„Kanada“ verzus „Amerika“: Boj o liberálnu demokraciu

5. 5. 2025

Portrétna fotografia Ivana Kalmara — Ivan Kalmar

V kanadských federálnych voľbách 28. apríla opäť zvíťazila Liberálna strana na čele s premiérom Markom Carneym. Hlavná opozičná Konzervatívna strana prehrala. Sociálnodemokratickí Noví demokrati sa vrátili do parlamentu, ale prišli o financovanie vyhradené pre väčšie strany. Líder Nových demokratov Jagmeet Singh prehral svoj vlastný riding (volebný obvod) a odstúpil z funkcie lídra strany.

Líder konzervatívcov Pierre Poilievre tiež prišiel o svoj riding, ale neodstúpil. Volebná noc bola pre neho trpkým, nie však prekvapivým sklamaním. Liberálnym premiérom bol až do novembra 2024 nepopulárny Justin Trudeau. Všetky prieskumy videli Poilievra ako nastupujúceho premiéra po desiatich rokoch vlády liberálov. Ani Mark Carney, ktorý nahradil Trudeaua v zúfalom pokuse zachrániť liberálov, nemal veľkú nádej na víťazstvo. Potom sa však stala vec, ktorá všetko zmenila: druhý prezidentský mandát Donalda Trumpa v Spojených štátoch.

Prečo nás tak nenávidí?

V roku 1846 Británia a USA „uzavreli dohodu“, aby sme použili obľúbený Trumpov výraz, a rozdelili si medzi sebou územie pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky, najmä pozdĺž 49. rovnobežky. Britská časť sa stala Kanadou. Trump túto hranicu označil za „umelo vytýčenú hranicu spred mnohých rokov“¹. Jeho spolupracovník Elon Musk povedal, že Kanada „nie je skutočná krajina“². Podobne ako mnoho ľudí mimo Kanady, aj Trump a Musk považujú Kanaďanov v podstate za Američanov.

Kanaďania už viac ani nesúhlasiť nemôžu. Keď Trump pred svojím znovuzvolením navrhol, aby sa Kanada stala „51. štátom“, väčšina ľudí si myslela, že žartuje. Prvého februára však uvalil na Kanadu a Mexiko 25-percentné clo na väčšinu ich vývozu do USA.³ Uviedol dva dôvody. Po prvé: prehlásil, že obe krajiny majú s jeho krajinou veľký obchodný prebytok, a to znamená, že USA dotujú Kanadu sumou 200 miliárd dolárov ročne. Po druhé: naznačil, že Kanada, podobne ako Mexiko, je zdrojom fentanylovej pohromy, ktorá zabila tisíce Američanov, a veľkého počtu nelegálnych prisťahovalcov.

Obe tieto tvrdenia sú nepravdivé.

Banka TD, popredná finančná inštitúcia v Kanade, na základe údajov amerického úradu pre sčítanie ľudu vysvetľuje, že skutočný obchodný deficit je len 45 miliárd USD v prospech Kanady. A ako vie každý ekonóm, záporné saldo obchodnej bilancie nemusí byť nevyhnutne „nespravodlivé“ a nie je dotáciou dovozcu vývozcovi. Celý obchodný prebytok Kanady je spôsobený tým, že Kanada poháňa hospodárstvo USA vývozom prírodných zdrojov, ako je ropa a voda a potaš, ktorú potrebujú americkí poľnohospodári na hnojivá.⁴ USA tento dovoz potrebuje.

Obvinenie z dovozu fentanylu je jednoducho lož. V poslednom období bolo americkými orgánmi na kanadských hraniciach zadržaných len 0,2 % fentanylu.⁵ Neexistujú ani žiadne dôkazy o veľmi veľkom počte „nelegálnych cudzincov“, ktorí by vstupovali do Spojených štátov z Kanady.⁶

Ak teda ani obchod, ani drogy, ani migranti neoprávňujú Trumpove clá, prečo ich zavádza? Slovami premiéra Carneyho: „Amerika chce našu pôdu, naše zdroje, našu vodu, našu krajinu. (…) Prezident Trump sa nás snaží zlomiť, aby nás Amerika mohla vlastniť.“⁷

Šikanovanie, chamtivosť a snaha šokovať, aby sa udržal v správach, sú pre Trumpa štandardom. Domnievam sa však, že za jeho nepriateľstvom voči Kanade je niečo viac. Trump síce trvá na tom, že Kanada by bola „cteným“ 51. štátom, ale voči skutočnej Kanade, nezávislej krajine ľudí, ktorí nechcú byť Američanmi, cíti len pohŕdanie a odpor. Prečo nás tak nenávidí?

Aby sme tomu porozumeli, musíme sa zamerať na to, čo znamenajú „Kanada“ a „Amerika“, nie objektívne ako krajiny, ale ako pojmy, predstavy.

