Radostný objav: detektívka nemusí byť ani – vzhľadom k žánru – predvídateľným čítaním a nie je ani odkázaná na aktualizácie postmoderného strihu. Čosi naznačuje už konvenčné otvorenie, úvodné vety nájdené na odkaze v lese: „Volala sa Magda. Nikto nikdy nezistí, kto ju zabil. Nebol som to ja. Tu je jej mŕtve telo.“ Lenže tela niet, priamou rozprávačkou-protagonistkou je sedemdesiatnička Vesta a odkaz nepodnecuje vyšetrovanie, ale literárnu hru, v ktorej sa ústredná postava stáva demiurgom mystéria Magdinej smrti.
Levante, kde sa príbeh odohráva, svojou atmosférou pripomína nevľúdne, odľahlé americké mesto, ktoré má čosi z Twin Peaks, čosi z Farga a čosi z béčkových hororov. Podivné figúry, pohlcujúce lesy, a chata opusteného skautského tábora, kam sa hrdinka nasťahovala, vytvárajú latentne napäté pozadie dohadom, kto bola Magda, prečo umrela a čo sa s ňou vlastne stalo. A potom je tu pes Charlie, pri ktorom sa nemožno ubrániť dojmu, že sa autorka pri písaní výborne bavila: slušnú porciu textu totiž tvorí popis toho, čo pes práve robí (ako beží, ako si líha, ako čaká v aute).
Keďže niet spôsobu, ako sa dopátrať akýchkoľvek súvislostí nájdeného odkazu, začína si ich Vesta vymýšľať. A čoskoro sa ukáže, že sa pozoruhodne zhodujú s tým, čo okolo seba pozoruje… Kniha nadobúda črty psychotrileru, v ktorom sa relativizuje autonómia predstavy a skutočnosti. Jedným z poznávacích znamení dobrej (žánrovej) rozprávačky je to, že aj banálnu udalosť dokáže podať strhujúco – a práve to sa Smrti v jej rukách darí. Pri rekapitulácii fabuly si človek uvedomí, že na viac než dvesto stránkach sa neudialo takmer nič, no len ťažko sa ubráni dojmu, že pod fasádou zmyslového a v podstate bezvýznamného sa deje čosi znepokojivé.
Posledná kniha Ottesy Moshfegh naivného čitateľa ľahko privedie k frustrácii, ale napriek tomu z nej môže mať zážitok. Pozorná, náročnejšia čitateľka si zasa môže vychutnať interpretáciu naklonených fikčných rovín a vzájomných priemetov postáv. Nie je to paródia detektívky, nie je to pocta žánru a ani konkurencia severským kriminálkam: je to skúmanie možností rozprávania o vražde, o ktorú tu ale ide až v druhom rade (ak vôbec). Smrť a umenie tu vstupujú jedno do druhého, ako to bolo v Jackovom dome u Larsa von Triera. A hoci tému uchopujú z odlišných začiatkov, obe diela končia v istom zmysle podobne: vpádom do priestoru definitívy, akokoľvek relatívna bola cesta doň.
Ottesa Moshfegh: Smrť v jej rukách. Preložila Daniela Krnáčová. Literárna Bašta, 2021.
Martin Makara
