Film Miki v réžii Jakuba Kronera podľa scenára Mira Šifru videlo v kinách na Slovensku počas otváracieho víkendu takmer stotisíc divákov a diváčok a zahrnúc špeciálne premietania tento počet dokonca prekonal. Druhým aktuálne najnavštevovanejším dielom sú Vlny o zákulisí fungovania československého rozhlasu v 60. rokoch minulého storočia. Slovenské publikum je s návratom Ficovej vlády stále citlivejšie na dianie vo svojej krajine a chodí si po dialóg o spoločensko-politických témach aj do kina. Miki však partnera pre takýto rozhovor nezosobňuje.
Gangsterka bez názoru
Po zhliadnutí prvého z dvoch na seba nadväzujúcich filmov o slávnom tuzemskom gangstrovi Mikulášovi Černákovi mi uniká jeho prínos pre diváctvo. Sústredenie sa na vývoj kariéry zločincov v našich reáliách pôsobí skôr ako návnada, dostať publikum do kina a nesklamať očakávania od žánrovky. Filmu totiž zatiaľ chýba názor a celému príbehu pointa – záver si však urobme až po zverejnení pokračovania s názvom Černák. Sequel má byť podľa tvorcov iný a pravdepodobne ozrejmí aj – pre vývoj udalostí kľúčové – politické pozadie.
Miki teda neponúka kritický pohľad na konkrétne systémové zlyhania (ukazuje však rodinkárstvo a korupciu) ani nerozkrýva politické manévre, ktoré priali organizovanému zločinu u nás v období ranej demokracie. Je skôr kronikou „trochu iných“ podnikateľských peripetií či „pamäťovou penou“ samotného výkonu zločinu. V tom je pomerne poctivý, aj keď okolnosti podrobnejšie nerozoberá. Miro Šifra konzultoval scenár s Černákom, rešerše a zber materiálu sú nadštandardne precízne a odráža sa to najmä v autentických dialógoch a vykreslení charakterov. Autori však, v úsilí o fikčne posunutú rekonštrukciu reality, oslabujú výpovednú hodnotu. Inak povedané, na zobrazované javy zabúdajú mať názor. Černákov príbeh by bol skôr prínosný a nadčasový ako autorská variácia na žáner tradičnej gangsterky, ktorá o zobrazených javoch ďalej premýšľa. Takou je napríklad adaptácia rovnomennej knihy Gomora v réžii Mattea Garroneho, ktorá je tiež založená na činoch talianskej mafie.
Univerzálny Černák
Spoločensko-politickú bázu Miki nepriamo kritizuje na občianskej úrovni, a to rovno v jej najextrémnejšej polohe. Autori čerpajú z reálnych historiek z podsvetia, ktorému v 90. rokoch kraľovali „černákovci“. Žáner gangsterky ponúka cynického a násilného antihrdinu, ktorý zneužíva diery v politickom systéme pre upevňovanie vlastných mocenských štruktúr. Mikuláš Černák však isté praktiky a predovšetkým pokrivenú morálku vlády na občianskej úrovni hyperbolicky reprodukoval. Práve tento jav by bol pre nachádzanie hlbších vrstiev jeho príbehu zaujímavý, no autori sa o túto rovinu oberajú, pretože je komplikovanejšia
Scenárista Miro Šifra sa od začiatku príbehu sústredí na „tvrdé jadro“ zrodu a fungovania organizovaného zločinu v kulisách zaostalého regiónu Slovenska a politický kontext úplne obchádza. Zrozumiteľnosť príbehu o zrode bosa Mikuláša Černáka tak univerzalizuje aj pre zahraničné publikum. Tým sa však oberá o šťavnaté detaily a kontexty, ktoré patria našej konkrétnej ranej demokracii a tvoria kolektívnu identitu dnešného Ficovho Slovenska.
Téma a udalosti filmu – síce ošetrené fikciou a autorskou licenciou – sú v slovenskej spoločnosti stále aktuálne, mnohí svedkovia, pozostalí a účastníci udalostí stále žijú, nehovoriac o paralelách k súčasnému dianiu, kedy vláda zločincov oslobodzuje a chráni ich. Výčitka, že pre film mali byť mená postáv zmenené je preto na mieste. Polohovanie žijúceho kriminálnika Mikuláša Černáka do štylizovanej filmovej postavy môže viesť k skreslenému vnímaniu jeho reálnej osoby aj k sympatizovaniu s ním, keďže napojenie sa na postavu je pri dráme hlavný predpoklad jej fungovania. Černákovi môže medializácia, a v neposlednom rade aj sexepíl Milana Ondríka v úlohe Mikiho, urobiť reklamu a je jedno či dobrú alebo zlú. Fanklub a prilepovanie fúzikov si už žije vlastným životom. Aj taký vplyv má popkultúra. Z histórie vieme, že reálni zločinci sa vo svojej praxi neraz inšpirovali priamo filmovými gangstrami, ich estetikou aj praktikami, ale vieme aj to, že zlo býva – aspoň vo filmových príbehoch – väčšinou potrestané.
