sústredení. Okrem toho literárne agentúry Penguin Random House, Spread the Word, The Literacy Consultancy, The Word Factory a moja agentúra Jo Unwin venujú svoj čas, kapacitu, rady a podporu ďalším piatim najlepším kandidátom a kandidátkam. A bude toho ešte viac. Pre ďalších pätnásť osôb, ktoré sa o štipendium uchádzali, zorganizuje Birkbeck bezplatné workshopy s mnohými známymi spisovateľkami a spisovateľmi.

Vydávanie – rovnako ako je to pri ostatných druhoch umenia – potrebuje nové trhy. Spisovateľstvo a čitateľstvo z pracujúcej triedy a spodných tried čaká na to, kedy budú ich životy znázornené v literatúre, čakajú na príbehy o svojich starostiach a životnom štýle, napísané autenticky a s humorom zrozumiteľným mimo metropolitných elitných kruhov. Vydavateľské odvetvie už nemôže ignorovať volanie po väčšej inklúzii a musí si začať vážiť rôznorodé skúsenosti ľudí z nedostatočne zastúpených komunít.

Vďaka odozve na štipendium som uverila, že sa veci postupne menia. Tento rok vydavateľstvo Penguin Random House spúšťa v Birminghame a Manchestri nový osvetový a mentorský program #WriteNow, ktorého cieľom je spojiť miestnych spisovateľov a spisovateľky z rôznych prostredí, a po prvýkrát uvoľňuje požiadavku, aby všetky uchádzajúce sa osoby mali aspoň vysokoškolské vzdelanie. Okrem toho je stáž u nich platená. Generálny riaditeľ vydavateľstva Faber nedávno povedal, že vydávanie už „nesmie byť“ sústredené v Londýne, a prebúdzajú sa aj mnohé ďalšie organizácie, nachádzajú potrebu prilákať, včleniť, podporovať a uznávať všetkých dobrých spisovateľov a spisovateľky bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú.

Prvým poberateľom Štipendia Kit de Waal je mladý boxer zmiešaného etnického pôvodu z Birminghamu, ktorý skrýval svoje básne v rukaviciach. Spisovateľka z mesta Stoke-on-Trent, Lisa Blower, napísala román Sitting Ducks, ktorý jej vydalo vydavateľstvo Fair Acre Press – jedno z mála malých miestnych vydavateľstiev, ktoré za veľmi málo peňazí či uznania robia skvelé veci. Na román z Paisley ešte stále čakáme. Určite tam niekde je.

Je najvyšší čas, aby sa všetci v odvetví – literárne agentúry, redaktorky a redaktori, prispievatelia a prispievateľky, poroty literárnych ocenení, organizátorstvo festivalov a etablované autorstvo, ktoré tento proces pozná od základov – spojili vo svojom nadšení pre zmenu, aby konali bezprostredne a s otvorenou náručou, aby spolupracovali (som v tom s vami!) a zabezpečili rovnomerné rozloženie iniciatív v krajine, na východe aj západe, severe a juhu, a aj v kultúrne či ekonomicky zaostávajúcich londýnskych štvrtiach, aby prijali spisovateľstvo z pracujúcej triedy bez ohľadu na farbu pleti, píšucich so znevýhodnením či z malých vidieckych komunít, kde sa chudoba a izolácia tak často prehliadajú, aby prijali spisovateľky a spisovateľov, ktorí pozreli na knižný svet a pomysleli si: „Mňa sa to netýka.“ Prehovorme k nim všetkým.

Mnohé už napísané príbehy si zaslúžia byť prečítané a kým sa niečo nezmení, mnohé nové príbehy zostanú stratené či nevypovedané.

Autorka známa najmä pod pseudonymom Kit de Waal, vlastným menom Mandy Theresa O’Loughlin, je britsko-írska spisovateľka. Debutový román My Name Is Leon (Volám sa Leon) jej vyšiel v roku 2016 vo vydavateľstve Penguin Books. Venuje sa otázkam inkluzívnosti v umení a zastúpenia pracujúcej triedy v súčasnej britskej literatúre, pričom aktívne upozorňuje na potrebu, aby sa vydavateľský priemysel stal inkluzívnejším.

Text vyšiel pôvodne v denníku The Herald. Publikujeme so súhlasom autorky, zastúpenej agentúrou Rogers, Coleridge & White Ltd.

Z angličtiny preložila Veronika Goldiňáková

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: