Čo je triedna literárna kritika?
Násilie voči literatúre, vulgárny prístup k umeleckému dielu, syndróm totalitného myslenia. Politické čítanie, spoločenské romány, konflikt medzi postavami. Precenenie kultúry, apriórne hodnotenie, moralizmus a tendenčnosť. Ale tiež l’art pour l’art, detailné čítanie, osvietenské vzopätie proti feudalizmu. Estétstvo, prírodná lyrika, vnútorný monológ. Kultúra ako útočisko pred svetom, miera založená v diele samom, nezaujatosť a všeľudskosť.
Triedna literárna kritika je každá literárna kritika, je to umelecká kritika ako taká. Ale nie každá a nie vždy to o sebe vie – a je ochotná pripustiť.
Podstatou literárnej kritiky je hodnotenie: bez neho kritika nie je kritikou. A hodnotenie, to je rozlišovanie hodnoty. Nepotrebujeme ho – nie nutne. Vystačili by sme si aj s poznaním. Ale – ako sa nám z času na čas pripomína – zdroje sú obmedzené, a tak musíme voliť. Čomu venovať pozornosť, čo podporiť (kúpou, štipendiom, dotáciou), o čom písať a hovoriť. Hodnotíme, pretože sa musíme rozhodovať, ako prakticky konať: núti nás k tomu to, že možnosti sveta presahujú možnosti človeka, ako jednotlivca aj ako druhu. A tak triedime najdôležitejšie, dôležité a nedôležité – v literárnej kritike texty, ku ktorým sa v priebehu života (a kultúrnych dejín) vraciame opakovane, také, ktoré nám stačí poznať, a napokon mnohé, bez ktorých sa dá úplne zaobísť.
Akú hodnotu však poskytuje literatúra, prečo vôbec máme čosi ako kánon? Hodnota, o ktorú v literárnej kritike ide, ktorá má jej čitateľstvu pomáhať orientovať sa v tom, čo „stojí za to“, nie je nijakou metafyzickou vlastnosťou textu, ale vyjadrením funkcie, ktorú text plní. Stránka ešte nevzplanula – umelecké dielo naozaj môže plniť účel. Nie je pritom rozhodujúce, s akým zámerom bolo vytvorené, ani ako je typicky čítané. Jeho funkcia môže byť rôzna, pravdaže, v mantineloch daných jeho objektívnymi vlastnosťami. Literatúra preto môže byť zdrojom emocionálnych zážitkov a súčasne sprostredkúvať poznanie, presadzovať istý étos, či len slúžiť na vyplnenie voľného času.
Literárna kritika je politická, pretože v nej ide o inštitucionalizované presadzovanie záujmov – záujmov voči textu. Ich prvotný zdroj je spoločenský, zložitým sprostredkovaním estetickými teóriami (prípadne inými ideologickými formami) však v špecifickej forme prenikajú do rámca umeleckej kultúry. Tam ich literárna kritika finálne spresňuje v podobe istých kritérií hodnoty a uplatňuje voči konkrétnym literárnym dielam. Povedané inak: to, aké máme od literatúry očakávania, či sa jej „vystavujeme“, „konzumujeme“ ju alebo „používame“, a ako vôbec uvažujeme o jej zmysle, je podmienené aj triedne.
Estetická tradícia nadväzujúca na Kantovu Kritiku súdnosti nástojí na tom, že jediný adekvátny prístup k estetickému predmetu – v našom prípade literárnemu dielu – je nezaujatý; iba ak sa vzdáme zohľadňovania akýchkoľvek možných „úžitkových“ funkcií literatúry, sprístupní sa nám jej hodnota neskreslene a v plnosti. Môžeme však byť nezaujatí voči niečomu, čo konáme zámerne? Nech je motivácia k siahnutiu po knihe akokoľvek vzdialená tomu, čo nazývame praktickou potrebou či záujmom, vždy so sebou nesie isté očakávanie, odpoveď na to, prečo radšej čítať, ako nerobiť nič (alebo si zájsť na prechádzku). Nezaujaté hodnotenie je oxymoron. „Človek je tvor zainteresovaný, hodnotí iba preto, že je zainteresovaný, a iba tak, ako je zainteresovaný.“ (V. Brožík). Nie je pritom náhodou, že úzko súvisiace pojmy trieda a záujem sú na periférii dominantného politického aj literárnokritického diskurzu: ako príliš „materialistické“, „nízke“ či „skompromitované“ sú v politickej komunikácii nahrádzané morálnou a moralistickou rétorikou a v literárnej kritike vytesňované estetickými kategóriami.
Ako vo svojej klasickej práci o sociológii vkusu La Distinction píše Pierre Bourdieu, nezaujatý, „‚čistý‘ pohľad je historickým konštruktom, ktorý sa objavil so vznikom autonómneho poľa umeleckej tvorby – poľa, ktoré si dokáže vynútiť uplatňovanie svojich noriem pri vzniku aj konzumácii svojich produktov.“ Dôsledkom takéhoto dištancu a vzniku predstavy o možnom univerzálnom, objektívnom hodnotiacom subjekte je to, že z hľadiska idealistickej estetiky „existujú legitímnejšie a menej legitímne spôsoby konzumácie diel, ktoré sú uznané za umelecké. Preto si uvedomujeme spoločenské mechanizmy, prostredníctvom ktorých si konzumenti umenia zvnútorňujú isté spôsoby hodnotenia a osvojovania umeleckého diela: ide napríklad o pozornosť venovanú forme na úkor obsahu, vnímanie umenia v špecifických podmienkach alebo jeho nezaujatý a samoúčelný príjem bez ohľadu na akýkoľvek úžitkový záujem,“ ako v predslove ku knihe píše Tony Bennett.
Triedny boj ako triediaci boj
Nejde však len o to, že záujem patrí k podstate hodnotenia. O tom, akú hodnotu nám literárne dielo vyjaví, totiž priamo rozhoduje konkrétny záujem, ktorý voči textu ako jeho vnímatelia uplatníme. Ak po literatúre siahame s túžbou zažiť vzrušenie, pravdepodobne ako hodnotnejší zakúsime triler než duchovnú poéziu. Ak nám ide o istý druh poznania nášho skúsenostného sveta, zrejme väčšmi oceníme cestopisnú reportáž než fantastiku. Ak chceme objaviť, čo všetko možno robiť s jazykom, uspokojí nás skôr avantgardná poetika než kritický realizmus. A hoci tieto a mnohé ďalšie záujmy nemožno nijak „nestranne“ hierarchizovať či posudzovať z hľadiska ich vhodnosti či oprávnenosti, v kultúrnej praxi triednej spoločnosti nie sú rovnocenné.
Ešte pred druhou svetovou vojnou si Jan Mukařovský všimol, že „v prostředí kulturně vědoucím – aspoň současném, jak je známe z vlastní zkušenosti – nabývá estetická norma velmi snadno nadvlády nad ostatními, srov. vlny lartpourlartismu v umění, které se, počínaje minulým stoletím, naléhavě vracely v uměleckých směrech nejrůznějších […], a souběžné vlny panesteticismu mimo umění. […] Naproti tomu ve vrstvě lidové převažují zpravidla nad funkcí a normou estetickou funkce a normy jiné, a to i v takových výtvorech, které lze označit jako umění: vrcholnou normou ‚nejskromnějšího umění‘ (termín J. Čapka) není norma estetická.“ Aké normy a funkcie teda dominujú v kultúrnej praxi ľudovej vrstvy? Podľa Mukařovského súdobého pozorovania úžitkové a emocionálne, ktoré svojmu publiku prinášajú napríklad poznávaciu a katarznú hodnotu. „Rozdíl mezi převahou estetické funkce a její podřízeností odpovídá tedy sociálnímu rozdílu mezi společenskou vrstvou, která je vlastním nositelem kulturního dění, a městskou vrstvou lidovou.“ Funkcia, do ktorej je literárne dielo zapojené – pravdaže, za aktívnej interpretačnej spoluúčasti jeho čitateľstva – bezprostredne súvisí so záujmom, ktorý voči textu jeho vnímateľ uplatňuje.
A pokiaľ platí, že zdrojom medzitriedneho konfliktu je práve protichodný materiálny, ekonomický záujem, potom možno odlišnosť záujmov v kultúrnej oblasti chápať ako symbolické a ideologicky nanajvýš funkčné vyjadrenie triednej nerovnosti. Bourdieovými slovami: „Spoločenské rozdiely sa stávajú princípmi rozdelenia, organizujúc obraz spoločenského sveta. Objektívne hranice sa stávajú pocitom hranice, praktickým predpokladom objektívnych hraníc, ktorý je výsledkom skúsenosti s nimi, ‚pocitom svojho miesta‘, ktorým si človek sám odrieka tovary, ľudí, miesta a tak ďalej, z prístupu ku ktorým je vylúčený. Z pocitu hraníc vyplýva zabudnutie hraníc.“ Výsledkom estetického diskurzu, ktorý si od svojich účastníkov a účastníčok nárokuje vrodenú „múzickosť“ a/alebo vzdelaním nadobudnuté špecifické interpretačné a komunikačné kompetencie, je rezignácia tých, ktorí týmito zdrojmi nedisponujú, na prístup k istým kultúrnym statkom. („Poézia? Nerozumiem jej, to nie je nič pre mňa.“) Materiálne predpoklady kvalifikovanej účasti na estetickom diskurze – kultúrny a vzdelanostný kapitál, ktoré sú za istých podmienok zameniteľné za ekonomický kapitál – tak ostávajú nespochybnené.
Nijaké hodnotenie však nezohľadňuje len uplatňované záujmy. Každý záujem so sebou totiž nesie aj predstavu o svojom naplnení – tú nazývajme normou. Vyjadrujeme ňou svoju predstavu nielen o tom, čo má byť, no aj ako má byť. Aj to je dôvod, prečo sa hodnotenie totožného textu líši historicky a tiež naprieč jeho súčasným čitateľstvom. „Existuje tedy vždy současně v témž kolektivu celá řada estetických kánonů,“ píše v súvislosti s estetickou normou Mukařovský, „soužití několika různých kánonů v témž kolektivu však není nijak klidné: každý z nich projevuje tendenci platit sám, vytlačit ostatní.“
V situácii (post)postmoderny je konkurencia rôznych kánonov skôr živelná a niektoré z nich sa cielene presadzujú len vo vybraných inštitúciách, ako sú napríklad školstvo, verejnoprávne médiá či práve literárna kritika. Zvlášť v týchto prípadoch platí Bennettov postreh, že „estetický diskurz je formou diskurzov hodnoty, ktoré majú hegemonické ambície – vo svojich predpisových ašpiráciách sú univerzalistické a vzťahujú sa voči praxiam, ktoré uznávajú za umelecké.“ Príhodná je tu Bourdieova slovná hra: v literárnej kritike má triedny boj podobu triediaceho boja, zápasu o to, čo do kánonu patrí a čo nie, čo sa vôbec považuje za vkusné a nevkusné, umelecky kvalitné a nekvalitné, skrátka – aký je hodnotový status jednotlivých kultúrnych objektov a praxí.
Na základe empirického výskumu vo Francúzsku v šesťdesiatych rokoch minulého storočia Bourdieu dospel k záveru, že „pracujúca trieda od každého obrazu očakáva naplnenie istej funkcie, hoci by malo ísť len o funkciu znaku, a jej súdy často explicitne odkazujú na morálne normy či (ne)sympatickosť“, majú teda etický základ, zatiaľ čo „z odmietnutia nízkeho, hrubého, vulgárneho, úplatného a servilného – skrátka, prirodzeného – pôžitku, ktoré zakladá posvätnú sféru kultúry, vyplýva potvrdenie nadradenosti tých, ktorým lahodia náznakové, rafinované, nezaujaté, samoúčelné a distingvované pôvaby naveky izolované od profánneho.“
Kadiaľ vedú hranice literatúry?
Triednosť je prítomná už v samotnom pojme literatúra. Každý pokus definovať ju substanciálne, istými obsahovými alebo formálnymi znakmi, je márny, ak má postihnúť všetko, čo sa ňou označuje. Ani úsilie vyvinuté v smere inštitucionálnej definície literatúry neprinieslo presvedčivé výsledky: typickým výsledkom sú definície kruhom, ktoré sa líšia len jeho menším či väčším priemerom. Ak existuje dôvod hájiť pojem literatúra – a predpokladajme tento prípad – potom najsľubnejšiu perspektívu poskytuje jeho funkcionálna definícia. Podľa Bennetta literatúra v takejto konceptualizácii predstavuje množinu textov, ktoré plnia isté funkcie a vyvolávajú isté efekty – avšak to, o ktoré funkcie a efekty ide, možno stanoviť len z konkrétnej historicko-spoločenskej pozície, respektíve vzhľadom k nej ich identifikovať.
Odhliadnuc od najširšieho možného chápania literatúry ako „súhrnu slovesných prác“ (čiže všetkých existujúcich textov) je teda každý význam konkretizujúci jej funkcie a účinky len čiastkový a relatívny – a do slovníkov sa dostáva v hegemonickej kodifikácii. Napríklad v Slovníku súčasného slovenského jazyka je literatúra definovaná ako „umenie zamerané na vyvolanie estetického zážitku prostredníctvom slova“. Z takéhoto poňatia literatúry je vylúčená všetka tvorba, ktorá formálnymi znakmi síce pripomína konvenčne chápanú beletriu, avšak manifestačne odmieta podnecovať primárne estetické vychutnávanie či rozjímanie (a teda svoje politické zneškodnenie) a namiesto toho chce agitovať, apelovať alebo atakovať, ak hovoríme len o niektorých podobách angažovanosti.
V marxistickej filozofii – po viacerých pokusoch o systematizáciu marxistickej estetiky – napokon nie je tabu ani spochybnenie kategórie estetična ako takej. Argumentácia v prospech takéhoto radikálneho diskurzívneho škrtu spočíva v tom, že neexistuje natoľko špecifická funkcia či účinok literatúry – estetická funkcia či účinok literatúry –, ktorá by dokázala túto kategóriu textov jasne ohraničiť a oddeliť od iných. Estetická skúsenosť – ak je podrobená detailnému rozkladu na prvočinitele – sa takto môže vyjaviť ako celostný zážitok z diela, ktorý predstavuje súhrnný účinok jeho súčasne uskutočňovaných „praktických“ funkcií (etickej, poznávacej, katarznej atď.). Špecifiká toho, čo zvyčajne myslíme „umeleckou literatúrou“, potom vyplývajú z interakcie jej antropocentrických námetov a komunikačného zámeru.
Z takejto perspektívy sa literatúra nijak bytostne neodlišuje od publicistických, filozofických či vedeckých textov (preto sa s nimi historicky aj často prelína), ktoré podávajú určitú informáciu o svete a pomáhajú sa v ňom orientovať, a ako samostatná kategória sa javí len na základe typických (nie záväzných) poetologických prostriedkov, ktorými komunikačne najefektívnejšie dosahuje zámer podať čitateľstvu relevantnú správu o svete. Aj preto môže Terry Eagleton odmietnuť literatúru ako súbor textov, ktoré musíme posudzovať fundamentálne inak ako ostatné, a navrhuje ju skúmať ako jednu zo signifikačných praxí v rámci široko koncipovaného kultúrneho výskumného projektu. Samozrejme, je nutné rešpektovať, že vedecké poznanie ašpiruje na čo najvšeobecnejšiu, neosobnú platnosť, a umelecké poznanie má, naopak, sklony k situačnej viazanosti, oboje však slúži ľudskému osvojovaniu si sveta. Tým, že umenie, publicistika a sčasti aj filozofia robia oproti vede krok navyše – poznanie hneď aj interpretujú v tom, čo znamená pre človeka –, je v týchto oblastiach rozptyl hodnoty jednotlivých textov nutne väčší než vo vede. To, čo označujeme „estetickým zážitkom“, sa tak ukazuje (a často aj pociťuje) ako naplnený komunikačný zámer porovnateľný s „heurékou“ po prečítaní vedeckého textu: vďaka jednému i druhému lepšie rozumieme svojej situácii vo svete a možnostiam svojho bytia a pôsobenia v ňom. „V krátkosti,“ píše Bennett v Outside Literature, „z hľadiska prínosu pre socialistickú politiku predstavuje estetický diskurz neupotrebiteľnú podobu poznania.“
Ani z takéhoto krajného stanoviska (ktoré zaiste nie je bez problémov) však nevyplýva, že by sme sa mali vzdať skúmania a kritiky literatúry. Podnecuje však väčšmi reflektovať spôsoby, pojmy a kategórie, akými tak robíme. To, čo zvyčajne nazývame literatúrou, často nemá bezprostredný vzťah k skúsenostnej skutočnosti, nie je voči nej však ani úplne (esteticky) autonómne. Imaginatívne texty sú modelmi empirickej reality, ktoré nám umožňujú experimentovať s jej rozličnými aspektmi navzdory tomu, že nad nimi nemáme praktickú moc. V tomto význame dokážu problematizovať to, čo považujeme za samozrejmé, upozorňovať na prehliadané súvislosti alebo vytvárať celkom nové, či zmnožovať perspektívy, z ktorých sa nám sprístupňuje svet. Literatúra je s ľudskou a spoločenskou praxou bytostne spätá nie tým, že na seba dokážu pôsobiť priamočiaro, ale tým, že na seba dokážu pôsobiť prenikavo. Analýza a hodnotenie spôsobov, akými sa tak deje, má dôležitý politický rozmer. Ak triedu uznávame za faktor spoločenského vývoja či zmeny, potom je vplyv, váha tohto faktora nanajvýš závislá od miery, v akej si ho uvedomujeme. Záujmami, ktoré literárna kritika voči textom presadzuje, môže triedne vedomie buď nechávať atrofovať, alebo ho rozvíjať, zo vzájomnej pôsobnosti s triednym faktorom sa však nijak nemôže vymaniť.
Martin Makara
Autor sa venuje výskumu teórie literárnej kritiky