Feťáci moci
Zrejme nikomu neunikne, že zločinci sú v tomto príbehu výhradne muži a ich prostriedky mimo zákon svätí honba za peniazmi a mocou. Doslova im zahmlieva testosterónom prerastené mozgy. Miki napĺňa (nielen rodové) stereotypy na jednotku. Je to solídne zvládnutý (ale v takejto podobe vyprázdnený) žáner schopný konkurovať obdobným dielam v ponuke streamovacej platformy Netflix, kde by sa mal po skončení kinodistribúcie umiestniť. Ale je to aj vycizelovaná modifikácia gangsterských filmov na úkor vlastnej identity.
Mikiho realita azda nikoho neprekvapí, role – nielen v jeho rodine – sú striktne rozdelené podľa pohlavia. Muži vykonávajú špinavú robotu, vyhovárajú sa a sklápajú zrak, zatiaľ čo nezasvätené ženy sa pasívne prizerajú z kuchyne, z kostola a z telocvične. Príbeh sa sústredí na rodinné vzťahy, ale nie je to ani film o bratoch, z ktorých jeden umiera kvôli tomu druhému, ani film o matke, čo nechce vidieť pravdu, ani o mužovi, ktorému sa začne dariť a stáva sa na úspechu závislým. Nie je to film o vine ani o jej zakrývaní, ani o výhovorkách či o posúvaní hraníc normálnosti, aj keď má trošku zo všetkého.
Rozprávanie je epizodické, vracia sa v čase, aby šteklilo zvedavosť alebo predznamenávalo, no vo výsledku sa prispôsobuje komerčným tlakom a robí kompromisy. Filmy Miki a Černák majú byť prestrihané do minisérie, čo vysvetľuje, prečo sa autori vzdali konzistentného ústredného motívu a volia ich hneď niekoľko. Mikiho možno v posunutom význame prirovnať k Vlkovi z Wall Street, pretože motivácie a osudy hlavnej postavy a jeho kumpánov určuje, podobne ako Scorsesseho gangstrov z burzy v rovnomennom filme, túžba po peniazoch. V ranom kapitalizme objavujú bohatstvo ako teenageri erekciu a dominantou rozprávania sú príhody a skúsenosti týchto nemotorných „feťákov“. Tvorcovia Mikiho však rastúce spoločenské postavenie znázorňujú až archaickými prostriedkami gangsteriek z tridsiatych rokov, teda drahými autami a pribúdaním luxusných artefaktov, vrátane tigra.
Robím to pre rodinu
Repliky, epizodické aj hlavné postavy i prostredia sú autentické a pragmatická režijná metóda drží konzistentný štýl. Avšak voľne sa reťaziace epizódy a spomínaná motivická rozvláčnosť, zabíjajú gradáciu. Hoci Černák bohatne a zamotáva sa do problémov, zmeny sú viditeľné len v rekvizitách, kostýmoch a kulisách. Umelej krvi je viac a zbrane sú rafinovanejšie, ale jeho charakter je nemenný. Precízny Milan Ondrík v hlavnej postave stelesňuje antisystémového gangstra, no napĺňa len stereotypnú predstavu o mafiálnskom bosovi, pretože nemá s postavou čo prežiť. Chýbajú mu aj detaily, rituál alebo čosi, čo by urobilo jeho charakter jedinečným.
Vo filme dostávame priestor kriticky nahliadnuť aj na rodinu ako na partnerku v zločine, práve pre jej blaho sa o hromadenie kapitálu Miki a jeho kumpáni usilujú. Miki to skrátka robí pre rodinu a na oplátku nachádza doma starostlivosť od manželky a matky pre svoju ďalšiu namáhavú a riskantnú pracovnú činnosť bez toho, aby mu ženy v čomkoľvek kontrovali alebo boli partnerkami v dialógu. Možno by veci dopadli inak, keby jeho pracovný kolektív nebol čisto mužský. Veď koľko žien sa medzi sebou poháda tak, že napokon z posilňovne vynáša mŕtvoly v kovových skriniach? Každá peripetia v tomto filme vzniká ako mužský problém v mužskej hlave a úprimne, každý ďalší nápad, ako riešiť prekážku, je hlúpejší ako predošlý. Aby som Mikimu nekrivdila, že nemá „grády“, toto sa v jeho príbehu zaručene stupňuje.
Autorka je scenáristka a novinárka
