Hlásiť sa k odborom patrí k ľavicovému bontónu. Práve ony predsa obhajujú záujmy pracujúcich v sporoch s firmami. S týmto cieľom vstupujú aj do procesu tvorby legislatívy, napríklad v otázkach minimálnej mzdy či platov verejných zamestnancov. Ľavica, aj tá radikálna, preto v odboroch vidí prirodzeného spojenca. Niekedy dokonca stotožňuje odbory a ich členskú základňu s „ľuďmi práce“, ktorých chce politicky reprezentovať.
Na druhej strane existujú prípady, keď odbory konajú v rozpore so želaniami či záujmami svojej členskej základne. Napríklad v roku 2012 sa príkazom z odborárskej centrály náhle skončil štrajk učiteliek. Intenzívna mobilizácia vyšla nazmar a v sektore na niekoľko rokov zavládol pokoj. Zo sklamania a z rozhorčenia tých, ktorí chceli pokračovať v štrajku, neskôr vznikla Iniciatíva slovenských učiteľov.
Nedôvera pracujúcich voči odborom sa však netýka len školstva. Existujú na ňu rozmanité dôvody. V roku 2015 napríklad vyšlo najavo, že najväčší odborový zväz na Slovensku, KOVO, prijal od Samsungu a Kie príspevky vo výške asi štvrť milióna eur. Konfederácia odborových zväzov (KOZ), kam patrí aj OZ KOVO, je zase známa úzkou spoluprácou so stranou Smer-SD. Je potom zaujímavé sledovať, ako členské zväzy konfederácie, ktoré pôsobia vo verejnom sektore, vystupujú radikálnejšie počas pravicových vlád, zatiaľ čo voči garnitúram s účasťou Smeru-SD sú zmierlivejšie. Platilo to aj počas krízy, keď KOZ podpísala memorandum o spolupráci s vládou. Vo Volkswagene miestne odbory propagovali „konto pracovného času“ – opatrenie, ktoré umožňuje obchádzať príplatky za nadčasy. Pôvodne sa zavádzalo „len na obdobie krízy“, no napokon pretrvalo niekoľko rokov.
Lepších lídrov?
Obvyklou reakciou ľavičiarov na takéto sklamania je poukázať na nedostatky vo vedení odborov. To, že „zrádza“ členskú základňu, sa vysvetľuje napríklad tým, že je vedenie skorumpované. Ak by však funkcionárov vymenili ľudia, ktorí vzišli spomedzi radových členov, odbory by sa vraj stali skutočným bojovým orgánom pracujúcich.
Samo vysvetlenie môže byť mnohokrát sčasti správne. Iste existujú príklady organizácií, ktoré sa nechali kúpiť firmami alebo sledujú viac záujmy spriaznených politikov než svojich členov. Takáto kritika si však ťažšie poradí s faktom, že prípady, keď odbory pacifikujú nespokojnosť členskej základne a rokujú za zavretými dverami, sa vyskytujú systematicky. Navyše, týkajú sa aj organizácií, ktoré pôvodne vznikli ako modernejšia alternatíva voči „tradičným“ odborom.
Zdá sa, akoby existovali hlbšie príčiny, ktoré rôzne druhy odborových organizácií ženú k podobným výsledkom. Preto treba hľadať všeobecnejšie vysvetlenia, ktoré si budú všímať skôr povahu odborov ako inštitúcie, ich genézu či úlohu v štruktúre súčasného kapitalizmu. Nevýhodou tohto pohľadu je, že je abstraktnejší a nenahradí analýzu konkrétnych prípadov konania odborov. Mal by však pomôcť objasniť, aké sú ich limity, čo od nich možno čakať a ktorých predstáv o nich by sme sa mali vzdať.
Čo sú odbory?
Predpokladom výroby bohatstva v modernej spoločnosti je kúpa pracovnej sily. Účastníci tejto transakcie, zamestnanec a zamestnávateľ, sa pri nej ako rovný s rovným majú dohodnúť na cene. V skutočnosti je však ich postavenie asymetrické. Pre nositeľa pracovnej sily je predaj mimoriadne dôležitý, pretože len vďaka mzde si dokáže zabezpečiť živobytie. Pravda, aj zamestnávateľ potrebuje pracovnú silu, no kúpa mu spravidla neponáhľa natoľko, aby išlo o existenčnú otázku. Zrejme tiež platí, že čím majetnejší je vlastník kapitálu, tým početnejšie sú zdroje jeho príjmu. Naproti tomu príjem človeka, ktorý vlastní len pracovnú silu, sa diverzifikuje ťažšie: je nepravdepodobné, že by si dokázal udržať viac ako dva plné úväzky naraz.
Navyše, s výnimkou krátkych období boomov zúri medzi uchádzačmi o zamestnanie konkurencia, ktorá je najostrejšia medzi najmenej kvalifikovanými pracujúcimi. Tieto okolnosti nakláňajú pomer síl na trhu práce v prospech zamestnávateľov, pretože vytvárajú tlak na zamestnancov, aby prijali horšie podmienky. V konkrétnych situáciách sa k nim pridávajú ďalšie faktory, napríklad rôzne druhy diskriminácie či dominancia jedného veľkého zamestnávateľa na trhu.
Odbory vznikajú z úsilia čeliť tejto prevahe kapitálu. Združovaním v „karteloch“, ktoré zastupujú spoločné záujmy vlastníkov pracovnej sily, pracujúci oslabujú pôsobenie konkurencie medzi sebou a posilňujú svoju pozíciu voči zamestnávateľovi. A to nielen v otázke miezd. Organizovanosť umožňuje spochybniť aj ďalšie aspekty, v ktorých inak zamestnávatelia majú navrch: dĺžku pracovného času, bezpečnosť práce a mnohé iné. Najsilnejšou zbraňou odborov je pritom ich schopnosť odoprieť zamestnávateľovi spotrebu pracovnej sily – vyhlásiť štrajk a spôsobiť ekonomické škody.
Od remesla k masám…
Prvé odbory, ktoré vznikali počas vývoja britského kapitalizmu, boli ilegálnymi organizáciami. Zákony, ktoré zakazovali spolčovanie robotníkov, sa mierne uvoľnili až začiatkom 19. storočia. Vtedajšie zväzy združovali prevažne príslušníkov rovnakých profesií, najmä kvalifikovaných mužov. Táto vrstva sa cítila ohrozená technickým pokrokom a súvisiacimi zmenami v zložení triedy pracujúcich. Prostredníctvom odborov chránila svoje sektorové záujmy, neraz aj na úkor iných častí robotníckej triedy, napríklad menej kvalifikovaných, žien či rasových menšín. Zmeny v priemysle sa však nedali zastaviť, a tak sa od prelomu storočí postupne etabloval model odvetvového organizovania. Odbory až na výnimky stratili cechový charakter a začali oslovovať všetkých zamestnancov v jednotlivých odvetviach. Treba však dodať, že problémy s rodovou či rasovou diskrimináciou tým zďaleka nevymizli.
Hlavnou úlohou odborov je vybojovať pracovnej sile lepšie podmienky predaja. Táto funkcia vôbec nemusí zahŕňať spochybňovanie faktu, že pracovná sila je tovarom. Inými slovami, odbory sa usilujú zabezpečiť pracujúcim znesiteľnú existenciu v kapitalizme. Veľká časť socialistického hnutia, ktoré od druhej polovice devätnásteho storočia zažívalo prudký rozmach, prijala toto poňatie a zaviedla určitú deľbu práce medzi odborovými organizáciami a politickými stranami. Tie prvé sa mali venovať každodennému „ekonomickému“ boju na pracoviskách a pohybovať sa v mantineloch existujúceho poriadku. Tie druhé sa mali orientovať na „politický“ boj, na parlamentnej pôde či mimo nej, a mať na zreteli aj dlhodobý cieľ – prekonanie kapitalizmu.
Nie všetky časti robotníckeho hnutia sa však hlásili k tomuto deleniu. Reakciou na apolitickosť veľkých odborov a reformizmus sociálnej demokracie boli radikálne organizácie, ktoré sa rozmohli začiatkom dvadsiateho storočia. Zápas za drobné požiadavky na pracoviskách chápali ako súčasť politického boja, ktorý sa podľa nich dal účinnejšie viesť vo fabrikách než v parlamente. Jeho vyvrcholenie si často predstavovali ako generálny štrajk, ktorý ochromí ekonomiku a umožní organizovaným pracujúcim prevziať kontrolu nad výrobou. Organizácie ako americkí Priemyselní pracujúci sveta (IWW) sa preto zvyčajne obracali na celú triedu pracujúcich, ktorú chceli združiť v „jednom veľkom zväze“. Dokonca sa usilovali organizovať nezamestnaných.
… a k sociálnemu dialógu
Zásadný zlom v histórii odborov prinieslo obdobie svetových vojen. Počas tej prvej sa väčšina západoeurópskych sociálnodemokratických strán postavila za vlastné štáty a uzavrela zmier s domácou kapitalistickou triedou. Odbory sa ukázali byť účinným nástrojom na mobilizáciu a disciplináciu pracovnej sily pre potreby vojnovej ekonomiky. Výmenou za kolaboráciu získali prístup do nových orgánov, prostredníctvom ktorých sa podieľali na rozhodovaní o výrobe. Stali sa partnermi zamestnávateľov a štátu. Naopak, organizácie, ktoré kládli odpor vojne alebo počas nej odmietli rezignovať na zlepšovanie podmienok, sa stali terčom represie.
Prvá svetová vojna teda priniesla dôležitý poznatok: organizácie pracujúcich sa za určitých okolností dajú využiť nielen na udržiavanie sociálneho zmieru, ale aj na presadzovanie záujmov štátu a kapitálu. Existovali rôzne spôsoby, ako ho využiť. Taliansky fašizmus prišiel s modelom korporatívneho štátu, ktorý mal odstrániť triedny konflikt. Členstvo v odboroch bolo povinné a zamestnávatelia zase museli byť členmi svojich komôr. Prostredníctvom týchto orgánov vyjednávali o kolektívnych zmluvách, pričom úlohu rozhodcu hral štát. V sovietskom Rusku sa začiatkom dvadsiatych rokov presadil model, v ktorom odbory fungovali ako prevodový remeň medzi štátnou ekonomickou politikou a pracoviskami. Vynucovali pracovnú disciplínu, bojovali proti absentérstvu a pacifikovali nespokojnosť s nízkymi mzdami a rastúcimi normami. V lepších časoch sa zaoberali najmä organizovaním voľného času pracujúcich – ako neskôr československé ROH.
Vzťah medzi odbormi a podnikmi, respektíve štátom, sa postupne zmenil aj na Západe. Nová situácia vznikla aj pod vplyvom autentického tlaku zdola. Po druhej svetovej vojne začali vyspelé štáty nielen tolerovať, ale aj aktívne povzbudzovať činnosť odborov. Vznikol systém „sociálneho dialógu“, ktorý napriek neskorším zmenám funguje dodnes.
Rituály triedneho konfliktu
Moderné pracovné právo umožňuje odborom slobodne pôsobiť na pracoviskách, predkladať požiadavky, kontrolovať dodržiavanie predpisov a schvaľovať niektoré kroky zamestnávateľa. Legislatíva chráni odborárov pred svojvoľnou výpoveďou a vytvára podmienky na financovanie ich činnosti z príspevkov členskej základne. Odbory v tomto systéme fungujú ako oficiálny prostredník, ktorý zamestnávateľovi tlmočí nespokojnosť zamestnancov.
Legislatíva detailne upravuje rôzne aspekty sporov, ktoré môžu vzniknúť. Myslí aj na spomínanú najsilnejšiu zbraň – odmietnutie práce. Odbory môžu vyhlásiť štrajk, no musia splniť celý rad podmienok a vopred ohlásiť svoj zámer. Svoje slovo tu má aj štát, pretože konanie štrajku predpokladá, že zlyhali rokovania pred štátom povereným sprostredkovateľom. Spory o legálnosť štrajkov zase rozhodujú súdy.
Sociálny dialóg tak umožňuje regulovať triedny konflikt. Zatiaľ čo kedysi prepukal živelne, dnes má svoj špecifický rytmus: keď vyprší kolektívna zmluva, začína sa vyjednávanie o novej. Len v tomto období smú odbory pomýšľať na štrajk, na ktorý sa zamestnávateľ vďaka rôznym lehotám a podmienkam môže dôkladne pripraviť. Po uzavretí novej zmluvy, obvykle na jeden až tri roky, platia dohodnuté pravidlá a zákonný štrajk neprichádza do úvahy. Ak boje pracujúcich v devätnástom storočí pripomínali skôr partizánsku vojnu, kolektívne vyjednávanie sa podobá na rituálny duel, ktorý sa koná v dohodnutý čas a riadi sa množstvom pravidiel.
Úskalia partnerstva
Kolektívne vyjednávanie je spôsob, ako integrovať antagonizmus medzi záujmami zamestnancov a zamestnávateľov do inštitúcií moderného kapitalizmu. Konflikt nezmizol, no presunul sa na terén, na ktorom je predvídateľnejší a ľahšie zvládnuteľný. Z pohľadu triedy pracujúcich je tento presun dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane získala práva, ktoré jej umožňujú organizovať sa bez toho, aby sa vystavovala prenasledovaniu. Na druhej strane sa vzdala niektorých zbraní, napríklad momentu prekvapenia pri štrajkoch alebo solidárnych štrajkov medzi rôznymi odvetviami.
Pracujúci zároveň odovzdali iniciatívu do rúk organizácií, ktoré v skutočnosti nemajú pod kontrolou. Medzi členskou základňou a odbormi dnes existuje v podstate obchodný vzťah. Členovia platia organizáciu, ktorá im na oplátku poskytuje služby – zastupovanie a vyjednávanie, ale aj rôzne materiálne výhody. „Klienti“ takto delegujú vedenie svojich zápasov do rúk profesionálov, ktorí sú v nich zainteresovaní len nepriamo a sledujú aj svoje špecifické záujmy, predovšetkým zachovanie svojich organizácií a pozícií v nich. Zložitosť pracovného práva si zase vynucuje existenciu plateného aparátu, ktorý má v konfliktoch významné slovo, hoci ich výsledky naň často nemajú bezprostredný dosah.
Pravda, odbory chtiac-nechtiac musia dbať o členskú základňu, od ktorej ekonomicky závisia. Keď rastie nespokojnosť, musia ponúknuť ostrejšiu rétoriku a akcie, inak im hrozí odliv členov. S radikalizmom to však nesmú prehnať. Aby zostali partnerom pre zamestnávateľov, musia pôsobiť ako aktér, ktorý je prístupný kompromisom: napríklad akceptuje rast miezd pod podmienkou, že sa zvýši tempo práce. Zároveň musia dokázať garantovať svoju časť dohody, teda zabezpečiť sociálny zmier, kým platí kolektívna zmluva. Predvídateľný rast nákladov a stabilita sú totiž služby, ktorú poskytujú svojmu druhému „klientovi“ – firme. Preto sa odbory obvykle stavajú nepriateľsky k tým prejavom nespokojnosti, ktoré nedokážu kooptovať.
Pre centrály veľkých konfederácií je partnerom aj štát. Z ich pohľadu je dobré, ak sa ekonomike darí a zamestnanosť rastie. V podmienkach medzinárodnej súťaže to však znamená držať stranu „svojmu tímu“. Odbory preto často podporujú protekcionistické politiky, ako sú dovozné clá, alebo uprednostňujú záujmy domácich zamestnancov pred záujmami cudzincov. Tým však posilňujú rozdelenia vnútri triedy pracujúcich a idú na ruku šéfom. Keď odbory s cieľom pritiahnuť zahraničné investície pristupujú na rôzne kompromisy, stávajú sa súčasťou globálnych „pretekov ku dnu“. Ich boj za udržanie pracovných miest zase často neberie ohľad na to, že spolu s nimi sa zachováva výroba, ktorá devastuje zdravie pracujúcich či prírodu.
Orgán pracujúcich?
Záujmy odborov sa teda nedajú priamo stotožňovať so záujmami pracujúcich. Rozpor medzi nimi vyplýva zo špecifickej pozície, do ktorej sa odbory dostali počas dvadsiateho storočia. Prejavuje sa to najmä v obdobiach masovej nespokojnosti, keď organizácie musia pacifikovať nálady, ktoré ohrozujú partnerstvo so zamestnávateľmi. Naopak, vo chvíľach, keď je väčšina pracujúcich pasívna, priťahujú odbory bojovne naladených pracujúcich, ktorí v nich vidia jedinú možnosť, ako sa organizovať a dosiahnuť hmatateľné zlepšenia. Ak neexistujú nezávislé organizácie, ktoré by vyjadrovali záujmy pracujúcich a odmietali rámec sociálneho dialógu, a zároveň chýba vôľa iniciovať ich vznik, tak odbory fakticky zostávajú takouto „jedinou možnosťou“.
Táto situácia dlhodobo vládne na Slovensku. Takmer všetky významné konflikty sa za posledných tridsať rokov odohrali v réžii odborov. Ich pozícia zároveň dlhodobo slabne: podľa údajov OECD sa u nás organizuje len asi desať percent zamestnancov. Pre nižšiu intenzitu bojov a prevažujúcu pasivitu pracujúcich tiež chýbajú praktické skúsenosti s inými formami organizovania.
Príklad, ako prekročiť limity odborárstva, nedávno predviedli učiteľky v americkej Západnej Virgínii. Ocitli sa v podobnej situácii ako ich slovenské kolegyne v roku 2012. Keď hromadne prerušili prácu, funkcionári školských odborov sa za ich chrbtom dohodli s miestnou vládou. Štrajk sa mal po štyroch dňoch skončiť. Radové učiteľky, členky aj nečlenky odborov, však dohodu odmietli a napriek výzvam na návrat do škôl vytrvali v štrajku. Okrem toho, že si vybojovali ďalšie ústupky, vyšli zo zápasu posilnené o skúsenosť so sebaorganizáciou. Nie odbory, ale stretnutia v pizzeriách, kostoloch a klubovniach tu boli bojovými orgánmi pracujúcich.
Karmína je blog o triede pracujúcich a pre triedu pracujúcich
