2018 11 GeopoetikaKritický KapitálMožnosť možností Bratislava BAK Summer School

Michaela Kučová8. novembra 20181074

Z novín sa dozvedáme, koľko stojí život investigatívneho novinára a archeologičky. Sajfa nám na Instagrame musí pripomenúť, že ľudia bojujúci s duševnou chorobou nemajú v kríze kam zavolať. Na život šetrný k prírode treba kúpiť špeciálnu slamku, pohárik, sieťovku a ďalších asi desať vecí. Dá sa pokračovať ešte dlho, ale stačí, ak na chvíľu zdvihnete pohľad od týchto riadkov a obzriete sa okolo seba.

Všadeprítomný pocit bezútešnosti je produktom „morbídnych symptómov“, ktoré podľa filozofa Antonia Gramsciho sprevádzajú interregnum. Bod v čase, keď staré umiera a nové ešte neprichádza. Tento termín nehovorí len o období bezvládia v monarchii, ale vystihuje aj aktuálnu dohasínajúcu trpezlivosť žien, Afroameričanov, planéty a ďalších utláčaných a zneužívaných (ako aj nevyhnutný odpor zotrvačných síl). Je jasné, že takto nemôžeme pokračovať. Ako však ďalej?

Dobrý základ

Možné odpovede sa v septembri pokúsila navrhnúť Bratislava BAK Summer School s témou Art in a Time of Interregnum. Štvordňová letná škola prvýkrát v slovenskom prostredí predstavila platformu BAK, basis voor actuele kunst, ktorá pod vedením Márie Hlavajovej prepája umenie, aktivizmus a teóriu. Medzinárodná inštitúcia pôsobiaca v holandskom Utrechte od roku 2000 prináša experimentálny program výstav, performancií, konferencií, seminárov a workshopov, ako aj publikácií, ktoré skúmajú esteticko-politické otázky. Hlavajová už v minulosti ako riaditeľka Sorosovho centra súčasného umenia a neskôr spoluzakladateľka siete tranzit prinášala do lokálneho umeleckého prostredia výrazne inovatívne impulzy. Letná škola predstavuje jej prvú (pracovnú) návštevu rodnej zeme po rokoch a zároveň nadviazanie na tieto impulzy – „ochutnávku“ BAK-u ako možnosti intenzívneho skúmania problémov súčasného umenia z (v slovenskom diskurze) málo zastúpenej perspektívy.

Osadenstvo letnej školy tvorili prevažne umelkyne a umelci pôsobiaci v Česku, Maďarsku, Slovensku a Rakúsku. Každý deň priniesol vstup Hlavajovej a ďalšie dva bloky s hosťami ako napríklad Lukáš Likavčan, Mira Keratová či Michal Janák. Na záver denného programu bola vždy možnosť ďalšej diskusie v rámci stabilných menších skupín. V úvode sme absolvovali workshop antiopresívnej facilitácie pod vedením americkej expertky Whitney Stark. Nástroje, ktoré pri skupinových aktivitách zohľadňujú diverzitu, nepredstavujú nič zložité a predsa – čas venovaný spoločnému nastaveniu zásad fungovania a spoznaniu rôznych metód participácie nás prinajmenšom urobil vnímavejšími voči potrebám ostatných (hoci sme sa pod tlakom času i potreby spontánneho zdieľania zväčša už k starostlivo formulovaným zásadám nevracali).

Slová bez významu?

Hlavajovej prednáškové bloky boli, pochopiteľne, zo všetkých najviac vypointované a počas jednotlivých dní sa zameriavali na rôzne na seba nadväzujúce aspekty umeleckej praxe v čase interregna. Kým v slovenskom kontexte progresívne uchopenie otázok práce s publikom či úlohy umeleckých inštitúcií vnímame najmä cez prizmu kreatívneho priemyslu, Hlavajová na ne nazerá predovšetkým ako na príležitosti hľadania spoločenských alternatív. Výraz alternatíva v posledných rokoch sprofanoval paradoxne vplyvom demagogických iniciatív vyrastajúcich z fašistického podhubia. Pokrivenie či úplné vyprázdnenie sa dnes týka aj pojmov ako revolúcia či demokracia a Hlavajová chápe umenie ako nástroj ich opätovného privlastnenia si a naplnenia významom. Tu sa nielenže používajú tieto pojmy, ale celkom bez ostychu sa hovorí o tom, že umenie môže meniť svet. Naivný idealizmus? Prax BAK-u dokazuje opak. Či ide o spoluprácu s utečeneckou komunitou, alebo kurdskými ženami[1], Hlavajová svoje uvažovanie nad významom a rolou umenia podkladá praktickými skúsenosťami. Postupne približuje svoje vlastné chápanie umeleckej praxe ako isté prototypovanie, hľadanie a testovacie aplikovanie riešení na celospoločenské problémy. Umenie, oslobodené od svojich buržoáznych koreňov a tlakov kapitalizmu, predstavuje priestor možného. Štrbinu, cez ktorú zrod nového je možný.

Ak jedným z leitmotívov týchto úvah je zvedomenie rôznych privilégií a umelecká prax vychádzajúca z empatie a rešpektu, sľubným bodom programu sa zdal byť blok kurátorky Zuzany Jakalovej na tému chorôb ako jedného z najrozšírenejších znevýhodnení. Vedenou meditáciou a následným zdieľaním v skupinách mali vzniknúť možné stratégie prekročenia ableistického chápania choroby a chronických ťažkostí. V slovenskom kontexte nie sme zvyknutí konfrontovať svoje emócie na vzdelávacích podujatiach. Nehovoríme o našej psychike a často ani vlastných telách, vnášanie holistického prístupu teda môže byť veľmi cenné. Žiaľ, Jakalovej meditácia utrpela prudkým prechodom od intelektuálne náročných diskusií k intímnemu telesnému prežívaniu, ako aj nedostatkom času. A napriek tomu, že potreba odborných autorít je momentálne „very out“, práca s emóciami, bolesťou a potenciálnymi traumami si vyžaduje citlivosť a pocit bezpečia. Taký priestor sa Jakalovej nepodarilo vytvoriť. Zdieľanie pocitov spojených s témou bolesti a chorôb sa tak viac ponášalo na (v úvode cvičenia spomínané) bežné banálne small talky o tom, koho čo bolí a kedy kto prechladol.

(Ne)možnosť iného

Momentom, ktorý z celej letnej školy rezonoval najintenzívnejšie, bola diskusia s Martinom M. Šimečkom. Kým prednáška novinára z disidentskej rodiny bola zabudnuteľným opakovaním floskúl (dnes je morálny postoj umelca komplikovanejší, „nepriateľ“ nie je taký jasný), nasledujúca diskusia s publikom priniesla zaujímavú konfrontáciu. Napriek tomu, že ani letná škola či BAK sa nehlásia k žiadnej špecifickej politickej ideológii, Šimečka očividne ešte pred učebňou naklonenou tak doľava nevystupoval. Kým novinár o liberálnej demokracii hovoril ako o jedinom politickom systéme, ktorý je schopný sebakritiky a sebanápravy, a o komunizme ako vyskúšanom a zlyhanom, hlasy z publika nástojili aj na možnosti iného komunizmu. Priam fascinujúca bola neschopnosť Šimečku nahliadnuť ďalej ako za svoju osobnú skúsenosť, kedy (ako upozornil Lukáš Likavčan) porovnával ideu jedného politického systému (koncept liberálnej demokracie) s pokusom o realizáciu iného (socialistické Československo). Ak mal z hľadiska dramaturgie tento bod programu pre generáciu, ktorá ČSSR nezažila, problematizovať nazeranie na aktuálne spoločenské problémy optikou ľavicovej a komunistickej ideológie, nastal skôr opak, a keď Šimečka argumentoval, že súčasný spoločenský systém nikoho neutláča, ukážkovo zohral úlohu ohrozeného bieleho muža.

Jedným z najčastejšie znejúcich slov počas letnej školy bolo otherwise, výraz spájajúci inakosť a vedomosť. V spojení s umením, umeleckými inštitúciami a ich publikom predstavuje interdisciplinárne hľadanie iných možností, než sme zvyknutí. Iného dialógu, spolužitia, bytia. Zohľadnenie a prijatie rôznorodosti, rovnosť, ktorá sa neprejavuje len na úrovni medziľudských vzťahov, ale aj naprieč celou inštitúciou či spoločenstvom. Tieto opovážlivé návrhy však Hlavajová rámcuje do rovnako (podľa vlastných slov) radikálneho pragmatizmu. V rámci letnej školy sa nekonala žiadna inštruktáž ovládania buldozérov, ktoré zrovnajú umelecké inštitúcie so zemou. Hlavajová naopak ponúkala konkrétne stratégie umeleckej prevádzky, ktorými možno „hackovať systém“. Okrem neustálej reevaluácie a neustrnutia inštitúcie považuje za kľúčové nielen performatívne deklarovanie jej hodnôt, ale aj ich aplikáciu naprieč jej programom i prevádzkou. Príkladov inštitúcií, ktoré vo svojej dramaturgii tematizujú hodnoty, ktoré súbežne svojou atmosférou, manažmentom či prekarizáciou práce popierajú, isto každému z nás napadne nespočet. Hlavajová však nabáda kritiku chápať ako nástroj, ktorý nemá len poukazovať na nedostatky, ale upriamovať pozornosť na negatíva spolu s propozíciami ich riešenia, kde práve umelec môže plniť úlohu katalyzátora zmien. Nie sú žiadne jednoduché odpovede, ale učiť, že zmena je možná (z pozície takmer 25-ročného pôsobenia na umeleckej scéne), je pre život – v akomkoľvek čase – jedna z najužitočnejších informácií.

Autorka je kultúrna organizátorka a publicistka

[1]  We Are Here Academy (2014 – dnes) a publikácia New World Academy Reader #5: Stateless Democracy.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia