Teória commons sa väčšinou vysvetľuje rovnako. Predstavte si pastvinu, na ktorej sa pasie váš dobytok. Čím viac pastierov sa tam vyberie, tým menej bude mať každý z nich výnosnosť z pastvy. Namiesto pastiev dnes skôr vnímame opustené letisko s komunitnými záhradami Tempelhof v Berlíne, alebo neapolské divadlo Ex Asilo Filangieri, ktorého novú formu kolektívnej správy uznala aj radnica.
Spoločné zdieľanie pri predstave pastvín, kde každý túži po maximalizácii profitu a zároveň touto túžbou zamedzuje maximalizácii ostatných vedie k takzvanej „tragédii commons“. V roku 2009 získala Elinor Ostrom Nobelovu cenu za ekonómiu za dielo o teórii commons (v slovenčine tzv. zdieľané statky, pojem však nie je ustálený). Elinor Ostrom si sama s manželom kúpila dom pri jazere a bola nešťastná, ako sa vplyvom ostatných prisťahovalcov zhoršoval stav prírody v okolí. Rozhodla sa preto skúmať, čo je potrebné k tomu, aby ľudia boli schopní a ochotní zdieľať spoločné statky a starať sa o ne tak, aby ich nezničili. Sociálna vedkyňa pôsobiaca najmä v prostredí politických vied, bola symbolicky ocenená v čase globálnej finančnej krízy.
Dizajn zdieľania
Ostromovej práca o spravovaní zdieľaných statkov je doteraz symbolom alternatívnych možností kapitalizmu, nádejnou schémou pre uvažovanie o spoločnom postupe v spravovaní životného prostredia, ale aj inšpiráciou pre digitálne inovácie. Teória commons sa znova spracúva nielen na teoretickej úrovni, ale aj na úrovni praktických príkladov a prípadových štúdií skúšania alternatív. Digitálne priestory v interakcii s mestským prostredím dovoľujú rozšíriť pôsobnosť zdieľaných zdrojov ešte viac, najznámejšie sú ale tzv. „creative commons“ ako výsledok digitálnej práce a jej voľného zdieľania a inovácií v autorskom práve.
Na začiatok treba povedať, že Ostromovej teória je postavená na predstave racionálneho aktéra, ktorý sa rozhoduje, ako naloží so statkami, ktoré potrebuje zdieľať. Zdieľané statky svojou povahou predurčujú, že je pre jednotlivých ľudí vstupujúcich do zdieľania výhodnejšie neprivatizovať ich (pretože by to bolo veľmi náročné). Príkladom je životné prostredie, keďže je ťažké vylúčiť ľudí z profitovania z tohto statku. Aby sa správne medzi sebou dokázali dohodnúť, ako budú statky spravovať, ľudia si najprv musia vytvoriť vzťahy vzájomnej dôvery, ale aj vzájomne jeden na druhého dohliadať. Okrem toho Ostrom uvádza, že záleží na objektívnych charakteristikách zdieľania, teda počte ľudí, ktorí sa podieľajú na spravovaní daného statku, ale aj na veľkosti daného statku.
Princípy spoločnej správy Ostrom vypozorovala z desiatok príkladov priestorov na celom svete. Zhrnula pravidlá, ktoré sa objavujú všade a umožňujú efektívnu správu zdieľania. Jej analýza je postavená na predstave, že každého k formovaniu zdieľanej správy motivuje efektivita, teda, že existuje výhodný vzťah medzi výnosmi a nákladmi pre daného jednotlivca. Možno nie je na škodu predstaviť si základné princípy jej teórie:
1) Hranice zdieľaných statkov sú jasne definované
2) Pravidlá privlastnenia a odovzdania statkov sú jasné
3) Kolektívne pravidlá sú modifikovateľné
4) Statky sú monitorované
5) Za porušenia nasledujú sankcie
6) Existujú mechanizmy na riešenie konfliktov
7) Je uznané právo organizovať sa
V prípade, že je celé toto spoločenské usporiadanie zložitejšie, princípy sa opakujú v niekoľkých úrovniach spravovania.
Mestské commons
Špeciálnu pozornosť si zaslúžia commons v prostredí miest, kde sú vítanou alternatívou pri neoliberálnej samospráve, ktorej nízka legitimita z dôvodu čoraz nižšej volebnej účasti býva považovaná viac za súčasť developerských biznis plánov, než za nástroj na zastupovanie občanov. V prostredí mesta sa charakteristické popisy zdieľaných statkov odrážajú najmä komplexnosťou javov a množstvom osôb, ktoré je ťažké vylúčiť z toho, aby sa tešili z výhod. V praxi nejde len o verejné priestory, parky a cesty, ale aj o nehmatateľnú mestskú atmosféru a tiež kultúru. Mesto ako zdieľaný statok aj samé o sebe je infraštruktúrou pre zložitú správu a vyjednávanie jeho zdieľania v priestorovom prostredí umožňuje spolu vytváranie (co-design a co-creation) pravidiel a správy (governance). S odkazom na Ostromovej pravidlá sú mestá viacúrovňové správy s viacerými „uzlami“ spolupráce a rozhodovania. Efektívne zdieľanie a správa miest vyžaduje vzájomné porozumenie a dôveru, čo je založené na existencii komunít (epistemických – teda skupín, ktoré zdieľajú porozumenie a dohodnú sa efektívne). Takto je správa prepojená aj kultúrou, ktorá je základom demokratického rozhodovania, ale aj ekonomického života v meste. Starostlivosť o kultúru a porozumenie v tomto svetle naberá nový význam.
Estetika každodennosti
Pascal Gielen a Nico Dockx s odkazom na dielo Massima de Angelis hovoria o novej ideológii, ktorú nazývajú estetikou reality. Kultúra dáva významy spoločným statkom, prostredníctvom sústavy pojmov a príbehov sa staviame k zdieľaným zdrojom a k ich správe, vytvárame sociálne tkanivo na obranu proti odcudzeniu, ktoré sformovali ekonomické neoliberálne vzťahy. Klasický príklad, tzv. Záhradné mesto ako utópia Ebenezera Howarda poukazuje na súhru spoločenských a environmentálnych zložiek vytvárajúcich obraz dobrého života v meste. Hospodársky a ľudsky sú na seba obyvatelia naviazaní, a práve tento obraz organickej symbiózy je estetickým ideálom, ktorý predstavuje aj ideologickú predstavu o spoločenskom živote a prírode. Spoločné spravovanie záhrad je aj v súčasnosti najčastejšie prítomným príkladom mestských commons, komunitných záhrad, spoločného postupu vytvorenia hospodársky a sociálne prospešného podniku alebo verejného priestranstva, ktoré prispievajú k zvýšeniu kvality života v mestách ako sú Berlín či Amsterdam.
Aj nesmelé pokusy o experimenty v usporiadaní nového druhu mestských foriem sú podľa architekta a teoretika Stavrosa Stavridesa prácou, ktorá tvaruje budúce možné svety. Stavrides prepája túto myšlienku s heslom klasika Henriho Lefebvra: „Právo na mesto“. Jeho predpokladom je, že mesto je kolektívnym dielom vlastných obyvateľov a vytváranie nových foriem priestoru je stále výsledkom spoločného zdieľania a spoločnej práce. Stavrides hovorí o vytváraní potenciálu pre priestor v momente, keď je tento potenciál performovaný. V tomto prípade ide o „performance“ vo forme spoločenských vzťahov, v konkrétnych formách situácií.
Co-Design, Co-Create, Co-Produce, Co-Evaluate
Zdieľanie zodpovednosti, starostlivosti, ale aj zdieľanie následných výhod je v súčasnosti nastupujúcou paradigmou v oblasti verejnej správy. Mestá sa vo svojej byrokratickej ťažkopádnosti pomaly rozhliadajú a premýšľajú, v ktorom smere by sa tejto sfére mali začať venovať. Napríklad participatívne postupy v rozhodovaní sú aj na Slovensku jednou z prvých lastovičiek, aj keď ich prax je z pohľadu dôslednosti aplikácie základných princípov zatiaľ spochybniteľná. Často sú to len pro forma postupy bez reálnej diskusie a zapojenia a komunikácia býva ťažkopádna a nízky demokratický zápal obyvateľov pôsobí demotivujúco.
Základnou poučkou v dilemách združení a iniciatív, ktoré rozbiehajú pokusy nových usporiadaní zdieľania priestorov v meste by mohlo byť upozornenie Michela Bauwensa, zakladateľa P2P Foundation a dlhoročného teoretika v oblasti commons: spoločné statky podporujú (re)generatívnu funkciu kultúry a všetkých ostatných zdieľaných zdrojov, zatiaľ čo neoliberalizmus sa snaží akýkoľvek zdroj vyťažiť pre potreby trhu. Preto treba myslieť na vzťahy, ktoré tvoríme a rovnako aj na prostredie, ktoré používame a meníme. Dať im také možnosti, aby sa, napríklad v kreatívnej práci, nevyčerpali.
Autorka sa kultúre, mestu, spoločenskému a ekonomickému usporiadaniu venuje ako doktorandka na Technickej univerzite a v projekte Cultural and Creative Spaces and Cities v Creative Industry. To všetko v Košiciach.
