Ostré predmety sú priemernou variáciou žánru, miešajú prvky detektívky a rodinnej drámy, akurát ju naťahujú na osem hodín a sú ušité pre obrazovku notebooku. Ten, kto má dopyt po domácom kine na pokračovanie vo vlastnej obývačke, svoj (nad)štandard dostane, tí náročnejší sa snáď teplým rožkom opiť nenechajú.
Naozaj si špičkoví marketéri z HBO myslia, že diváka stačí pichnúť ostrým predmetom, aby z neho vyfučala súdnosť a potom ranu prelepiť hollywoodom odratými trikmi? Ostré predmety (2018) sú pôvodným seriálom z produkcie HBO a moje obavy z osemhodinového sedenia nad prevareným príbehom emocionálne nalomenej novinárky, ktorá sa krkolomne namáča do vlastnej minulosti, sa po okraj naplnili. Príbeh sa síce tvári ako veľkolepo vypointovaný, skvele obsadený a špičkovo zrežírovaný televízny blockbuster, po vytriezvení z atmosféry a prázdnoty uhrančivej hlavnej postavy je pravda niekde úplne inde.
Režisérom je Jean-Marc Vallée, ktorý už v životopisnej dráme Klub poslednej nádeje (2013) predviedol, že z hercov vie vydolovať presne to, čo potrebuje. Matthew McConaughey dostal pod jeho vedením Oscara aj Zlatý glóbus. Okrem toho, že je výborný herec, kvôli role muža trpiaceho HIV schudol desiatky kilogramov a ceny si zaslúžil. Do tejto série si prizval herečku Amy Adams, ktorá sa ako novinárka Camille Preakerová prichádzajúca do rodného mesta, aby podala správu o vraždách dvoch miestnych tínedžeriek, s postavou dokonale stotožňuje. Jej výkon sérii oprávnene dominuje. Ostatne všetky postavy amerického malomesta sú namiešané tak, aby diváka zvádzali do temných zákutí tlmenej zvrátenosti, čím autori nabaľujú príbeh pre pichľavú pointu, ktorej sa dočkáme až v poslednej sekunde záverečného dielu. Aj napriek snahe o komplikovanú psychologizáciu sú však charaktery len figurantmi v príkrej dráme o rodinnej disharmónii, traumách z minulosti, osamelosti a pokrytectve. Tisíckrát videné motívy sú poskladané do štandardnej schémy. Ostré predmety neprekvapia, nanajvýš zabijú poslednú nádej zachovať si dobrý dojem zo zvládnutej žánrovky stupídnym rozuzlením, pri ktorom neviete, či sa smiať alebo sa oklamaní rozčúliť.
Podľa receptu, ale bez duše
Tridsiatničku Camille vyšle do terénu šéfredaktor, na čom by možno nebolo nič neobvyklé, keby sa v jej rodnom mestečku nestala vražda, o ktorej má podať autentickú a srdcervúcu správu a keby šéfredaktor nebol aj jej najlepší priateľ. Táto téma v nej pateticky rozjatrí staré rany a prinúti ju čeliť svojej beznádeji. Camille teda prichádza do rodného domu poznačeného podobnou tragédiou – keď bola dievča, jej mladšia sestra tiež zomrela.
Hneď po príchode narazí na psychicky labilnú, chladnú matku, mĺkveho otčima uzavretého do umelého „retro sna“ a dospievajúcu sestru, ktorá sa správa, akoby trpela bipolárnou poruchou (autori dobre vedia prečo). Camille je tvrdá žena, aj napriek nepriaznivým podmienkam sa do všetkého obúva ako profesionálka. Okrem osadenstva domu jej pobyt strpčujú, ako to už v amerických malomestách býva zvykom, primitívni obyvatelia, bývalí spolužiaci aj priatelia jej matky. Služobnú cestu teda lemujú neprajné posmešky, intrigy a bezcitné taktiky. Našťastie, v meste sa nachádza ešte jeden cudzinec, sexy detektív Richard Willis (Chriss Messina), s ktorým si Camille vymieňa poznatky o prípade, väčšinou v miestnej krčme. Nebudem nikoho spoilerovať, keď poznamenám, že bez romantickej hrčky by to nešlo.
Už premisa príbehu kopíruje obohraný refrén, počas ôsmich dielov to však zachraňuje zaujímavá práca s atmosférou, tajomné tiene minulosti vystupujúce z jednotlivých postáv či ambivalentný vzťah Camille a jej mladšej sestry. Autorom záleží na napätí, čo tam po tom, že detektívna linka je insitne načrtnutá a chýba jej motivácia, napokon, Ostré predmety sú predovšetkým o interakcii medzi hrdinami a rodinnom tajomstve. Vzťahy sú rozohraté šikovne, akonáhle však začne situácia tuhnúť, peripetie ústia do klišé a divákovi, ktorý už čo-to videl, sa ježia chlpy. Škoda. Tvorcovia Ostrých predmetov totiž nebrali do úvahy, že gro poctivosti a kvality spočíva okrem technickej dokonalosti aj v schopnosti inovovať.
Nie je kvalita ako kvalita
Podľa niektorých zahraničných recenzentov (napríklad britský Guardian) sú Ostré predmety lepšie ako miniséria Big Little Lies (2017) a je veru taktné porovnávať ich, oba sú televízne blockbustery s hviezdnym obsadením, špičkovým režisérom a predimenzovaným rozpočtom. Big Little Lies vypustilo HBO vlani a ani pri nich som kvality, ktoré ospevovali v zahraničných periodikách, nepovažovala za relevantné. Pýtam sa teda, prečo robia okolo priemerného produktu kritici a diváci také haló? Pokúsim sa nájsť aspoň čiastočnú odpoveď. HBO postupovalo pri Ostrých predmetoch takto: pritiahnuť pozornosť na Amy Adams, ktorá si logicky projekty vybrať vie a staviť na populárnu knižnú predlohu (čo tam po tom, že kvality jej zápletky, súdiac podľa televízneho spracovania, by som aj napriek pozitívnym recenziám označila za rozporuplné). Má však všetko, čo si štandardná hollywoodska senzácia pýta. Pri Ostrých predmetoch teda vsádzate na istotu: je to temné, zvrhlé, falošne autentické a takto predžutú potravu môžete konzumovať bez rizika.
Načo teda strácať osem hodín času sledovaním niečoho, čomu chýba presah a ústi to do príkrej pointy, keď v multiplexe si takýto typ zábavy odsedíme za dve hodiny? Omnoho sympatickejšia a pre quality TV prínosnejšia je tendenčná vynaliezavosť. Sérii postavenej na nápade som ochotná prepáčiť prípadné nedokonalosti, ak je dobre napísaná. Radšej stratiť čas pri seriáli s lacnejšou produkciou, aj keď za ním nestojí velikán ako Jean-Marc Vallée, ako zabiť čas špičkovo namiešaným žánrom, ktorý dokáže strhnúť nanajvýš napätím. Samozrejme, že Ostré predmety ma v istých kategóriách divácky uspokojili, to ale nemení nič na tom, že peripetie sú instantné, postavy prepálené, vzťahy kŕčovito štylizované a všetko je priklincované soundtrackom poskladaným prevažne z prvoplánových rockových balád. Z tohto komba sa však zaručene roztopí každý, kto sa chce odreagovať.
Autorka je filmová kritička
