Na margo osobnosti a diela Milana Kunderu
V eseji Kdo je to romanopisec (česky vo výbere Nechovejte se tu jako doma příteli, 2006) Kundera predkladá definíciu románopisca jemu príznačným spôsobom – vytvorením jasného a úderného protikladu a vsugerovaním čitateľovi, že rozdiel medzi dvoma protikladnými fenoménmi má principiálnu, až metafyzickú hĺbku. V tomto duchu definuje románopisca a jeho protiklad – básnika – nielen ako predstaviteľov dvoch odlišných literárnych foriem, ale ako dva odlišné životné postoje.
Básnik je opojený vlastným prežívaním, a preto sa v tvorbe obmedzuje najmä na svoje videnie reality. Románopisec, len čo začne vytvárať príbeh na širokom epickom pláne, musí chtiac-nechtiac prijať pravdu širšiu, pluralitnú a nestálu – pravdy jednotlivých protagonistov či pravdy, ktoré sa menia a vyvíjajú pod tlakom rozmanitých životných situácií (od premenlivých osobných pohnútok až po veľké historické udalosti). Románopisec sa rodí na ruinách svojho lyrizmu, ktorý Kundera často spája aj s mladíckou túžbou pretvoriť svet na vlastný obraz. Keď si čitateľ prečíta nedávno vydaný životopis spisovateľa od Jana Nováka (Kundera: Český život a doba) pochopí, že táto konverzia má pre Kunderu aj veľmi osobný rozmer.
Konverzia či kontinuita?
Novák v biografii podrobne a bez pátosu rozoberá rozhodujúce okamihy Kunderovho života, v ktorých sa prejavilo jeho morálne a hodnotové nastavenie a ktoré prenikajú do jeho prozaických diel v podobe príbehových situácií, ale aj svetonázorov. Novák tieto životné okamihy vyskladal z veľkého počtu rozhovorov, archívnych záznamov a samotných literárnych stôp Kunderovej tvorivosti (od prekladateľa, básnika, dramatika, publicistu až po románopisca). Celkový obraz Kunderu tu nie je lichotivý – zobrazuje ho predovšetkým ako pragmatika a stratéga, ktorý budoval svoje renomé a postavenie v intelektuálnych kruhoch s vyvinutou citlivosťou voči mocenským pomerom a tvorivým tendenciám.
Kunderova kariéra do istého bodu korešponduje s osudom Jaromila, hlavnej postavy románu Život je jinde – mladý básnik, očarený avantgardným umením, podľahne s rovnakým nadšením revolúcii a stáva sa dokonca jej spoluautorom (vymýšľa slogany na propagačné transparenty a píše politické prorežimové básne). Kundera tento vývoj zažil, a kým svojho hrdinu za kolaborovanie s totalitnou mocou potrestal a dokonca ho nechal v hanbe zomrieť, s vlastnou minulosťou sa vyrovnáva (pochopiteľne) oveľa ohľaduplnejšie.
Dôležitým momentom v Kunderovom sebaobraze je konverzia. Po odsúdení stalinizmu sa pridal k vlne reformných socialistov a osvojil si rétoriku stále odvážnejšej kritiky schematizmu v literatúre, ktorý sám roky budoval ako etablovaný a protežovaný básnik, intelektuál či publicista. V tomto období prešiel od poézie cez drámu až k próze a objavil tak konečne formu, do ktorej dokázal pretaviť jemu vlastnú iróniu až sarkazmus v oveľa väčšej miere ako pri poézii. Vedel navyše obratne spojiť verejnú sebakritiku s jeho spisovateľskou konverziou. Samotný román vníma (v duchu Hegla a Lukácsa) ako žáner mužnej zrelosti a triezveho odstupu od mladíckej túžby zmeniť svet. Kundera svoj typicky provokatívne ironizujúci výraz naplno rozvinul práve v období (približne v polovici šesťdesiatych rokov), keď sa schyľuje k politickému uvoľneniu a do umenia a literatúry prenikajú také výrazové polohy ako absurdita, grotesknosť či nihilizmus – prirodzené prejavy reflexie života v totalitnej spoločnosti. Kundera je ukážkovým literárnym príkladom tvorby prvého i druhého obdobia, až na to, že ako prozaik je oveľa autentickejší a literárne zdatnejší než ako stalinistický básnik.
Toto životné obdobie predstavuje zásadný zlom nielen v Kunderovej literárnej kariére, ale aj v jeho (verejnom) svetonázore. Nielenže sa od vydávania prvých poviedok z cyklu Směšné lásky (prvé vydanie v r. 1963) preorientoval výlučne na prózu, ale navyše sa vo svojom literárnom obraze človeka vyznačujúceho sa narcizmom, ktorý ústi do prehnaného sebapozorovania (neustály zdroj prekvapenia, ale i znechutenia) a takmer nezvratne smeruje do pasce či manipulácie, posunul k skeptickému a morálne-relativizujúcemu uvažovaniu. Kundera potom pochopiteľne favorizuje román ako žáner, ktorý dokáže najlepšie rozkryť obrovskú mieru trúfalosti človeka meniť beh sveta a následnú dezilúziu z neúspechu. Román je pre neho apológiou ľudskej nedokonalosti, omylnosti a ontologickej bezvýznamnosti kozmu, kde sa každý skutok a udalosť odohrajú bez toho, aby mali metafyzický význam a jednoznačný morálny výklad.
Novák bez milosti a neraz aj ironicky nastavuje Kunderovmu sebaobrazu zkradlo v podobe obrazu nového – vyskladaného z jeho reálnych činov, postojov, rozhovorov s blízkymi ľuďmi. A napokon aj z literárnych fabulácií spisovateľa, ktoré čerpajú látku z jeho životnej empírie, ale pridávajú k nej uhol pohľadu, nad ktorým má spisovateľ väčšiu kontrolu v románoch než v skutočnom živote (niekedy ide o morálne relativizujúcu polohu, inokedy zas o katarzne ľútostivú). V protiklade k obrazu, ktorý Kundera cieľavedome buduje a ktorý kladie do popredia autentický vývoj a úprimnú sebakritiku, si všíma Novák viac kontinuitu ako diskontinuitu – celoživotnú túžbu po úspechu, schopnosť presadzovať sa a dômyselne pracovať na svojej reputácii, ale aj nerozhodnosť a prehnanú sebakontrolu. V takomto svetle sa potom názorové a literárne posuny u Kunderu nejavia ako výsledok osobnostného vývoja, ale predovšetkým ako strategické kroky v ceste na vrchol (verejného i literárneho sveta).
Autor románu = autor života
Priznám sa, viac než zhoda medzi autorovým životom a jeho dielom ma zaujíma estetická stránka Kunderovho literárneho vývinu. Konvertoval skutočne básnik na románový žáner bez toho, aby si neponechal najväčšie privilégium lyrickej poézie – šíriť pravdu vnútornú a subjektívnu? (Veď čo iné je viac príznačné pre lyriku ako výpoveď o vnútornom stave, teda o subjektívnom vnímaní reality?)
Kunderov debut Žert (1967) je autorovým prvým románovým pokusom o kritiku lyrickej nezrelosti a životného sebaklamu. Jeho schopnosť ironizovať sa tu neobmedzuje len na tému románu (mladý intelektuál je pre politicky nekorektný žart vylúčený z univerzity s pričinením svojho kamaráta, ktorému sa chce po rokoch pomstiť milostnou aférou s jeho ženou), ale preniká aj do samotných naratívnych postupov. Autor využil štyroch rôznych rozprávačov, čím navzájom konfrontoval rôzne pohľady na totožné udalosti. Čitateľ tak musí kriticky posudzovať každý z rozprávačských monológov a hľadať pravdu niekde medzi nimi (miera ich hodnovernosti však nie je rovnaká – aj voči tomu musí byť čitateľ pozorný).
Keď sa však pozrieme na niektoré iné prvky kunderovskej poetiky, môžeme v nich naopak nájsť výrazné stopy niekdajšieho básnika a zástancu monológu. Týka sa to napríklad faktu, na ktorý viackrát poukazuje v životopise aj Novák: Kundera jazykovo neodlišuje svoje postavy. Pre jeho román je celkovo typický filozoficky pojmový jazyk s nízkou mierou expresívnosti, ktorý uplatňuje rovnako pri rozprávačovi, ako aj pri všetkých postavách, čo dodáva jeho textom štýlovú homogénnosť. V románoch nasledujúcich po Žerte navyše opustil ich-formu rozprávania a stále viac oslobodzoval narátora i postavy od mimetických konvencií. Jeho rozprávača charakterizuje vysoká miera autority a manipulatívnosti smerom k modelovému čitateľovi, ktorému ponecháva málo priestoru na dopĺňanie implicitných významov. Rozprávač poukazuje často na fakt, že postavy sú jeho konštrukty a ich osud je dôležitý len do tej miery, do akej demonštrujú isté filozofické pravdy o živote (ktoré majú navyše samy osebe veľmi jasné a jednoduché, o to však pôsobivejšie vyznenie). Týmto spôsobom je napísaný aj jeho najslávnejší román Nesnesitelná lehkost bytí. Kundera vlastne odvádza čitateľa od psychologickej interpretácie konania a prežívania postáv (ako by si ich čitateľ vysvetľoval v reálnom živote) a snaží sa mu vsugerovať, že za ich konfliktmi stoja abstraktné kategórie; často ako odveké protiklady (duša – telo, ľahkosť – ťažoba, sila – slabosť, a pod.), pretože sám autor ich na úrovni zložitej životnej konkrétnosti (ktorú má práve román najlepšie reprodukovať) len málokedy skúma.
Domnievam sa, že tento postup stojí za veľkou časťou Kunderovho čitateľského úspechu. Jeho rozprávanie je sebaisté, intelektuálne exhibicionistické a ľahko zrozumiteľné zároveň. Pracuje s efektom odhalenia jednoduchej podstaty zložitých fenoménov ako láska, erotika, moc či viera v Boha. Hoci Kundera nevyniká rozsiahlymi opismi a zložitými zápletkami, svoje postrehy z oblasti milostného, politického a vnútorného (sebareflektujúceho) života dokázal s majstrovskou sugestívnosťou prepojiť s filozoficko-esejistickými komentármi rozprávača a usporiadať svoje rozprávanie do racionálne elegantnej formy.
Osobne pokladám za jeden z najzaujímavejších postrehov Novákovho životopisu označenie Kunderu za „autora života”. V spomínanej eseji Kdo je to romanopisec spisovateľ na záver píše, že autor je jediným pánom svojho diela a jeho finálnej podoby a táto obava o zásah do svojho diela sa u Kunderu zjavne vzťahuje aj na výklad jeho vlastného života. S podobne autoritatívnym prístupom a ironicko-relativizujúcim étosom, aký zaujíma jeho narátor k postavám, pristupuje Kundera aj k svojmu osobnému príbehu. Niečo z básnika, ktorý háji svoje vlastné videnie sveta, mu asi navždy ostane.
Autor vyštudoval estetiku a francúzštinu, pracuje ako odborný asistent na Katedre translatológie FF UKF