Americkí sedliaci, slušní Kanaďania

Keď som sa ako tínedžer, ktorý nedávno „utiekol“ z komunistického Československa, pripravoval s rodičmi na presťahovanie do Spojených štátov, v našom dočasnom bydlisku v Taliansku nás stretla teta z Montrealu. Opísala nám, ako vníma rozdiel medzi Kanaďanmi a Američanmi. Kanaďania sú podľa nej zdvorilí a Američania sú „sedliaci“. Keď som sa presťahoval z USA do Kanady (opäť ako utečenec, tentoraz, aby som sa vyhol vojne vo Vietname), uvedomil som si, že moja teta použila otrepané kanadské klišé. Predstave o kanadskej zdvorilosti zodpovedá v kanadskom sebaobraze len jej multikulturalizmus. Kanada, ako Kanaďania bežne hovoria, je multikultúrna, zatiaľ čo Spojené štáty sú „taviaci kotol“, ktorý očakáva, že ľudia všetkých rás, farieb pleti a vierovyznaní sa vzdajú svojho dedičstva, aby sa stali Američanmi.

Tu je niekoľko ďalších kanadských hodnôt, ako ich opísal premiér, keď oslavoval svoje volebné víťazstvo: „láskavosť ako cnosť“, „kultúrne inštitúcie ako CBC (Canadian Broadcasting Corporation)“ a „všeobecná verejná zdravotná starostlivosť“. Tá posledná je príznačná. Dodnes, hoci tlak na systém narastá, Kanaďania dostávajú lekárske služby od preventívnej prehliadky cez magnetickú rezonanciu až po chemoterapiu bez toho, aby museli zaplatiť čo i len cent.

Podľa takejto kanadskej rétoriky by ste si mohli myslieť, že Američanom chýbajú hodnoty, ktoré my oslavujeme. Sú nezdvorilí, etnocentrickí a nestarajú sa o chudobných a slabých. To by však bol, samozrejme, nehorázny predsudok. Američania sú síce menej zdržanliví, ale rovnako si cenia zdvorilosť. Mnohé časti USA sa stali rovnako multirasovými a multikultúrnymi ako Kanada, zatiaľ čo niektoré vidiecke oblasti v Kanade zostávajú prevažne biele a anglosaské.

Je však pravda, že hoci aj naše systémy verejnoprávneho vysielania, vzdelávania a zdravotníctva majú svoje chyby, oveľa viac dbajú o všeobecný prístup a sú chápané ako právo, nie ako výsada. Mnohí pokrokoví a liberálni Američania sa usilujú o rovnaký druh verejných služieb, na aké je hrdá väčšina Kanaďanov. Napríklad charizmatický americký senátor Bernie Sanders už dlho presadzuje systém zdravotnej starostlivosti podľa kanadského vzoru.⁸ Skutočný rozdiel medzi Kanadou a Spojenými štátmi nie je otázkou národného charakteru. Je to otázka politiky.

V oboch krajinách je „Kanada“ symbolom liberálnej demokracie, ktorá zahŕňa ľudí všetkých rás, etník, jazykov, pohlaví a sexuálnych orientácií – čo by aspoň v ašpiráciách malo byť na Západe po druhej svetovej vojne štandardom. A v oboch krajinách „Amerika“ za Trumpa znamená exkluzivistický nacionalizmus zameraný proti migrantom a návrat k patriarchálnym rodovým vzťahom. Viktor Orbán, maďarský premiér, ktorého autoritársku vládu Trump a jeho okolie verejne uznávajú ako vzor, to nazýva „iliberálnou demokraciou“. Iliberálne hnutia sa výrazne podobajú na predvojnový fašizmus. Právom poukazujú na mnohé zlyhania liberálnodemokratického Západu. Odmietajú neoliberálnu politiku celosvetovej deregulácie obchodu, ale aj ochrany pracovníkov, ktorá vedie k neslýchanej nerovnosti a rozšírenému pocitu neistoty. Ako ekonomické riešenie presadzujú ekonomický nacionalizmus. V Amerike to znamená falošnú nádej na obnovenie hospodárskej bezpečnosti obmedzením zahraničnej konkurencie prostredníctvom ciel. Znamená to tiež zabraňovanie vstupu migrantov v presvedčení, že to prinesie investície a pracovné miesta späť do krajiny a urobí ju „opäť veľkou“.

V skratke, „Kanada“ ako idea dnes predstavuje liberálnu demokraciu, a „Amerika“ iliberalizmus.

Canada first

V skutočnej Amerike však žijú milióny ľudí, pre ktorých je liberálna demokracia naďalej vytúženým ideálom. A naopak v skutočnej Kanade sa liberáli sami posunuli k prijatiu niektorých neliberálnych myšlienok, stali sa miernejšími v otázke ochrany životného prostredia a oveľa prísnejšími v otázke prisťahovalectva. Medzi konzervatívcami sú neliberálne ideály ešte zreteľnejšie. Pierre Poilievre, líder konzervatívcov, presadzoval v Trumpovom štýle nižšie dane, menej verejných investícií, reštriktívnu prisťahovaleckú politiku, tvrdú policajnú politiku a škrtanie prostriedkov na verejnoprávne vysielanie. Aj jeho štýl bol ostro nepriateľský voči druhej strane, veľmi podobný Trumpovmu. Dokonca ani po tom, čo sa Trumpovi podarilo hlboko si znepriateliť Kanaďanov a Poilievre sa od neho musel rýchlo dištancovať, nedokázal prísť s ničím lepším ako s heslom „Kanada na prvom mieste“ – žalostnou transpozíciou Trumpovho egoistického nacionalizmu, pričom „Kanada“ jednoducho nahradila „Ameriku“.

V rámci oboch krajín súvisia s týmto politickým protikladom, ktorý je skreslený heslami „Kanada“ a „Amerika“, patričné demografické rozdiely. Mestskí liberáli sú čiastočne zodpovední za iliberálnu reakciu na vidieku, a to aj zo strany farmárov. Keď moja montrealská teta hádzala „Američanov“ do jedného vreca so „sedliakmi“, nevedomky tým vyjadrovala rovnaké opovrhnutie voči americkému vidieku, aké je bežné aj medzi mnohými mestskými obyvateľmi v Amerike. V samotnej Kanade sa k ponižujúcemu stereotypu o texaskom kovbojskom vidieku vyrovná stereotyp o provincii Alberta. „Biely muž bez vysokoškolského vzdelania“ nie je neúmerne zastúpený len medzi Trumpovými priaznivcami, ale aj medzi Poilievrovými. A v oboch krajinách sa mnohé skupiny ľudí nebielej farby pleti, kedysi neochvejne liberálne, presúvajú do konzervatívneho tábora.

Súboj medzi Amerikou a Kanadou nie je len súbojom dvoch krajín, ale aj súbojom dvoch ideí v rámci každej krajiny. Tento zápas je severoamerickou arénou dnešného globálneho konfliktu medzi liberálnou demokraciou a iliberalizmom.

Kanada – postrach reakčnej iliberálnej pravice

Boli časy, keď sa na celom svete pod pojmom „Kanada“ rozumela bezproblémová krajina, rozľahlý idylický priestor s krásnou scenériou, prosperujúca a pohostinná, hoci možno až príliš chladná. Prvýkrát som si uvedomil zmenu počas môjho výskumu iliberalizmu v Poľsku počas takzvanej „európskej migračnej krízy“ pred piatimi alebo šiestimi rokmi. Jeden z mojich výskumných asistentov, ktorý bol sám členom katolíckej nacionalistickej mládeže, viedol rozhovor s farárom tohto združenia, ktorý bol jeho duchovným poradcom. Pri zdôvodňovaní nálad proti moslimskej migrácii do Poľska duchovný zvolal: „Tu predsa nie sme v Kanade,“ pričom túto krajinu použil ako metaforu multikulturalizmu.

Odvtedy som si všimol, že na internete pribúda negatívnych zobrazení Kanady. Niekoľko ľudí zverejnilo na YouTube videá, v ktorých odrádzajú ostatných od sťahovania sa do Kanady kvôli kultúrnym rozdielom, vysokým cenám (to je pravda) alebo neznesiteľnej kriminalite (lož).⁹ Dokonca som videl videá v španielčine o hroznej ekonomike Kanady a nevýhodách sťahovania sa sem.¹⁰ V súčasnosti sa venujem výskumnému projektu, v rámci ktorého skúmam možnosť, že ide o súčasť koordinovanej protikanadskej propagandy, ktorá sa šíri zo Spojených štátov alebo, podobne ako mnohé iliberálne myšlienky, z Ruska. Bez ohľadu na jej pôvod, myšlienka, že Kanada je, slovami Pierra Poilievra, „rozbitá“, vďačí za veľa aj domácim, kanadským iliberálnym tvorcom verejnej mienky.¹¹ Po Trumpových útokoch na Kanadu mohli liberáli označiť tento druh konzervatívnej kritiky za neoprávnenú a nevlasteneckú.

Som si vedomý tvrdenia, že mainstreamoví liberáli si osvojujú iliberálne názory, aby rozptýlili odpor zo strany svojich pravicových voličov. V Kanade to znamená, že liberáli zmiernili svoj záväzok k ochrane životného prostredia, zmenili svoju otvorenosť voči imigrácii a sprísnili boj proti kriminalite. Preto Noví demokrati v kampani zdôrazňovali potrebu zachovať progresívnu politiku a žiadali nás, aby sme volili ich a nie liberálov. Napriek všeobecným sympatiám k lídrovi Nových demokratov Jagmeetovi Singhovi však Kanaďania jeho výzvu odmietli. Správne pochopili, že najdôležitejšou vecou je teraz zachovať nielen krajinu, Kanadu, ale aj ideu „Kanady“, ktorá napriek všetkému zostáva radikálne protikladná k tej Trumpovej „Amerike“. Mark Carney, rešpektovaný bývalý šéf bánk Bank of Canada aj Bank of England, sa zdal byť na túto úlohu najvhodnejším kandidátom.

Kanadská hrdosť tvárou v tvár hulvátovi v Bielom dome zatiaľ zabezpečila, že na rozdiel od USA a iných krajín tu iliberálny trend neprevážil. To je to jediné, za čo dnes môžu Kanaďania Trumpovi poďakovať.

Autor je profesor antropológie, autor knihy Bílí, ale ne tak docela: Iliberální vzpoura ve střední Evropě

Preložil Tomáš Hučko