2019 12 Politika architektúryReportážny KapitálKinobus – Dialóg regiónov bez stereotypov 

Matej Sotník9. decembra 2019721

 

 

Kinobus má svoju vlastnú unikátnu temporalitu – zakúsiť jeho bezčasie znamená neraz vybočiť z trasy či programu, v malej skupinke si vytvoriť alternatívny festival vo festivale, byť otvorený náhode a pocitu. Každý rok sa to na Kinobuse mnohým podarí. Program založený na istej obskúrnej dramaturgickej invencii umožňuje skĺbiť konceptuálne a experimentálne formy s tradičným ľudovým umením či kreatívnou intervenciou súčasného umenia do lokálneho kontextu. Návštevník má možnosť rozpustiť sa vo voľnej „dramaturgii” vidieckeho terénu a v dobrodružstve objavovania rurálnej krajiny každý rok v inej časti Slovenska. Kinobus je silne zážitkový, nesmierne hravý a nevyspytateľný. Pre mnohé účastníčky a účastníkov predstavuje autentický návrat domov, ktorý je na malom Slovensku všade tak blízko. Ľudia aj v najvzdialenejších častiach Slovenska dostávajú možnosť opäť navštíviť roky zatvorené kiná (v niektorých mestečkách dokonca Kinobus znovuetabloval kinokultúru), a môžu zažiť iný folklór, než ten čoraz expanzívnejší a generický. Všetko pritom zastrešuje idea revitalizácie a vytvorenia priestoru pre vznik potrebného medzibublinového dialógu. Viac ako na uplynulý Kinobus sa v nasledujúcom texte zameriam na jeho koncept. 

 

Mapa slovenských festivalov sa z roka na rok zahusťuje, vznikajú nové platformy a etablované prehliadky sa profesionalizujú, už na prvý pohľad vidno skvalitňovanie dramaturgickej a kurátorskej praxe. Týka sa to dlhoročných udalostí s užším zameraním ako napríklad Kiosk, Medzihmla či Divadelná Nitra, ale aj mladých multižánrových akcií, akými sú napríklad kvalitatívne zaujímavo nastavený nitriansky FLAAM festival či rodovo orientovaná novinka ArtWife v Liptovskom Mikuláši. Na poli filmových festivalov sú stabilne navštevované piešťanský Cinematik, Art Film Fest v Košiciach či menšie 4 živly v Banskej Štiavnici, pôvodne zadefinované ako filmový seminár. Najvýraznejším úkazom na tejto mape je pre mňa však Kinobus – Nielen filmový festival. Jeho myšlienka pozostáva z viacerých angažovaných a inovatívnych prvkov. Ústrednou myšlienkou je revitalizácia zatvorených kín a obecných kultúrnych domov – niekdajších socialistických „palácov kultúry”, ktoré po zmene režimu stratili svoju pôvodnú funkciu (kultúrnu i ideologickú) a občasne nadobúdajú novú, alebo definitívne chátrajú. Je to tiež spájanie komunít naprieč sociálnym spektrom a rozmanitými spoločenskými realitami, a tiež vytváranie priestoru „pre vyjadrenie skupín, ktorých hlas je vytesnený z verejného diskurzu,” ako organizátori opísali svoj cieľ v období spolupráce s projektom Caravan Next, zameraným na komunitné a sociálne angažované divadlo v Európskej Únii (Kinobus bol jeho súčasťou v rokoch 2016 až 2018). Východiskom tohto medzinárodného projektu „je snaha iniciovať reflexiu spoločenského, ekonomického a politického diania v Európe prostredníctvom súčasného umenia a participatívnych projektov, ktoré prepájajú miestne komunity, umelcov, kultúrnych aktivistov.” Umelecká spolupráca tradičných lokálnych umelcov či umelkýň so scénou súčasného umenia z inej oblasti Slovenska  je každý rok dôležitou súčasťou dramaturgie Kinobusu. 

V dialógu s dlhoročnými organizátormi Kinobusu, spoluautorkou konceptu, kultúrnou antropologičkou Ivanou Rumanovou a filmovým i divadelným dramaturgom zo Stanice Žilina-Záriečie Martinom Krištofom, skúsim v nasledujúcom texte rozvinúť kontexty, ktoré rok čo rok v úvode septembra napĺňajú frázu nekonvenčný festivalový zážitok zmyslom

 

Tradície i súčasné umenie mimo komfortnej zóny

 

Keď štáb Kinobusu podniká vzrušujúci road trip s cieľom výskumu terénu na ďalší ročník, aby dokázal citlivo vstúpiť do lokálneho diania a nadviazať na jeho prejav, najprv vždy pozoruje a snaží sa precítiť vzťahy tak, ako sa na danom mieste odohrávajú. Sú to často nuansy, ktoré organizátori ohmatávajú a s ohľadom na čo najfunkčnejší dialóg sa im snažia porozumieť. „Dobrou zámienkou, ako sa dostať do lokálneho prostredia a naším alibi je oprava starého kina. V ľuďoch vzbudí spomienky na časy, keď bolo kino v prevádzke a na všetko, čo sa tam dialo. Kino je nostalgický fenomén. Druhou zámienkou je prezentácia regiónu publiku ‚cezpoľných návštevníkov’. Ďalej potom vysvetľujeme, že nechceme len reprodukovať ‚tradičné’, ale pokúsiť sa zapojiť tradície do dialógu so súčasným umením. A že aj súčasné umenie v tomto vzťahu vystupuje zo svojej komfortnej zóny, ” vysvetľuje Rumanová stratégiu prieniku do lokálnych komunít. Sú tak trochu ako mimozemšťania, ktorí vstupujú do špecifického prostredia bez toho, aby napríklad poznali, aké spory a kto s kým v dedine vedie. Tento rok mali v Poltári šťastie, zástupcovia inštitúcií boli veľmi nápomocní a zaangažovaní a produkčne im pomáhali, pričom lokálne publikum aktívne navštevovalo filmový program. Poltár je podľa Rumanovej a Krištofa dobrou prípadovou štúdiou na diskusie o lokálnom prostredí. V závere projekcie Hriešneho tanca v poltárskom Kine Ipeľ sa celkom plná kinosála spontánne roztancovala – koncentrovaná zdieľaná emócia extatickej radosti odštartovala tohtoročný Kinobus. 

Putovný výlet autobusom sa letmo dotýka lokálnych prostredí, kinám opäť vdychuje ich pôvodnú funkciu a neraz sa stáva, že sa v obciach nájdu angažovaní nadšenci, ktorí tento dotyk premenia na kontinuum. Pozitívnym dôkazom revitalizácie starých kín sú, okrem prípadov časovo obmedzených pre dianie Kinobusu, napríklad znovuzaložené letné kiná, ktoré sa od počiatku Kinobusu snažia o plynulosť fungovania. Týka sa to napríklad Lednických Rovní,  amfiteátru v Tlmačoch či kín v Poproči a Dolnej Súči. „Keď chce niekto v obci začať s premietaním alebo si chce z času na čas pri nejakej príležitosti premietnuť film, často sa obráti na nás s žiadosťou o pomoc s vybavením kópie a právami na filmy,” hovorí Krištof. 

Neodmysliteľnou rovinou čítania medziodborového podujatia je architektúra. Miestne kultúrne domy či kiná sú nádherne navrhnuté a prirodzený akcent na ich architektúru je pre Kinobus rovnako dôležitý ako zapojenie ostatných umeleckých prvkov. Architektúra reorganizuje a pretvára náš zážitok z Kinobusu. Jej často megalomanské proporcie naznačujú okrem kultúrnej aj ideologickú funkciu, ktorá bola pre minulý režim zásadným dôvodom ich budovania. Kinobus upozorňuje na túto, dnes už takmer neviditeľnú, architektúru. „Prechod z analógovej projekcie na digitálnu znamenal aj redefiníciu Kinobusu, téma revitalizácie nabrala na aktuálnosti. A v dnešnej situácii, keď premietači pomaly vymierajú a neexistuje kurz, kde by sa naučili premietať na 35 mm premietačkách sa pýtame, či nie je uvažovanie v intencii kina obmedzujúce a či netreba cieliť viac na architektonicky zaujímavé kultúrne domy, ktoré pre nás zatiaľ nie sú primárne a doposiaľ sme kotvili vždy tam, kde sa nachádza kino,” osvetľuje Krištof úvahu nad možnými miestami umeleckého diania. Upozorňovať viac na architektúru je aj ambíciou online derivátu Kinobusu vo forme projektu Tubolokino.sk, zhromažďujúceho fotografie starých regionálnych kín a kultúrnych domov, ktorých autorkou je fotografka Andrea Kalinová. Ďalšou aktivitou Kinobusu je dlhodobý archívno-terénny výskum niekdajšej slovenskej kinokultúry, kde pomocou metódy oral history zapájajú do písania dejín kinokultúry aj bývalých premietačov (projekt nadväzuje na publikáciu Malé dejiny slovenskej kinematografie). 

 

Heknutý folklór

 

Spoločným menovateľom a dominantou slovenskej regionálnej kultúry je folklór, ktorý do veľkej miery definuje kultúrne rámce slovenského vidieka ako takého. Alternatívne fenomény, ako napríklad Divadlo Pôtoň v obci Bátovce neďaleko Levíc, dnes už takmer neexistujú, a iné kultúrne prvky v obciach sú potláčané v prospech tradičnej kultúry. „Folklór je všade. Na dedine sa kultúra nekompromisne rovná folklóru. A pritom sa v regiónoch vyskytuje aj veľa iných zaujímavých žánrov a štýlov, napríklad súčasné rómske kapely. Kedysi to bolo rozptýlenejšie, na dedinách koexistovali ochotnícke divadlá, dychovky, folklórne súbory a kino kultúra, lokálne kultúrne spektrá boli pestrejšie. Kultúra v obciach sa dnes väčšinou limituje na novoročné plesy, predaj čínskeho textilu, kary, svadby a folklórne festivaly. Tento rok sme napríklad v Poltári našli autentických súčasných raperov, tak sme ich zavolali do Kokavy nad Rimavicou ako predskokanov Čavalenkymu,” opisuje Martin Krištof regionálny kontext. Surová emócia, istý realizmus a texty o nástrahách pouličného života, drogách či hazarde sú súčasťou Čavalenkyho rapového prejavu, ktorý tento rok freneticky rozkmital naše sluchové vnemy. 

Práve v Kokave nad Rimavicou rómska kultúra úspešne existuje vedľa tradičnej. Počas rôznych ročníkov a na rôznych miestach často sa vyskytujúci rómsky prvok sa organizátori Kinobusu snažia vždy citlivo začleniť do programu. „To, že na nejakom mieste žijú Rómovia, pre nás ešte nie je samo o sebe témou. Nechceme reprodukovať obrazy ‚rómskej kultúry’, ale skôr sa zaoberať tým, čomu obyvatelia obcí čelia v každodennom živote, vytvárať prierezové návrhy, ktoré zapoja rôzne skupiny. Navyše Rómovia, ani žiadne iné menšiny či väčšiny netvoria homogénne komunity, ako sa to často mylne prezentuje. Každá komunita je vnútorne stratifikovaná, má svoju dynamiku, prelína sa s inými komunitami. Táto rozporuplnosť nás zaujíma viac ako potvrdzovanie obrazu komunít ako oddelených, jasne definovaných kultúrnych ‚balíčkov‘,” vysvetľuje Ivana Rumanová. 

Fetišizácia folklóru vďaka štátnym finančným stimulom v poslednom období narástla. Vo februári tohto roka vyhlásil Fond na podporu umenia na podnet Ministerstva kultúry mimoriadnu výzvu určenú rozvoju slovenského folklóru pod názvom „Folklór – duša Slovenska”. Oklieštenosť a nezdravé dotovanie generického folklóru sa Kinobus snaží subverzívne rozrušovať a miestnych konfrontovať s iným typom umenia. Ivana Rumanová v tejto súvislosti hovorí o ich veľkej odvahe ísť do spoločného umeleckého podniku: „Do spoločného výsledku investujú svoje lokálne renomé. Pozývame ich do projektu, ktorý je spoluprácou so súčasným umením. Ľudové piesne napríklad deformuje softvér Matúša Kobolku alebo v spolupráci s Marekom Piačekom vytvoria kakofóniu, ktorou ozvučia Metropolis. Dobrovoľne opúšťajú terén svojej každodennej tvorby, aby vytvorili dishamornické tóny, na ktoré nie sú zvyknutí. Často majú strach, ako to zvyšok dediny prijme. Preto nám musia dôverovať v tom, že ich nechceme zosmiešniť a že toto narušenie, takmer až heknutie zabehnutých reprezentácií prostredníctvom súčasného umenia, je o úprimnom hľadaní spoločnej reči. A nedorozumenia a chyby v preklade, ktoré pri tom vznikajú, sú často najlepšími momentmi.” 

Príkladom  tohtoročného programu je site specific zvuková intervencia teoretika experimentálnej hudby a kurátora Jakuba Juhása a kolektívu v gotickom kostole v obci Rybník, ktorý v súčasnosti rekonštruujú a pravdepodobne zničia jeho pôvodnú auru. Inštalácia pripomenula pôvodnú zvukovú krajinu miesta z čias, keď kostol ešte slúžil verejným bohoslužbám a navštevovali ho obyvateľky a obyvatelia okolitých dedín. 

 

Fenomenológia udalosti a teatralita regiónu

 

V knihe s príznačným názvom Time Out of Time: Essays on the Festival písal Alessandro Falassi v osemdesiatych rokoch o autonómnom trvaní festivalového času, čo je poňatie, ktoré vníma plynutie času na festivale mimo rámca bežnej obmedzenej temporálnej kvality. V skupinke priateľov sa i mne tento rok podarilo uskutočniť spontánnu elipsu, nechať sa doslova strhnúť raušom akéhosi automatického diania, stimulovaného zmenou prostredia a prekvapivou chuťou vnárať sa do neznámeho na základe asociácie či jednoduchého zmyslového vnemu. Takto sme sa v trojici na čas odpojili od ostatných, nevnímajúc čas odchodu autobusu do ďalšej dediny zo Železníku, kde sme predtým zažili komentovanú prechádzku baníckou kolóniou Štokovec, kedysi oblasti s významným ložiskom železnej rudy. Akonáhle sme započuli v diaľke znejúce tóny rómskej hudby, rozhodli sme sa nasledovať ich a jednou z najkrajších chvíľ Kinobusu sa tak pre mňa tento rok stalo stretnutie s miestnou rómskou kapelou Gipsy Metronom (ich tvorbu nájdete aj na Youtube). 

„Na moment sme sa vzdialili od skupiny v Sirku, sadli sme si na pivo v miestnej krčme, dali sa do reči s domácimi, zistili, že všetci chodia robiť do zahraničia, najmä do Čiech (nedávno skrachovala sieť obchodov Kačka, ktorá sa nachádzala najmä v tomto regióne). Po celom Sirku sa rozliehala rómska, veľmi clivá hudba. Prv sme si mysleli, že si ju niekto nahlas púšťa. Štamgasti nás však nasmerovali do skúšobne, kde mala miestna rómska kapela svoju pravidelnú skúšku. Vošli sme dovnútra, bez väčších okolkov nás posadili a pokračovali. Ani si nás nevšímali, len z času na čas nám prišiel niekto doliať vodku, s ktoru sme si spoločne pripíjali. Bol to úžasne magický moment. Socio-kultúrna sonda sa znezrady pretvára na úžasnú zábavu,” spomína na našu odbočku z festivalovej trasy účastník Kinobusu Ferči Malík, pochádzajúci z regiónu, ktorý sme s Kinobusom navštívili tento rok. „Neustále premiestňovanie, prednáška, výstava, projekcia, prechádzka, príroda… Všetko vsadené do pôvodných slovenských regiónov. Naposledy to bolo srdce Gemera, ktoré mi je blízke, pretože pochádzam z Gemera, teda sídla niekdajšej Gemersko-malohontskej župy, Rimavskej Soboty. Zaujímavé však je, že na miestach, kde som sa dostal s Kinobusom, som bol prvýkrát. Úchvatné, niekedy sa stačí pozrieť pod nohy. Jednému pocitu som sa však neubránil – aj napriek tomu, že kurátori a animátori akcie s týmto rizikom určite rátajú a ich vytrvalá terénna práca tento pocit minimalizuje, je to niekedy ako hipsterské safari, kde bratislavská mládež opatrne okukáva a pozoruje ‚skutočný život’,” všíma si Malík s kritickým naladením exploatáciu rurálnych prostredí a jej riziko, ktorému organizátori cielene čelia. Hoci sa možno nedá odstrániť úplne, sebareflexívna a citlivá konceptuálna skladba dramaturgie ho šikovne minimalizuje: „Riziko exploatácie je prítomné vždy a všade, uvedomujeme si ho. Ale či je festival exploatačný, nesúvisí s tým, kde sa koná, toto riziko je rovnaké v Bratislave, Londýne, Buenos Aires ako aj v Hontianskych Tesároch. Z nášho hľadiska je rozhodujúca komplexnosť pohľadu, ktorý vytvárame umeleckými projektami v spolupráci s obyvateľmi a prostredníctvom filmovej dramaturgie. Snažíme sa, aby bol dialóg medzi obyvateľmi obcí a súčasnými umelcami rovnocenný a obojstranne prínosný, niekedy provokatívny, kritický. Zároveň nemôžeme zabrániť tomu, aby niekto chodil na Kinobus loviť exotické zážitky, ale to už je skôr o účastníkoch ako o nás. Rozhodne to nie je naša programová stratégia,” vysvetľuje Rumanová. 

Možno  navštevníčky a návštevníci Kinobusu vnímajú lokálne prostredie exoticky, nemenej exotickými sú však preň ony a oni. Ja Kinobus nevnímam ako cestovnú agentúru. Rôzne kúty Slovenska prezentuje inovatívnym a nestereotypným spôsobom, čo odstreďuje pejoratívne vnímaný exploatačný motív. Divák autenticky oceňuje prednášku miestneho sklára Štefana Chrastinu o sklárskom dizajne Novohradu s najväčšou koncentráciou sklární na území Slovenska, a on je zas autenticky rád, že projekt prezentuje cudzorodej mase ľudí. „Nechceme vpadnúť do kina a od desiatej rána do noci premietať experimentálne filmy. Vtedy by Kinobus nebol Kinobusom. Na kamarátsve s obyvateľkami a obyvateľmi obcí staviame,” hovorí Martin Krištof. „Spontánne stretnutia mimo rámec programu sú jeho dôležitou súčasťou, ale ak by sme ich chceli naplánovať, pokazíme ich. Ak sa dejú, je to pre nás znamenie, že všetko funguje tak, ako má,” doplnila Rumanová. 

Každý kraj predstavuje trochu iný kultúrny a mentálny kód, no mnohé účastníčky a účastníci si na Kinobus chodia po niečo, čo na akejsi bazálnej úrovni dobre poznajú. To umožňuje veľmi spontánnu komunikáciu s lokálnym publikom a náhodnými okoloidúcimi, a to bez toho, aby nastala kríza zmyslu. Takto dochádza k prepájaniu úplne iných sociálnych a generačných bublín a kultúrnych kapitálov. „Len mierne nostalgická jazda slovenským vidiekom, snorenie po klasických kinosálach a zľahka nevyspytateľná vlastivedná výprava,” sľubuje Kinobus na svojom webe. Za týmto, zdanlivo prozaickým, naratívom sa ukrýva množstvo obsahu, ktorého vnímanie predpokladá špecifické naladenie človeka voči regiónu, ale aj regiónu voči človeku. 

 

 

Autor je filmový kritik

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *