Keby som prestal brať, do pol roka umriem

Eva, Helena a Banán spadli kvôli drogovej závislosti veľmi hlboko, avšak aj vďaka pomoci neziskového sektora našli spôsob, ako sa opäť začleniť do spoločnosti. Dnes všetci traja pracujú v Společnosti Podané ruce, ktorá ľuďom pomáha oslobodiť sa od závislostí a vrátiť sa k plnohodnotnému fungovaniu. Rozprávala som sa s nimi o tom, čím všetkým si v živote prešli a aké je to pomáhať ľuďom s podobnými osudmi.

S Banánom sa stretávame v jedno popoludnie v centre Brna. Ulice sú rušné a už z diaľky vidím, že v okolí dohodnutého miesta stretnutia postáva hneď niekoľko ľudí. Tipovať, ktorý z nich je môj respondent, sa mi zdá riskantné, a preto vytáčam jeho číslo. Po prvom zazvonení vidím, ako muž na druhej strane cesty vyťahuje mobil. To bude on, peer pracovník neziskovky Společnost Podané ruce (ďalej len Podané ruce). Jeho čierna bunda a voľné khaki nohavice ladia s dnešným sychravým počasím. Stojí trochu zhrbene, s batohom prehodeným cez jedno plece. Čierne šteňa, ktoré sa mu tmolí okolo nôh, sa rozbehne mojím smerom. Zoznamuje sa so mnou skôr, než si s jeho pánom podáme ruky.

Chce, aby som o ňom písala pod prezývkou Banán. Vraj ho tak bežne volajú „Vzniklo to z toho, že som nosil plné vačky speedballu,“ smeje sa (speedball je mix heroínu s kokaínom – pozn. red.).

„Koľko mám podľa teba rokov?“ prvú otázku nečakane pokladá Banán mne. Neviem odhadovať vek, tak radšej čakám, kým mi to povie sám. „Štyridsaťtri. Nevyzerám, že?“ uškrnie sa a ja len prikývnem – lebo naozaj na mňa pôsobí mladšie.

Chcem vyšľachtiť nové plemeno, aby tu po mne niečo zostalo

Na to, že hovorí po slovensky, ma upozorňuje sám. Ja som si to ani po niekoľkých vetách neuvedomila. Zo Slovenska odišiel tesne pred osemnástkou. Najskôr do Česka, potom precestoval kus Európy, aby sa opäť vrátil do Brna. S Podanými rukami spolupracoval najskôr v Prahe ako externista. Pomáhal napríklad čistiť verejné priestory od použitých striekačiek. Pokračuje v tom aj v Brne. Akurát tu po absolvovaní viacerých školení funguje aj ako peer pracovník. Klientov Podaných rúk, užívateľov drog, sprevádza na úradoch či pri vybavovaní bývania. Ani on však dodnes s drogami neprestal. A ako sám povedal, ani neprestane. „Kebyže úplne prestanem brať, spustia sa mi všetky choroby a do pol roka som mŕtvy,“ hovorí na rovinu.

Banán vyrastal na Slovensku v „heroínových deväťdesiatkach“ a práve heroín je prvá tvrdá droga, ktorú vyskúšal. „Mal som trinásť, keď som začal,“ hovorí a jedným dychom dodáva, že predtým už skúšal toluén či marihuanu. K drogám sa dostal cez partiu kamarátov. Injekčne užíva viac ako tridsať rokov. „To je šialené,“ okomentuje to sám slovami, ktoré aj mne prebehli hlavou. „Ale ja som vedel, že drogy sú tá vec, čo mi v živote chýbala,“ vracia sa k začiatkom užívania. Vraj bol skôr utiahnuté, plaché dieťa. Má dvoch mladších bratov. S rodinou na Slovensku je v kontakte, no matka ho u seba doma nenechá ani prespať. „Bojí sa, že ju vykradnem. Pritom som nikdy nič také neurobil,“ hovorí. V hlase sa mu mieša sklamanie s údivom.

Medzinárodne uznávaný odborník na závislosti Gabor Maté v jednom z rozhovorov povedal, že „všetky závislosti – alkohol alebo drogy, internet, nakupovanie a ďalšie – sú pokusom o reguláciu nášho vnútorného emocionálneho stavu, pretože sa necítime komfortne. Ten nekomfort pramení v detstve.“ Táto veta mi zostala v pamäti a pri písaní tohto textu som si na ňu veľakrát spomenula. Zdá sa mi, že do bodky sedí na životy ľudí, s ktorými som hovorila.

Len čo zahneme za roh, ruch jednej z ulíc druhého najväčšieho mesta v Česku razom ustáva. Aj zvonenie električky odchádzajúcej zo zastávky počuť len tlmene. Banánov pes, ktorý celý čas kráča bez vôdzky, sa rozbehne dopredu. Prepadne ma strach, či ju – Taru – nezrazí auto, ktoré sa každú chvíľu môže vyrútiť spoza niektorej z bytoviek. „Nič sa jej nestane, poslúcha na slovo,“ uisťuje ma Banán. Aby mi to dokázal, zapíska, na čo sa Tara okamžite zvrtne a rozbehne späť.

Neraz som sa stretla s tvrdením, že rizikoví užívatelia drog sústreďujú svoje bytie len okolo návykových látok. Zháňanie peňazí a potom drog. Ich užitie, pocit, ktorý prinášajú, a zas odznovu. Ale nie je to tak vždy. Banán sa napríklad zaujíma o psy. „Chcem vyšľachtiť nové plemeno, aby tu po mne niečo zostalo, keďže deti nemám,“ rozpráva, zatiaľ čo rezkou chôdzou míňame sčasti schátrané a na pohľad opustené budovy. Až do tohto momentu som na rozdiel od môjho respondenta nevedela nič o šľachtení psov. Napríklad, že na zápis novej rasy sa musí narodiť sto potomkov v troch generáciách. On vraj o tom prečítal veľa. „Študoval som knihy o šľachtení napísané ešte za režimu,“ hovorí spokojne.

„Ako sa bude volať tvoja rasa?“ pýtam sa. „STT ako summer toxi teriér alebo aj spoločensko-terapeutický trenažér,“ radostným hlasom vysvetľuje Banán.

Nádejný kňaz, čo začal variť drogy

Pri zbernom dvore prechádzame cez cestu a napájame sa na železničné koľaje. Dozvedám sa, že toto miesto je medzi užívateľmi obľúbené, frekventovaná lokalita. Prekračujeme železné pásy, po ktorých kedysi denne prechádzali vlaky, vyhýbame sa blatu a Banán zatiaľ rozpráva. Rýchlo a niekedy nečakane preskakuje z témy na tému. Vopred pripravené otázky a presná štruktúra sú pri tomto rozhovore zbytočné.

„Máš skončenú strednú školu?“ Pozrie na mňa s úsmevom a nesúhlasne pokrúti hlavou. „Vyhodili ma. Chodil som na cirkevné gymnázium. Chcel som byť kňaz. Videl som v tom cestu, ale časom som pochopil, že by to nešlo. Mám rád ženy,“ rozosmeje sa.

„A veríš ešte v Boha?“ „Jasné. No hovorím tomu vyššia sila, pretože každý verí v dobro a zlo. Keď má človek dobré morálne základy, tak ho neskazí ani to fetova…“ nedopovie a dvíha mobil. Reproduktor má tak nahlas, že sa nedá nepočuť hlas na druhej strane. „Ahoj, pusinku,“ zakončuje krátky hovor s partnerkou a pokračujeme v chôdzi aj v rozhovore.

Banán momentálne žije v záhradnej chatke. Vraj je to jeho prvé legálne bývanie. Prvýkrát prišiel do Brna pred viac než dvadsiatimi rokmi. Pred odchodom zo Slovenska bol vo väzení za vyrábanie drog, pokúsil sa aj o samovraždu. „Pokúsil som sa zabiť, ale po štyroch dňoch v kóme som sa prebral. Zmenilo ma to, pocítil som, že chcem hľadať pokoru. A tak som začal žiť na ulici. Lebo kde nájdeš viac pokory?“ pýta sa, no nečaká na moju odpoveď. „Začal som squatovať, hrať na ulici, žonglovať.“

Dozvedám sa, že Banán hrá na bongá či dokonca fujaru. Pracoval aj v dielni na výrobu hudobných nástrojov, vďaka čomu vie bongá i vyrobiť. Náš rozhovor sa stáča rôznymi smermi, tak ako koľajnice, po ktorých kráčame. Hovoríme o hudbe, spomína, že ako dieťa sa venoval historickému šermu.

„Aha, až tu je prvá,“ nečakane ukáže prstom na bledomodrú, použitú injekčnú striekačku pohodenú v zmesi blata, lístia a buriny. O pár metrov ďalej si všimnem druhú a neskôr tretiu. Je pravda, že sme na ne natrafili až dobrých tristo metrov od začiatku slepej koľaje. Podľa Banána tu ešte donedávna počas služby vyzbierali veľké odpadkové vrece použitých materiálov. Konštatuje, že zmena nastala hlavne potom, ako začala fungovať aplikačná sanitka.

Keď zastavíme pod stromom v parku, vyhŕkne zo mňa otázka, ktorú som mu chcela položiť už na začiatku: „Dal si si niečo aj pred naším stretnutím?“ Banán sa so smiechom pýta, či tak vyzerá, a ja krčím plecami. „Jasné, že dal. Bez toho by som ani nevstal z postele,“ hovorí a pripomína mi, že predsa užíva už vyše tridsať rokov. Za ten čas s tým skúšal seknúť veľakrát. „Keď som nebral, začal som piť. Alkohol je pre mňa horší než drogy,“ hovorí. Vysvetľuje mi, že za tie tri dekády, čo injekčne užíva, sa jeho telo s drogami už zžilo.

Oblúkom sa vraciame k Banánovej práci pre Podané ruky. Hovorí o nej s radosťou v hlase, a tak otázka, či ho napĺňa, je len pro forma. „Jasné. Môžem takto vrátiť to, čo niekto iný dal mne. Aj mne pomohli, keď som to potreboval,“ rozvíja pôvodne stručnú odpoveď.

Závislosť je choroba. Nachádza sa aj v Medzinárodnej klasifikácii chorôb, manuáli uznávanom v európskych krajinách. Spomínam to nie ako argument na podporu legalizácie drog, ale skôr ako vysvetlenie toho, prečo je s drogami ťažké prestať. Navyše, na máloktorú chorobu nazeráme tak cez prsty ako na túto.

Banán mal v podstate šťastie. Ocitol sa v dobrom čase na dobrom mieste. Dostal šancu začleniť sa späť do spoločnosti a využiť svoje skúsenosti so závislosťou na pomoc druhým.

O pocite zodpovednosti a naplnení z práce hovorili aj Helena s Evou, ďalšie dve peer pracovníčky Podaných rúk, s ktorými som sa stretla. Ich príbehy sa v mnohom líšia, avšak keď hovorili o práci, v ich hlasoch som cítila rovnakú vďačnosť. „Keď vidíte, ako sa váš klient postaví na nohy, býva, začne chodiť do práce, a viete, že ste k tomu dopomohli, je to obohacujúci pocit,“ po krátkom zamyslení opisuje zmysel práce v Podaných rukách Helena. „Aj ja som sa vďaka tomu vyšvihla,“ dodáva.

V trinástich prvýkrát na ulici

Útly vzrast, ryšavé vlasy vyčesané do copu a široký úsmev. Takto vyzerala Helena, keď sme sa stretli. Z autobusovej zastávky prechádzame do dvora a hlbšie do vnútrobloku, kde majú peer pracovníčky kanceláriu. Zo všetkých strán nás obkolesujú budovy. Chladné, betónové múry, očíslované a rozdelené do blokov podľa písmen. Vyvoláva to tu vo mne dojem desiatky rokov nefunkčného nemocničného areálu. Helena len tak medzi rečou utrúsi, že sa včera rozišla s priateľom a že to nebol príjemný rozchod. Vraj aby som vedela, keby sa to náhodou premietlo do atmosféry nášho rozhovoru.

Cez staré plechové dvere vchádzame do jedného z blokov a točitým betónovým schodiskom vystúpime do zázemia peer pracovníčok. Betón drží chlad, a tak mám na chvíľu pocit, že tam je ešte o niečo zimšie ako vonku. Helena ma usádza za veľký oválny stôl, sadá si oproti mne a pár sekúnd sa nepokojne hmýri na stoličke.

Do kancelárie zrazu vbehne Eva, ďalšia peerka, ospravedlňujúco sa usmeje a namieri si to k stolu s tlačiarňou v rohu miestnosti. Dozvedám sa, že Helena s Evou sa poznajú už hádam dvadsať rokov. Brno nie je také veľké, rizikoví užívatelia drog o sebe zväčša vedia. Práve cez Evu sa Helena dostala k tejto práci.

Len čo Helena začne rozprávať o svojom detstve, spomeniem si na knihu V říši hladových duchů od lekára Gabora Matého. Už v úvode uvádza svoju mantru: „Prvou otázkou nie je ‚Z čoho pramení oná závislosť?‘, ale ‚Z čoho pramení oná bolesť‘?“

Helenina matka, ktorá pred pár rokmi zomrela, bola alkoholička. „Mala som trinásť, keď ma prvýkrát vyhodila z domu. Krátko potom, ako sa narodil brat. Nemala som kam ísť. Tri mesiace som na ulici jedla trávu,“ rozpráva a z tónu jej hlasu poznať, že aj po rokoch (dnes má tridsaťdeväť) je táto spomienka bolestivá.

Spoločný čas s matkou sa z veľkej časti točil okolo krčiem, odkiaľ ju Helena už ako dieťa pravidelne ťahala domov. Rodičia sa rozviedli, keď mala rok a pol. Matka mala potom viacero partnerov, často násilných. Mlátili matku, no násilie pocítila aj Helena. S otcom sa po rozvode už takmer nevidela. Záujem o stretnutie nejavil ani neskôr, s už dospelou dcérou.

„Nie je vám teplo? Otvorím okno?“ preruší Helena svoje rozprávanie, akoby sa chcela na chvíľu sprítomniť. Okamžite sa dvíha zo stoličky a drevený rám starého okna zavŕzga skôr, než odpoviem. Do tmavej kancelárie zrazu preniká slnečné svetlo. Ku stolu dolieha zvuk všadeprítomného zvonenia električky. Helena sa pomrví na stoličke. Pokračuje v rozprávaní. Keď ju matka v trinástich vyhodila…

Po pár mesiacoch na ulici jej dovolila vrátiť sa domov. O brata sa potom prvé roky jeho života najviac starala práve Helena. „Do troch rokov som ho vychovávala. Niekedy si ľudia mysleli, že je moje dieťa,“ opisuje Helena. Rozhodne to nebol príjemný pocit. Priznáva, že sa hanbila, keď na niektoré futbalové tréningy musela chodiť s kočíkom.

Na rozdiel od Banána, ktorý sa k drogám dostal už s príchodom puberty, Helena prepadla pervitínu v prvých mesiacoch dospelosti. Ako dieťa bola aj napriek neľahkej rodinnej situácii aktívna. Najskôr trénovala závodne judo, neskôr plávanie a k tomu hrala futbal. Strednú obchodnú školu však nedokončila. Na matkin podnet skončila v „pasťáku“. „S drogami som začala, keď som sa dostala von. Najskôr som skúsila kokaín a potom som prešla na pervitín,“ sústredene hľadí pred seba a v prstoch prevracia prívesok kovového náhrdelníka, ktorý jej visí na krku.

Drogy sa stali prostriedkom, ako upokojiť myseľ, vypnúť. Aspoň vtedy to tak Helena vnímala. „Matka mi vyčítala ešte aj to, že chľastá. Podľa nej som za to mohla ja,“ hovorí a v hlase sa jej mieša smútok s hnevom.

Helena je okrem peer pracovníčky aj murárka. Nejaké obdobie chodila pracovať na týždňovky mimo Brna. Nezabúda spomenúť, že aj na Slovensko. Tak ako Banán, aj ona okúsila život na ulici i v záhradnej chatke. Dnes býva v byte. „No a mám sedemnásťročnú dcéru. Veľmi sa nestretávame,“ spomenie medzi rečou. Len čo sa začnem pýtať viac, dostávame sa ku kľúčovému obdobiu jej života.

Všetko zmenilo narodenie dcéry

„Keď som otehotnela, prestala som brať. Bola som päť rokov čistá,“ zvážnie. Nie je ojedinelé, že človek, ktorý bol v detstve svedkom partnerského násilia medzi rodičmi, sa v dospelosti sám ocitne v násilnom vzťahu. A tak ma príliš neprekvapí, keď Helena povie, že ju partner a otec jej dcéry surovo bil. „Nedalo sa to vydržať. Aj keď modriny sa zahoja, videla to malá. To bolo najhoršie,“ opisuje Helena. Necítim z nej hnev, hovorí celkom pokojne. Platí to však len do momentu, keď sa dostane k tomu, ako ju po rozchode partner od dcéry odstrihol. Zostala bývať s ním a Helenu k nej nepustil.

Zo závislosti sa nedá vyliečiť. Drieme v človeku aj v obdobiach abstinencie a náročné životné obdobia ju vedia prebudiť. Helena dobre poznala brniansku drogovú scénu. Nebolo ťažké stretnúť niekoho, kto jej predá. Rozbehla to vo veľkom. „Keď mi zobral dcéru, už mi bolo všetko jedno. Brala som, žila po squatoch a chatkách. Až kým som neskončila vo väzení,“ hovorí čoraz rýchlejšie. Akoby to chcela povedať na jeden nádych.

Práve väzenie za nezaplatené alimenty a nedokončené verejnoprospešné práce bolo pre Helenu budíčkom. Treba niečo zmeniť. Aj vďaka službám Podaných rúk, pre ktoré neskôr začala pracovať, sa jej podarilo dávky postupne znižovať. Keď sa spýtam, či teda dnes už nič neberie, pousmeje sa. „Už to nepotrebujem tak ako predtým, ale občas si niečo dám. Napríklad cez víkend, keď viem, že nejdem do práce,“ priznáva. Vraj preto, že jej to pomáha vypnúť hlavu. Potom sa však trochu zháči a dodá, že to má paradoxne niekedy skôr opačný efekt.

Časť rozhovoru s nami sedí v miestnosti aj Eva, ktorá sa snaží spojazdniť tlačiareň. Nezapája sa. Zrejme nám nevenuje žiadnu pozornosť, lebo keď sa Helena na ňu otočí s otázkou, chvíľu trvá, kým pochopí, že bola adresovaná jej.

Aj s Evou som sa rozprávala o jej príbehu. V rovnakej kancelárii za rovnakým stolom. V hlave si spájam dva príbehy žien, ktoré sú na prvý pohľad odlišné úplne vo všetkom. Eva rozpráva silnejším hlasom a sebavedomejšie. Od Heleny je viac než o hlavu vyššia. Bledofialový sveter a svetlé rifle sú presný opak Heleninho punkového štýlu oblečenia. Ich životy sa však v niečom podobajú.

Keď som sa Evy pýtala na detstvo, povedala, že jej rodičia boli hipíci. V osemdesiatych rokoch tak vyrastala v umeleckej komunite ľudí, ktorí rozhodne nešli v jednom šíku s režimom. Spomína, že otec fajčil marihuanu, robil si rôzne hubové a bylinné odvary.

Aj v Evinej dospelosti zohráva kľúčovú úlohu dcéra, ktorá je navyše v podobnom veku ako tá Helenina. Rovnako opisuje, že keď otehotnela, s drogami sekla. Dcéru jej nakoniec zobrala matka.

„Bola som pár dní vo väzení pre nejaký prečin z minulosti. Dcéru som nechala u matky. Keď som si po ňu neskôr prišla, matka už neotvorila. Zavolala na mňa policajtov, lebo som vraj feťáčka a kriminálnička,“ spomína. Tichším hlasom potom utrúsi, že jej matka pritom pila. „Tvrdila, že nie je alkoholička, lebo ráno vedela vstať do práce,“ dodáva.

Od dverí matkinho bytu Evine kroky viedli späť k niekoľko rokov driemajúcej závislosti. Obdobie, ktoré nasledovalo, popisuje ako zahmlené. V spomienkach jej z neho ostala jedna veľká machuľa. A čo bol zlom? Zdravotné problémy. Pre tie sa rozhodla drogy obmedziť.

V Podaných rukách pracuje vyše päť rokov. Kedysi klientka, dnes pomáha tým, ktorí a ktoré so svojou závislosťou nevedia alebo nechcú niečo urobiť. Dcéra je dnes takmer dospelá a naďalej žije s babkou. Eva má však kľúče od matkinho bytu, a tak sa s dcérou môže stretávať.

Šťastný koniec či utopická predstava?

Bolo by naivné myslieť si, že každý užívateľ či užívateľka by sa zvládli popasovať so závislosťou tak ako Eva, Helena a Banán. Určite na to vplýva viacero faktorov. Tieto tri príbehy však ukazujú, aké dôležité sú pre užívateľov drog podporné služby. K respondentkám a respondentovi som sa dostala cez Podané ruky, kde všetci pracujú. Ale ich prvý kontakt s organizáciou bol z pozície klientov. Následne sa v organizácii zamestnali, a to aj preto, lebo im niekto nechal pootvorené dvere. Dostali šancu. Vo výsledku je to prínosné nielen pre ich malé osobné vesmíry, ale aj pre spoločnosť, do ktorej sa im znovu podarilo začleniť.

Autorka je absolventkou žurnalistiky a psychológie na Masarykovej univerzite

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.