Chorá vášeň k modlám, deviantné fascinácie, hmota, kŕče, čierne diery a najmä fyzický aj mentálny masaker. Najnovší film Jana Švankmajera je takmer epilóg režiséra, ktorý dokázal zmeniť tvár výtvarnej aj filmovej kultúry zároveň.
Počas svojej vyše štyridsaťročnej kariéry Švankmajer viackrát siahol po literárnej predlohe. Inšpirovali ho napríklad E. A. Poe, Karel Jaromír Erben, Lewis Carroll, ale aj Goethe. Ich príbehy – zakaždým čiastočne inovatívne a vždy originálne – rozvinul do unikátnej filmovej poetiky. V prípade filmu Hmyz si vybral dramatický text bratov Karla a Josefa Čapkovcov Ze života hmyzu.
V pôvodnom texte vystupuje tulák v úlohe pozorovateľa. Totálne slobodný človek sleduje svet hmyzu, z ktorého každý druh reprezentuje ľudské črty, ktoré deformujú pohodlné spolunažívanie. Hovnivály zaslepene honobia majetok, motýle rozmarne flirtujú a svrčky sú desivo neľútostné.
Toľko k formálnemu úvodu. Emócie, ktoré zážitok v divákovi vyvolá, sú omnoho mätúcejšie. Už po prvej projekcii som komplikovane musel hľadať odpoveď na otázku:
O čo tu vôbec ide?
Bez ohľadu na to, či Švankmajerovu tvorbu poznáte/máte/nemáte radi, Hmyz je dielom, ktoré prekonáva minimálne dve zásadné méty aj vo vlastnom vývoji režiséra. Prvou je, že súčasťou príbehu je jeho vlastný komentár filmu. Tou druhou, že sa zriekol aj svojej charakteristicky napínavej gradácie, ktorú si požičiaval zo žánrových schém. Napríklad partnerská psychologická dráma v Spiklencoch slasti či hororové prvky v Šíleních alebo Otesánkovi.
V anonymnom divadle skupina hercov skúša divadelnú hru Ze života hmyzu. Sú to ochotníci, jediný skutočne nadšený člen súboru je režisér, ktorému nikto z hercov poriadne nerozumie. Všetci sú viac-menej neschopní, každý má inú obsesiu (polovicu z nich zobrazujú animované halucinácie) a každý má vlastnú agendu. Do toho pravidelne vstupujú dokumentárne vložky z natáčania filmu, kde sa okrem záberov zo zákulisia objavuje aj režisér a okato nenápadne vysvetľuje, čo sa na plátne asi práve deje.
Snaha pochopiť tento film už sama osebe prebudí sériu otázok. Nie psychedelické fantazmagórie lynchovského typu, pýtame sa skôr, prečo sa autor rozhodol pre takúto formu. Švankmajer hneď na začiatku zo zákulisia ospravedlní celý film tým, že vlastne sám nevie, o čom je, lebo ide o prúd myšlienok. Podobné vsuvky pre diváka pripravil na viacerých miestach a vždy ho usmernia k tomu, ako by približne mal interpretovať, čo sa práve v príbehu odohráva. Akurát, že to aj tak nepochopí, skôr začne špekulovať, či tým režisér neodhaľuje nejaký skrytý zámer. Neodhaľuje.
Dej je nakoniec pekným oblúkom. Herci sa na javisku hrajú na skutočný hmyz, herci vo Švankmajerovom filme sa hrajú na hercov a dokumentárna časť nepriamo odkazuje na to, že ešte stále sme všetci tým istým hmyzom ako pred sto rokmi, keď o nás Čapkovci napísali. Do toho nás ešte prekvapí niekoľko minút animovaného hmyzu alebo animovaného čohokoľvek. A čitateľnosť umeleckého zámeru tu končí.
Je to zábavné?
Strih na detaily, zvuk a groteskný humor sú ihneď rozpoznateľné ako Švankmajerov štýl. A je to krásne. Miestami skutočne vtipné. Humor je prítomný v práci so strihom, v herectve a dokonca aj v plochej psychológii postáv. Rovnako sú krásne aj animácie, ktoré v jeho doterajšej tvorbe tvorili integrálnu súčasť rozprávania príbehu alebo prežívania postáv. Vo filme Hmyz však táto tendencia pôsobí nadbytočne. Z niekoľkých animovaných minút sú zapamätateľné len dve scény, z ktorých ani jedna nie je akokoľvek emotívna.
Švankmajerovu poetiku charakterizuje spojenie alegórie, nočnej mory a komédie. V tomto filme sa ani jedno z toho nezdá byť dotiahnuté.
V jednom z režisérskych vstupov hovorí o vnímaní hercov ako divadelných bábok, ktoré nemajú psychológiu, no napriek tomu ich ani raz nevystaví situácii, ktorú by zvládla iba neživá hmota. To vystihuje celý film, ktorý je síce vtipný a každá z postáv si prežije svoj vlastný dramatický oblúk, ale ich interakcia je obmedzená na vlastné záujmy vo vlastných svetoch aj v mierne detektívnej zápletke adaptovanej z textov bratov Čapkovcov.
Musíme to vidieť?
Diváka môže rozrušiť, keď ho z pocitu radosti z rozbehnutého príbehu a napätia vytrhne režisérov komentár. Hlavný problém filmu je, že každý dokumentárny vklad pôsobí, akoby mal tlmiť pôvodný zámer rozprávať príbeh.
Vyzerá to, že keby sa režisér sústredil na jednu z línií a urobil buď moderný horor v štýle svojich predošlých filmov (Otesánek alebo Spiklenci slasti), prípadne by vytvoril dokument o nakrúcaní filmu, mohlo to byť omnoho zaujímavejšie. To prvé by bol groteskný horor a to druhé komická snaha uchopiť adaptáciu. Namiesto toho to vyzerá, akoby vedel, čo chce nakrútiť, ale nevedel ako, a v konečnom dôsledku tento prístup skôr škodí.
Pri Švankmajerovi som si všimol, že dosť záleží na tom, akú mieru voľnosti mu dáva zvolená inšpirácia. Pri Alici v krajine zázrakov alebo Otesánkovi si zvolil dva rôzne a brilantné prístupy najmä preto, že išlo o fantastické témy. Ze života hmyzu je obyčajný každodenný príbeh, zredukovaný takmer do bájky. Aj to môže byť dôvod, prečo sa režisér rozhodol vstupovať do príbehu. Pretože odkedy text vznikol, nič sa na nás hmyzoch nezmenilo.
Kedysi Švankmajer ovplyvňoval napríklad tvorbu Terryho Gilliama, Tima Burtona alebo bratov Quayovcov. Otázkou je, koho okrem fanúšikov jeho tvorby Hmyz zaujme dnes.
„Surrealizmus je ,romantizmom‘ dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia,“ je najčastejšie citovaným výrokom Švankmajera
Ak je to pravda, Hmyz dokazuje, že novodobý romantizmus zomiera ladnou transformáciou do každodenného života.
Človek je prijímateľom takého množstva extrémnych informácií, že mu málokedy zostáva iné, než na nich uplatniť meter surrealizmu. Veď už len banálna prechádzka mestom môže byť niečím, čo by Švankmajerov príbuzný, umelecký šaman Alejandro Jodorowsky, nazval „psychomagickým aktom“.
V snovom svete Švankmajera už divák nemá na výber, musí prijať, že každodenná skúsenosť je kombináciou nočnej mory, nihilistických vtipov a halucinácií.
Napriek tomu, že táto recenzia vyznieva pomerne negatívne, stále ide o zážitok, ktorý je v súčasnej českej tvorbe unikátny a zábavný. Obzvlášť preto, že Švankmajer ešte ani dnes nemá v domácom prostredí žiadneho nasledovníka.
Hmyz je jeho takmer posledný film. Ešte vzniká celovečerná verzia dokumentu o natáčaní. Je dosť pravdebodobné, že tam bola odložená skutočná tvorivá sila diela. Potvrdzuje to aj posledný záber filmu, ale to si asi musí zhodnotiť každý sám.
Autor je estetik, príležitostný publicista a spisovateľ
