Je kultúra Popoluškou verejných financií?

Sme v polovici seriálu o kultúrnej politike, pri ktorom sa inšpirujeme cieľmi Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030. Stratégia bola schválená vládou Ľudovíta Ódora práve pred dvomi rokmi 12. júna 2023. Na jeseň toho roku MK SR ešte pod vedením Silvie Hroncovej usporiadalo pracovné workshopy k téme dobre spravovanej kultúry, no túto stratégiu si nová vláda ďalej neosvojila. Na druhej strane ju však ani ju nezrušila, takže by sa jej cieľmi a opatreniami mala riadiť…

Zvyšky systematickosti na ministerstve kultúry ešte udržiavajú administratívne sily, takže sa občas mihne správa týkajúca sa aj stratégie. Napríklad, že akčný plán na roky 2024 – 2026, ktorý mal byť predložený do 31. decembra 2024, sa posúva na koniec apríla 2025, a keďže sa ani tento termín nestihol, tak na 31. december 2025. Poslanec Tomáš Szalay (SaS) sa ministerky kultúry v interpeláciách opakovane pýta na dôvody posúvania prípravy akčného plánu a aj na logiku vypracúvania akčných plánov ex post.

Zaujímavé a zároveň potešujúce je, že schválenou stratégiou sa niektoré inštitúcie naozaj riadia a plní sa tvrdenie z nášho seriálu, že ak stratégiu nenapĺňa samotné ministerstvo kultúry, musíme si ju naplniť sami. Príkladom je aktuálny proces tvorby Architektonickej politiky na Úrade územného plánovania a výstavby SR: „Predložená koncepcia Architektonickej politiky Slovenska je dokumentom národného významu a bude jednou zo súčastí naplnenia Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu Slovenskej republiky 2030, ktorú schválila Vláda SR ešte v roku 2023.“

Vo víre udalostí pred dvoma rokmi pravdepodobne nikto nevenoval pozornosť tomu, že pri schvaľovaní stratégie sa vyjednávanie s ministerstvom financií skončilo rozporom v otázkach jej rozpočtu. Hoci z počtu 130 opatrení bolo až 93 nastavených bez nároku na rozpočet (teda by sa dali realizovať v rámci organizácií rezortu a na samotnom ministerstve), na realizáciu cieľov by do konca roka 2030 bolo potrebné navýšiť rozpočet rezortu asi o tretinu.

Treba vyjednávať

Otázka, či je kultúra na Slovensku Popoluškou, by si zaslúžila aspoň krátke zamyslenie. Ak sa pýtame, či sa dostávajú jej potreby do diskusie ako posledné, odpoveď bude zrejme kladná. V rebríčku rozpočtov ministerstiev, respektíve rezortov, sa kultúra trvale drží pri spodnej hranici – spolu s ministerstvami životného prostredia, zahraničných vecí či novým rezortom športu a cestovného ruchu. A hoci kultúra dokáže zaujať – je pracovitá, schopná, dokáže očariť aj svojím vzhľadom na plese – zdá sa, že korunný princ štátneho rozpočtu má dlhodobo oči uprené inam. Kto je tým princom v tejto metafore, radšej nedomýšľajme.

Štátny rozpočet tvoria, pre mnohých, nudné čísla v excelových bunkách (pre porovnanie rezortných rozpočtov jednotlivých ministerstiev odporúčam pestrejšiu vizualizáciu Vesmír verejných výdavkov od INESS – Institute of Economic and Social Studies). Ale za nimi sa skrývajú rozhodnutia o tom, čo považujeme za dôležité. Kultúra sa v slovenských podmienkach tradične vníma ako výdavok navyše – ako niečo, čo sa dá odložiť bokom, keď treba šetriť. V krízach – pandemických, energetických či rozpočtových – sa ocitá na periférii. A predsa tu zostáva. Kultúra nie je okraj, ale sieť, ktorá zachytáva napätia, nálady a predstavy o budúcnosti spoločnosti. Otázka jej financovania teda nie je sekundárna – je otázkou prežitia.

Stratégia kultúry 2030 si stanovila jasný cieľ: efektívne financovanú kultúru. Čo to znamená? Rozhodne nie iba viac peňazí. Znamená to stabilitu, viaczdrojové financovanie, strategickú víziu a rešpekt k regionálnej rôznorodosti. Znamená to, že kultúra nebude viac „rozpočtovou vatou“, ale infraštruktúrou verejnosti. Nie ornamentom, ale základom.

Porovnanie rozpočtových čísel rezortu kultúry na roky 2024 a 2025 hovoria o miernom raste: zo 491 miliónov eur na 529 miliónov, vrátane plánu kapitálových investícií do SND, SNG, STVR či regionálnych knižníc. Boli by to pozitívne signály, keby rozdeľovanie financií netienili mračná netransparentnosti, nepotizmu a klientelizmu, napríklad pri rozhodovaní Rady FPU, ktoré nedávno čelilo kauze s predčasne odoslanými žiadosťami o pridelenie dotácie (pred vyhlásením programu a z jednej adresy – z Ministerstva kultúry SR).

A zároveň, aj tieto sumy zostávajú vzdialené od toho, čo kultúra reálne potrebuje. Trpí totiž dlhodobo investičným dlhom. Ide o budovy, ktoré chátrajú, technológie, ktoré sú zastarané, grantové schémy, ktoré stagnujú alebo o profesie, ktoré sa prepadávajú pod hranicu dôstojných podmienok. Kultúrna infraštruktúra funguje v provizóriu, v ktorom každá ďalšia rozpočtová konsolidácia znamená hrozbu kolapsu.

A pritom, ako som často počula pri príprave Stratégie kultúry 2030 od viacerých analytikov, „peňazí je dosť“. Ide o to, ako sa rozdeľujú – a kto je schopný ich vyjednať. Rozpočet nie je neutrálne pole. Je to miesto, kde sa stretávajú tlaky, priority a schopnosť jednotlivých rezortov presvedčiť. V prípade kultúry to často závisí od osoby ministra alebo ministerky a tímu, ktorým sa obklopí. Nestačí mať víziu. Treba vyjednávať – a vytrvať v námahe na zlepšovaní podmienok svojho rezortu.

Ak sa má kultúra stať efektívne financovaným sektorom, nestačí len navýšiť grantové schémy. Potrebujeme:

• stabilné viacročné rozpočty, nie rozhodnutia „podľa volebných cyklov“,
• viaczdrojové financovanie, prepájajúce verejné, súkromné a európske zdroje,
• transparentné dotačné mechanizmy, ktoré odolajú politickým vplyvom,
• ochranu krehkých sietí, ako sú komunitné centrá či nezávislé scény.

Aktuálny stav je varovný. Počas pandémie klesol počet kultúrnych podujatí o 70 %. Grantové mechanizmy sa komplikujú a ich reformy vylučujú množstvo aktérov. Politické zásahy – ako prepúšťanie odborníkov či celých odborných tímov alebo ideologické obmedzenia obsahu – narúšajú autonómiu inštitúcií. V regiónoch sa zatvárajú múzeá, miznú podujatia. Nezávislá kultúra stráca pôdu pod nohami.

A tak sa kultúrna politika stáva zrkadlom politickej vôle. Je načase rozhodnúť sa. Buď si myslíme, že sa máme uskromniť – a kultúru odložiť na neskôr. Alebo si uvedomujeme, že kultúra je vitálna sila, ktorá nás drží pohromade. Nie tým, že je tradičná alebo moderná, národná či globálna – ale schopnosťou spájať, vyjadrovať, otvárať priestor pre spoločné myslenie. Ak túto schopnosť odstavíme, stratíme viac než len rozpočet. Stratíme kontakt so samými sebou.

Otázka nie je, či máme peniaze. Otázka je, či máme vôľu.

Systematicky znižovať infraštruktúrny a modernizačný dlh

Investovať do kultúry neznamená kupovať si ideologickú poslušnosť, ale vytvárať podmienky. A práve tu, medzi politickou predstavivosťou a realitou, sa na Slovensku odohráva zápas, ktorý pripomína pokus lepiť staré omietky na prepadnutý strop. Kultúra u nás trpí chronickým investičným dlhom, ktorý sa v roku 2022 vyčíslil na 883 miliónov eur – a odvtedy máme len domnienky a odhady. Analytická kapacita na ministerstve medzitým zmizla – Inštitút kultúrnej politiky bol zrušený, výpočty a interpretácie treba dohľadávať z mnohých zdrojov.

Stratégia kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030, ktorá ešte chvíľu žije ako dokument, hovorí jasne: prioritou musí byť modernizácia existujúcej infraštruktúry, potom jej systematické dopĺňanie. Tento cieľ je však vzdialený, keďže neexistuje ani len aktuálna mapa potrieb. Inflácia, geopolitika, zmeny vo verejných rozpočtoch – to všetko mení realitu rýchlejšie, než sa stihne zvolať pracovná skupina.

Naopak, keď sa chceme pozrieť na model investovania, z ktorého by sme si teoreticky mohli vziať inšpiráciu, niektorí obracajú zrak k Maďarsku. Pred pár dňami som bola na študijnej exkurzii venovanej udržateľnosti a novým budovám v susedných krajinách. V Budapešti som s ohromením preskúmala nové Etnografické múzeum otvorené v roku 2022, ktoré svojou monumentalitou a veľkorysým poňatím patrí k najsledovanejším realizáciám posledných rokov v rámci kultúrnej infraštruktúry na svete. Krajina, ktorá v kultúrnej diplomacii hrá naplno – zviditeľňuje sa, „kupuje si priestor“, „oblieka festivaly do národných farieb“. Ako približuje režisérka a producentka Ivana Laučíková dojem z tohtoročného festivalu animácie vo francúzskom Annecy: „Tohtoročnou focusovou krajinou festivalu je Maďarsko. Robia sa veľké retrospektívy ich animačnej histórie, množstvo prezentácií, štúdií a škôl, masterclassy a panely. Festival aj mesto sú oblepené grafikou HUNGARY v národných farbách s kvetinovým vzorom vychádzajúcim z ľudového umenia. Tento focus nie je zadarmo. Maďarsko zaň zaplatilo 200 000 eur (len za výber ich krajiny) a odhaduje sa, že za všetky aktivity spolu zaplatilo ďalších 200 000.“ To všetko z prostriedkov Maďarského filmového inštitútu – obdoby nášho Audiovizuálneho fondu. Zdanlivo ideálny príklad „efektívne financovanej kultúry“. Ale pod povrchom sa rozkladá temná zóna: kontrola, vylúčenie, blacklisty. Ivana Laučíková pokračuje: „Orbánova garnitúra takýmto spôsobom tlačí na svoj obraz kultúrnej veľmoci. Najdôležitejšie však je, že súbežne s tým blokuje podporu najzaujímavejším nezávislým autorkám, ktoré excelovali v Berlíne, Cannes alebo Annecy a prinútila k ich tvorivému odchodu z krajiny. Stretla som sa s oscarovým režisérom Gézom Tóthom, ktorý otvorene hovorí o tom, že vláda dala všetkých oponentov a kritikov na blacklist. Nijako ich nešikanuje, nežaluje, neubližuje im, len ich odstrihla od akýchkoľvek peňazí a podpory od štátu. Tí, čo sa vedia uživiť svojpomocne, ďalej žijú v Maďarsku vo vnútornom exile. Všetci ostatní odišli.“ Maďarsko sa tak mení na kultúrnu vitrínu, ktorej lesk zakrýva vyprázdnené ateliéry, emigráciu autoriek a vnútorný exil tvorcov.

Z pohľadu infraštruktúry sa tam síce deje niečo, čo nám stále chýba: sústredené investície. Nové budovy, modernizácia starých inštitúcií, podpora kamenných aj živých foriem kultúry – to všetko funguje ako súčasť národnej stratégie. Problém však nie je v peniazoch, ale v podmienkach: aké hodnoty týmto investíciám dávame? Koho podporujeme a koho zo systému odstrihávame?

Slovensko sa dnes nachádza v kritickej fáze rozpočtovej konsolidácie. Rozumie sa: škrtať sa bude. No práve tu by mala dostať priestor protiváha. Vláda má možnosť ukázať, že kultúra nie je „nadstavba“, ale integrálna súčasť verejnej služby – niečo, čo si zaslúži stabilné, predvídateľné a účelové financovanie. Nie náhodné výzvy, nie ad hoc presuny z fondov na „centrálu“, nie prelievanie peňazí bez vízie. Lebo inak budeme stále krúžiť okolo toho istého: investičný dlh narastá, inštitúcie chátrajú, ľudia odchádzajú. A napokon už nezostane nik, kto by rozpoznal, že nie každé zvýšenie rozpočtu je skutočnou investíciou. Niekedy je to len šmé – lesklý obal bez obsahu, potlesk bez publika, kultúra bez kultúrnosti.

Kultúra ako strategická investícia

Kultúra na Slovensku čelí vážnym výzvam, ktoré presahujú rámec jednotlivých inštitúcií či rozpočtových kapitol. Hrozí nám strata verejnej dôvery, prerušenie generačnej kontinuity a prehĺbenie regionálnych nerovností. Ak sa nič neurobí, kultúra sa stane obeťou konsolidácie, čo povedie k odlivu tvorcov, zániku nezávislých scén, úpadku komunitného života a strate spoločenskej pamäti.

Prípad stiahnutia umeleckých predmetov z kaštieľa v Hanušovciach nad Topľou či výzvy dedičov a autorov voči SNG s obavou o osud diel v zbierkach ukazujú, že dôvera vo verejné inštitúcie je krehká. Ak ju stratíme, kultúrne dedičstvo sa môže rozplynúť medzi súkromné zbierky alebo sa úplne vytratiť z verejného priestoru. Zlyhanie v tejto oblasti nebude len administratívnym pochybením – bude to civilizačná porážka. Kultúra nie je luxus. Je to základná infraštruktúra spoločenskej odolnosti. Je to to, čo zostáva, keď všetko ostatné zlyhá.

Preto je nutné konať. Kultúru musíme reformulovať ako strategickú investíciu – do zamestnanosti, inovácií, duševného zdravia a sociálnej súdržnosti. Zavedenie viaczdrojového financovania, ochrana verejných dotačných fondov, vytvorenie centrálneho investičného plánu, valorizácia autorskej práce a obnova dátovej infraštruktúry – to sú konkrétne kroky, ktoré môžu situáciu zvrátiť. Kultúrna politika nemôže byť rukojemníkom ideológií ani krátkodobých priorít. Potrebuje odbornosť, stabilitu a dôveru. Ak štát túto zodpovednosť neunesie, mala by ju niesť spoločnosť. Kultúra si zaslúži verejný záujem aj počas konsolidácie – nie ako výdavok navyše, ale ako predpoklad toho, že bude vôbec čo konsolidovať.

Autorka je kultúrna manažérka, editorka a autorka v slobodnom povolaní. Koordinovala tvorbu Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 pre Ministerstvo kultúry SR.

Názov Keď príde čas konať vyplynul z rozhovoru s kurátorkou tranzit.sk v Bratislave Judit Angel a v angličtine zaznel ako: When the moment comes. Autorka a kurátorka plánovali workshop, ktorý by priniesol uvažovanie o tom, čo bude potrebné urobiť na efektívnu nápravu deštrukcie v rezorte kultúry. Seriál predstavuje vybrané témy, ktorými sa má zaoberať kultúrna politika. Opiera sa o participatívnu tvorbu Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 – dokumentu, ktorý bol schválený úradníckou vládou v júni 2023, no bol odmietnutý vládnou koalíciou a vedením MK SR v gescii SNS. Chce udržať tieto témy vo verejnom diskurze a vytvoriť súhrn odporúčaní pre obdobie, kedy bude mať odborná verejnosť na ministerstve kultúry znovu otvorené dvere.

Za ilustrácie k seriálu sme zvolili tvorbu sochára, konceptuálneho výtvarníka a pedagóga Michala Moravčíka (1974 – 2016). Mnohí/é z kultúrnej komunity si pamätáme Michalov hlboký záujem o spoločenské otázky, presvedčenie o potrebe angažovanosti umenia a jeho záujem o kultúrnu politiku. Témy jeho diela výstižne pomenúva kurátorka Mira Keratová: „Moravčík sa angažoval v mnohých umeleckých a občianskych iniciatívach, vyučoval na viacerých umeleckých školách a venoval sa kritickej praxi, v ktorej tematizoval spoločenskú nerovnosť a jej prejavy nacionalizmu, manipulovania historickej pamäti a symbolických či pragmatických demonštrácií neoliberálneho ekonomizmu v zmätenej postsocialistickej dobe.“ (katalóg dvojvýstavy Michal Moravčík: UNITED WE STAND, 15. decembra 2018 – 31. marca 2019; Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica; a DIVIDED WE FALL, 22. decembra 2018 – 10. marca 2019, Nová synagóga Žilina.)

Za súhlas s použitím diel Michala Moravčíka a spoluprácu ďakujeme Jane Kapelovej.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.