2020 01 Duševné zdravie mladýchFilozofický KapitálMelancholickí ľudia dnes cítia, že váhu existencie za nich nikto neponesie 

Matej Sotník10. januára 2020152

 

Maďarský teoretik umenia a esejista László F. Földényi patrí k najvýraznejším súčasným maďarským intelektuálom. V novembri vystúpil v rámci Stredoeurópskeho fóra v Bratislave na paneli o populizme a strachu. V rozhovore pre Kapitál sa vyjadruje k téme svojej najprekladanejšej knihy — Melanchólii, ktorá v jeho ponímaní nemá príznaky depresie, ale je nástrojom vedomého sebapoznávania. Dnešný melancholik si podľa Földényiho v mnohosti priateľstiev na sociálnych sieťach uvedomuje svoju osamelosť. 

 

Vo svojej legendárnej knihe ste rehabilitovali melanchóliu, zbavili ju statusu choroby, ktorý nadobudla v minulom storočí. Aká bola vaša motivácia spraviť toto gesto a zmapovať historický terén melanchólie a jej premien? 

 

Kniha vznikla dávno, pred tridsiatimi rokmi. Pôvodne som o tejto téme len premýšľal, mal som veľa denníkových zápiskov a rôznych publicistických textov o nej. Na stole som mal rozložených množstvo fragmentov o melanchólii. Napokon sa mi z nich vytvoril určitý obraz melanchólie, ktorý ma presvedčil, aby som ho spracoval do knihy. Takto sa kniha poskladala sama, čo dokazuje, že som si túto tému nevybral ja, ale ona si vybrala mňa. Keď som ju dopísal, mnoho ľudí sa ma pýtalo, či sa tej téme venujem preto, že som melancholický. Odpovedal som, že to nemá nič spoločné so mnou. Chcel som zachytiť rôzne perspektívy nazerania na melanchóliu a zachrániť ju. Mojím prvým cieľom bolo obrátiť všeobecný pohľad na melanchóliu ako na chorobu. Melanchólia nie je depresia, je potrebné vnímať ich oddelene. Druhým cieľom bolo zachrániť melanchóliu od jej gýčového chápania. Ľudia si často myslia, že melanchólia je pekný jesenný západ slnka, nejaký gýčový film či horkosladká nálada človeka. Takisto som chcel vyjadriť, že nejde o zlý jav či obyčajnú náladu v spoločnosti, ktorú možno vymazať či spoločnou snahou odstrániť. Uvedomil som si, že melanchólia je neoddeliteľná od ľudskej podstaty, nie je patologickým javom, ale je človeku vlastná. Človek sa stal človekom, keď začal pochovávať, keď sa začal lúčiť so svojimi mŕtvymi. To je čosi, čo zvieratá nerobia. Práve vtedy sme prišli na to, že náš život je ohraničený. Tento moment môžeme považovať za zrod melanchólie ako takej. Vďaka tomu nikdy nemôže len tak zmiznúť. 

 

Melanchóliu ste napísali jazykom, ktorý je viac múzický než akademický. O melanchólii píšete krásne. Čo vás priviedlo k tomuto špecifickému typu písania? 

 

O melanchólii som nechcel písať ako o akademickej vedeckej téme, takých kníh už vzniklo veľmi veľa. Cítil som, že sa k nej musím priblížiť osobnejšie, lebo inak sa nás nikdy nebude týkať.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

 

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *