2020 07 Politický komiksNormostranový KapitálMaking of dokument o Christovi je portrétom megalomana

Matej Sotník9. júla 2020206

Christo tvrdil, že nepotrebuje granty. Na svoje opulentné kúsky ale potreboval papalášov, ktorých „manželky majú dobrý vkus na súčasné umenie”. A potreboval tiež masy ľudí, ktorí jeho umenie navštevovali. Bulharský velikán si zakladal na myslení vo veľkom, ale nový film Christo: Chôdza po vode (2018) hovorí viac o megalománii a manierizme známeho umelca, než o veľkorysosti jeho umeleckých vízií.

 

Film Andreya Paounova je dobrý v tom, že nie je biografickou gloriolou, ktorá by mapovala život či kariéru slávneho umelca, ale sleduje pozadie vzniku jeho najnovšieho diela. Je v ňom množstvo situácií, ktoré demaskujú mašinériu za posledným Christovým výstupom –  Plávajúcim mólom v severnom Taliansku. Christo: Chôdza po vode je dokumentárnym filmom zo žánru making of, ktorého ambíciou nie je interpretovať dielo Christa či smerovať k pomenovaniu jeho významov.

 

Diváci a diváčky môžu viac oceniť, ako pomocou observačne zachytených situácií snímka ukazuje spôsob Christovej práce, komunikácie s ľuďmi, či ako zaňho jeho manažér vyjednáva peniaze – je to rovnaké, ako keď sa zjednáva cena hocičoho iného. Christo v mnohých scénach nezaprie svoje nabubrené ego. Príbeh sa vyhrotí vo chvíli, keď spolu s manažérom obviňujú miestnu produkciu a magistrát z nezvládnutia situácie, keďže na móle je v jednej chvíli viac ľudí ako je bezpečné. Keď Christo networkuje s prominentmi (v úvode filmu sa na párty mihne napríklad Gerhard Schröder) je to iný človek – vľúdnejší. V kontexte sa napokon mnohé scény javia groteskne.

 

Skupina umelcov hnutia land art, do ktorého niektorí zaraďujú Christa a jeho dávnejšie zosnulú manželku Jeanne-Claude, sa vymedzovala voči súdobej inštitucionálnej praxi galérií. Je preto zaujímavé sledovať, ako Christo robí umenie zasadené do prírody, určené na popkultúrnu spotrebu.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *