Kto sa bojí Costa-Gavrasa?

Peter Balko3. októbra 2017869

Dlhé vlasy, Euripides, ruský toast, Ionesco, sociológia, Sartre, popová hudba, Dostojevskij, moderná matematika i minisukne. Obraz potemnie a na širokouhlom plátne rolujú záverečné titulky, zatiaľ čo monotónny ženský hlas pokračuje vo vymenovávaní všetkých autorov, módnych doplnkov a myšlienkových smerov zakázaných vojenskou diktatúrou, ktorá v rôznych podobách rozťahovala svoje krvavé, pravicovo-extrémistické pahýle nad Peloponézskym polostrovom v 60. a 70. rokoch. Na konci zoznamu zaznie písmeno Z, ktoré symbolicky označovalo zavraždeného opozičného politika a aktivistu Grigorisa Lambrakisa. Tematizovanie temných dejinných máp a zločineckých režimov znásilňujúcich princípy demokracie v krajine, ktorá položila základy modernej európskej kultúry, je kľúčovým východiskovým bodom tvorby i života grécko-francúzskeho filmového režiséra, scenáristu a herca Costa-Gavrasa.

Grék v Paríži

„Moja matka mi vždy hovorila, aby som sa držal ďalej od politiky, pretože môj otec skončil vo väzení. Ale ako sa môžeme nezapojiť? Aj nezaujať postoj je predsa postoj,“ povedal Gavras v rozhovore pre The Guardian v apríli 2009.

Narodil sa 12. februára 1933 v malej dedine Loutra Iraias ležiacej na juhovýchodnej strane Peloponézu ako Konstantinos Gavras. Jeho matka bola Grékyňa, otec pochádzal z Ruska. Ten sa v priebehu nacistickej okupácie Grécka počas druhej svetovej vojny pridal k ľavicovému krídlu partizánskeho odboja. Po oslobodení, keď sa k moci dostal monarchistický režim pod vedením kráľa Pavla I. a v rámci štrukturálnych zmien sa rozbehol hon na komunistické čarodejnice, na to doplatil – stal sa nepohodlným a skončil vo väzení. Pätnásťročnému Gavrasovi sa tak zatvorili dvere na každej gréckej univerzite a emigrácia sa javila ako jediné riešenie. Spojené štáty, determinované v 50. rokoch antikomunistickou hystériou vedenou senátorom Josephom McCarthym, mu žiadosť o víza zamietli.

„Bol som obeťou studenej vojny,“ okomentoval po vyše päťdesiatich rokoch odchod z vlastnej krajiny. „Bolo to najhoršie obdobie gréckej histórie po tureckej okupácii, ale mal som šťastie, že som mohol prísť do Francúzska a študovať.“ Po získaní titulu z literatúry na Sorbonne absolvoval štúdium na filmovom inštitúte IDHEC. V 50. a 60. rokoch rozbúrila hladinu európskej kinematografie francúzska nová vlna, ktorá do nej vniesla progresívne vizuálne postupy, strihovú skladbu, odcudzujúce prvky, popkultúrne citácie i experimentálne naratívne štruktúry, čím priamo kopírovala liberalizujúce tendencie v spoločnosti. Neformálna skupina filmových kritikov i nomádov sústredená okolo redakcie časopisu Cahiers du Cinéma vychádzala síce z talianskeho neorealizmu, klasického hollywoodskeho filmu 20. až 40. rokov i francúzskeho poetického realizmu, svojimi radikálnymi dielami sa však vzpierala akýmkoľvek snahám o žánrové, tematické, formálne alebo ideologické zaškatuľkovanie. Jej jediným jednotiacim prvkom bola snaha o vymedzenie sa voči fabrickej filmovej výrobe, ktorá premieňala celuloidové sny na produkty.

Toto bol svet mladého Gavrasa. Ako asistent réžie spolupracoval s Reném Clairom, Jacquesom Demym alebo Reném Clémentom, vďaka čomu sa zoznámil s Yvesom Montandom, z ktorého sa vykľul nielen jeho blízky priateľ, ale i dvorný herec. Obsadil ho aj do svojho celovečerného debutu Zločin v exprese, detektívneho trileru, ktorý vychádza z románu francúzskeho autora Sebastiena Japrisota. Príbeh mapujúci vyšetrovanie brutálnej vraždy v nočnom rýchliku na trase Marseille – Paríž bol zasadený do premyslenej režijnej koncepcie a hry so žánrovými pravidlami a svojmu tvorcovi otvoril nejedny dvere. Simone Signoret síce nepremenila nomináciu na britskú cenu BAFTA pre najlepšiu cudzojazyčnú herečku, ale pri nakrúcaní spoznala svojho budúceho manžela Montanda. Hoci sa dvojica netajila sympatiami ku komunistickému režimu, keď v 68. roku sovietske vojská obsadili Československo, manželia akt verejne odsúdili, následkom čoho boli u nás zakázané všetky ich filmy.

Posledné písmeno abecedy

„S plesňami a ideologickou chorobou treba bojovať preventívne. Sú to škodlivé zárodky a parazity. Preto je postrek na ľudí s vhodnou zmesou priam nevyhnutný,“ povie generál milície a sálou plnou vysokých hodnostárov zaznie mohutný potlesk.

Tento obraz otvárajúci film Z, politický triler a stredobod Gavrasovej tvorby, je zároveň cynický i desivý. Rovnako ako režim, ktorý si spoločenskou zmluvou vytrel zadok a nad Gréckom rozprestrel ultrapravicové, militantné šapito. A neskôr: smotánka prichádza do honosnej budovy opery, zatiaľ čo neďaleko sa koná dlhoočakávané vystúpenie Grigorisa Lambrakisa, lídra opozície s charizmou Yvesa Montanda. Lambrakis sa prediera davom stojacim pred vchodom do sály, kde vzápätí prednesie prejav namierený silne proti režimu. Skupina na jednej strane ho potľapkáva po ramene a tlieska, druhá pľuje a hádže kamene. Sú medzi nimi skrytí provokatéri, ale aj obyčajní ľudia sklamaní a znechutení populizmom politikov. Na všetko dozerá šík ozbrojených policajtov. Kto by mohol tušiť, že opozičný líder bude už o pár hodín ležať v nemocnici s krvácaním do mozgu, z ktorého sa už nespamätá? A červená opona padá, dámy v kožuchoch a gentlemani v smokingoch tlieskajú opernej dive.

Predloha filmu, kniha gréckeho spisovateľa Vasilisa Vaslikosa, je nemilosrdnou obžalobou vojenskej diktatúry a rekonštrukciou udalostí, ktoré predchádzali i nasledovali po vražde opozičného politika. Pátranie, ktoré na vlastnú päsť podnikne mladý vyšetrujúci sudca, odhalí nielen skutočných vinníkov atentátu, ale aj prehnitú, krvou nasiaknutú podstatu militantnej garnitúry. Gavras síce film natočil vo francúzštine, no naliehavý a pohlcujúci tón predlohy zachoval do poslednej bodky. Všadeprítomný pocit úzkosti je umocnený rýchlym tempom rozprávania, prudkým strihom a mrazivo-cynickým hudobným sprievodom. Gavras nepotrebuje štylizovanou ekvilibristikou upozorňovať na svoje autorské ego. Sústredená réžia, ktorá nenechá žiadnu zložku samoúčelne vyčnievať, prináša až hmatateľne intenzívny zážitok. Niet divu, že Z získal Oscara za najlepší cudzojazyčný film, Zlatý glóbus i Cenu za réžiu v Cannes, iba vo Francúzsku ho navštívili takmer štyri milióny divákov a tvorcu katapultoval do elitného filmového klubu.

A záverečný obraz: Jean-Louis Trintignant v role vyšetrujúceho sudcu s neskrývaním nadšením oznámi vdove po zavraždenom politikovi, ktorú stvárnila zmyselná Irene Papas, že vinníci vrátane generálov budú postavení pred súd a potrestaní, vláda padne a vyhlásia sa nové voľby. Žena, odetá v čiernej róbe, pootočí hlavu a zahľadí sa na nekonečné more. V jej tvári nie je ani náznak šťastia alebo nádeje, iba tichý, pulzujúci strach z neznáma.

O čom hovoríme, keď hovoríme o politickom trileri

Na námestí na seba narazia dvaja muži: volajme ich Gérard a Kohoutek. Prehodia pár zdvorilých slov, Kohoutek sa Gérarda pýta na zdravie i manželku. Potom na seba mlčky hľadia. Gérard sa otočí a bez pozdravu odchádza, Kohoutek za ním zakričí: „Mám z vás radosť, pane!“

Obraz, na prvý pohľad evokujúci stretnutie starých známych, je jedným zo záverečných výjavov filmu Priznanie. Príbeh vychádza z rovnomennej knihy československého politika a diplomata Artura Londona, jedného z priamych aktérov vykonštruovaného procesu s Rudolfom Slánským v roku 1952. Gavras opäť preniesol dej do Francúzska, kde sa komunista a interbrigadista Gérard stáva obeťou vlastného systému, ktorý ho bezdôvodne uvrhne do väzenia a núti ho priznať sa. Ale k čomu?

Nasleduje nekonečný kolobeh psychického i fyzického mučenia, teroru, zastrašovania a ponižovania. A hlavne výsluchov vedených mužom menom Kohoutek. Všetko sa odohráva v temných, špinavých, zapáchajúcich a klaustrofobických priestoroch umocňujúcich bezvýchodiskovosť a absurditu kafkovského mikrosveta. Gérard, stvárnený Yvesom Montandom, ktorý počas natáčania schudol dvanásť kíl, sa postupne mení na akúsi parafrázu hrdinu antickej tragédie: jeho ideály sú podrobované ťažkým skúškam a ako jediná cesta z bludného kruhu sa mu javí smrť. Lenže ako umrieť v systéme, ktorý vám to nedovolí? Otázka nezmysleného priznania sa tak mení na univerzálny obraz zvrhlej mašinérie požierajúcej vlastné deti.

Gavras vytvoril z Priznania obsahovo a formálne intenzívny, mrazivý, bolestivý a fyzický film, ktorý je tvrdou obžalobou i varovným výstrelom. Svoj charakteristický režijný rukopis, determinovaný ostrým strihom, chladnou nezainteresovanou kamerou, umocňovaním pocitu nepokoja, prácou so žánrovými konvenciami a slabosťou pre kontroverzné literárne predlohy, aplikoval aj na nasledujúci film Stav obliehania zasadený do krvavých politických erupcií v Uruguaji v 60. rokoch. Tento spoločne s filmami Z a Priznanie vytvára pomyselnú gavrasovsko-montandovskú trilógiu, ktorá je ukážkovým prípadom angažovaného politického trileru podnecujúceho k celospoločenskej diskusii.

Persona non grata

Gavras natočil za posledných päťdesiat rokov vyše dvadsať celovečerných hraných filmov so širokým žánrovým diapazónom: od melodramaticky ladeného Svetla ženy (1979), komédií ako Rodinná rada (1986) s „francúzskym Elvisom“ Johnnym Hallydayom či Malá apokalypsa (1993) s Jiřím Menzlom, až po vojnovú drámu Amen (2002), ktorá odsudzuje nacizmus i podivné cirkevné praktiky, hollywoodske Mesto šialencov (1997) s duom Hoffman – Travolta, politické trilery Nezvestný (1982) a Hracia skrinka (1989) alebo napríklad aj absurdnú roadmovie Raj na západe (2009) o ceste migranta do vysnívanej Európy.

Zatiaľ posledným článkom v Gavrasovej filmografii je triler Kapitál, ktorý sa odohráva v prostredí najvyšších finančných žralokov počas svetovej finančnej krízy. Príbeh sleduje spanilú kariérnu jazdu Marca Tourneuila v podaní charizmatického marockého herca Gada Elmaleha, ktorý ako riaditeľ najväčšej európskej banky kľučkuje medzi finančnými skupinami, politickými špičkami i paragrafmi v zákone. Gavras umne pracuje so scudzujúcim postupom, kde sa hlavná postava pozrie do kamery a podelí sa s divákom o svoje myšlienkové pochody, čím sa posúva od stereotypu karieristického predátora k ambivalentnejšej polohe ego-tripera, cynika a nihilistu, ktorý by poľahky strčil do vrecka aj Gordona Gekka z tematicky príbuzného filmu Olivera Stonea Wall Street (1987). Gavras ostáva verný svojej koncentrovanej režijnej koncepcii i rýchlemu tempu rozprávania príbehu, ktorý sa v závere mení na alegóriu sebadeštrukčného machiavelizmu.

Costa-Gavras patrí v súčasnosti k najosobitnejším i najoceňovanejším európskym tvorcom. Svoju proklamovanú angažovanosť, za ktorú bol neraz kritizovaný, prejavuje nielen v pozícii tvorcu, ale aj občana a voliča. V roku 2002 verejne podporil prezidentskú kandidatúru francúzskeho socialistu Lionela Jospina. O šesť rokov neskôr sa stal predsedom poroty medzinárodného festivalu Berlinale. Jeho syn Romain Gavras pokračuje v otcových stopách ako režisér krátkych filmov, reklám alebo videoklipov, napríklad pre Justice, Kanyeho Westa alebo Jamieho XX. Gavrasovo dielo je nielen prehliadkou temných politických trilerov či príležitostných žánrových výprav, ale hlavne dôkazom, že filmové médium je silný nástroj na prehlbovanie kritického myslenia. A tém, ktoré si francúzsky občan gréckeho pôvodu zobral na mušku, nie je málo: nacizmus, cirkev, kapitalizmus, migračná kríza, narcizmus, zbabelosť, populizmus, moc, komunizmus, súdnictvo, žurnalistika, strach, sloboda i pravda. Kto by sa teda mal báť Costa-Gavrasa?

My všetci.

Autor je spisovateľ a scenárista

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: