Popularita nie je výnimka: Prečo súdy vo Francúzsku konajú správne

Text rakúskeho komentátora Martina Leidenfrosta publikovaný v denníku Postoj s titulkom Zákaz Le Penovej kandidovať zas ukázal, ako európski sudcovia hazardujú s demokraciou nie je obhajobou demokracie – je jej karikatúrou. Tvárou v tvár realite, kde súdne inštitúcie konečne získavajú odvahu zasiahnuť aj voči vysoko postaveným politikom, autor prevracia logiku právneho štátu naruby. Vraj „hazardujú s demokraciou“, keď aplikujú zákon. V skutočnosti však hrozí opak: že politici, zvyknutí na svoju nedotknuteľnosť, budú hazardovať s demokraciou.

Autora očividne viac trápi osud jednej konkrétnej političky – Marine Le Penovej – ako samotný princíp rovnosti pred zákonom. Ak niekto zneužíva verejné financie, klame vo volebných kampaniach a porušuje pravidlá, ktoré sám presadzoval, nemá predsa právo kandidovať len preto, že je „populárny“. Obľúbenosť nie je imunitný štít. Naopak, práve v demokracii je nevyhnutné, aby aj najpopulárnejší politici niesli následky, keď porušia zákon.

Súdy vo Francúzsku rozhodli podľa pravidiel – a navyše podľa legislatívy, ktorú sama Le Penová kedysi podporovala. Jej politická agenda roky stála na heslách o nekompromisnosti voči zneužívaniu moci. Teraz, keď sú tieto princípy aplikované na ňu, volá po výnimke. To však nie je politický lynč, ale dôsledok právneho štátu. Zaujímavé je, že autor článku uznáva, že Le Penová naozaj podvádzala – a zároveň sa pohoršuje, že jej súd udelil reálny trest. Kde je logika? V športovom svete vás za doping diskvalifikujú. V podnikaní môžete prísť o licenciu. V politike by však mali podvodníci kandidovať ďalej, lebo „ľudia ich majú radi“? Demokracia nežije z popularity. Žije z pravidiel. A ak tie prestaneme uplatňovať aj na mocných, stratí svoju podstatu.

Pravda je jednoduchá: ak politik podvádza, má byť braný na zodpovednosť. A nie – to nie je ohrozenie demokracie. To je demokracia. Dokonca, v určitom ohľade by sa na politikov mali zákony uplatňovať ešte prísnejšie, nie menej. A tu narážame na hlbší problém: kríza dôvery v inštitúcie nevzniká preto, že súdy konajú, ale preto, že príliš dlho nekonali. Ľudia v celej Európe – vrátane Slovenska – sú frustrovaní z politikov, ktorí unikajú spravodlivosti. Keď konečne dôjde k precedensu, namiesto oslavy vlády zákona počúvame naratív o „súdnom aktivizme“ a „ohrození demokracie“. V skutočnosti však takéto komentáre dnes dezorientujú verejnosť. Hovoria o právach, no ignorujú zodpovednosť. Volajú po spravodlivosti, ale len vtedy, keď to vyhovuje ich politickým preferenciám. Servírujú konšpiračné naratívy o „justičnej moci v službách elít“ – hoci táto justičná moc v skutočnosti konečne koná vo verejnom záujme.

Martýrstvo ako manuál pre strany vodcovského typu

Pochopiteľne, nie je prekvapením, že – najmä zo strany podporovateľov a voličov Národného združenia – bude toto súdne rozhodnutie zrejme vnímané ako „exemplárny prípad politicko-právnej perzekúcie“. Strana sa v takejto situácii bude pokúšať mobilizovať voličov ako „komunitu zbavenú práva vybrať si svoju kandidátku“. No táto stratégia – a je to len stratégia – je dôkazom toho, že Le Penová a jej tím nevedia alebo nechcú rozlišovať medzi súdnym dôsledkom a politickým sprisahaním. V demokratickom systéme nie je perzekúciou to, že politik nesmie kandidovať po právoplatnom odsúdení. Je to logický dôsledok právneho poriadku, ktorý by mal platiť rovnako pre všetkých – od bežného občana až po predsedu strany. Ak sa z toho stáva mobilizačný nástroj, je to skôr výpoveď o stave demokracie v samotnej strane. Ak politický subjekt svoju existenciu stavia na charizme jednej osoby, ktorá navyše porušila zákon, potom jej problémom nie je justičná perzekúcia, ale vlastná závislosť od politického lídra. V skutočnosti by to mal byť právny systém, ktorý bráni demokraciu pred skĺznutím k personalistickej politike a kultu osobnosti. Personalizácia politiky je chorobou dnešnej demokracie aj politických strán: namiesto programov a hodnotových línií sledujeme politický kult, kde vôľa ľudu znamená len meno vodcu. Strach z možnej mobilizácie „obetí systému“ teda nemá byť dôvodom na to, aby sa právo prestalo uplatňovať. Práve naopak – ak by súd ustúpil len preto, že rozhodnutie by mohlo byť politicky výbušné, zveril by politickým kalkulom posledné slovo v právnych otázkach. Inými slovami, je potrebné uznať politickú realitu, ale zároveň neprijať jej logiku ako morálne záväznú.

Pochopiteľne, právny štát môže byť zneužitý – a veľakrát v histórii sa dialo, že súdna moc sa stala formalistickým nástrojom na udržiavanie existujúcej moci, bez ohľadu na širší spoločenský kontext. Aj preto si mnohí voliči krajnej pravice (paradoxne) predstavujú, že právo je proti nim. Le Penovej zákaz kandidovať by však nemal byť vnímaný ako útok na ľud, ale ako dôsledok toho, že sa politické strany stali nástrojom pre individuálne ambície.

Ľavica by mala jasne povedať: Ak sa celá vôľa ľudu láme na tom, či môže kandidovať jedna osoba, potom už demokracia dávno zlyhala – nie kvôli súdu, ale kvôli politickej oligarchizácii.

Dostali sme sa do bodu, keď je potrebné znova vysvetľovať úplné základy demokracie: že rovnosť pred zákonom platí aj pre politikov, že súdne rozhodnutie nie je perzekúcia a že popularita nie je výnimkou zo zodpovednosti. Kým niektorí komentátori bijú na poplach nad „hazardom s demokraciou“, v skutočnosti obhajujú právo politikov porušovať pravidlá bez následkov. A to je ten skutočný hazard.

Autor je politológ na Ústave politických vied SAV, v. v. i.