Spod Poľany idem do sveta hlásať pravdu. Z prvých zbierok Jána Roba Poničana

Ján Rob Poničan býva považovaný za prvého básnika slovenskej proletárskej poézie. Robotnícke verše sa síce, samozrejme, písali pred ním aj po ňom, jeho debutová zbierka s programovým názvom Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno nenávidím (1923) však signalizovala nástup vážnejšieho básnického úsilia mladej literárnej generácie v radikálnej vzbure voči umeleckej tradícii aj spoločenskému konformizmu.

Vo svojom prvom tvorivom období, ktoré Štefan Drug vo výbere z jeho tvorby Človeka hľadám vymedzuje rokmi 1922 – 1934, prechádza Poničanovo básnictvo prudkým vývojom. V štyroch zbierkach vydaných v tomto období – okrem debutu šlo ešte o knihy Demontáž (1929), Večerné svetlá (1932) a Angara (1934) – sa môžeme stretnúť s takmer všetkými výraznejšími vplyvmi, ktoré sa prejavili v súdobej ľavicovej poézii, nech už je to angažovaná aktualizácia symbolistických postupov, zdomácnený konštruktivizmus a poetizmus alebo socialistický realizmus tuhého sovietskeho razenia. V tomto zmysle neprekvapuje, že o Poničanovu tvorbu sa viedli spory nielen medzi komunistickými buričmi a ochrancami tradičných hodnôt, ale aj vnútri davistického hnutia.

V troch nasledujúcich básňach sú zachytené protiklady, ktorým čelil človek v novej spoločenskej situácii po prvej svetovej vojne. So zvláštnou naliehavosťou sa dotýkajú mladej slovenskej inteligencie, ktorá vďaka univerzitnému vzdelaniu v centrách nového štátu (Praha, Bratislava) zakúsila ostrý kontrast medzi svojimi skúsenosťami z tradičného, často vidieckeho, prostredia a intelektuálnymi podnetmi a životným štýlom, ktoré si osvojila počas štúdia. Na jednej strane tu vnímame silnú citovú príchylnosť ku krajine a ľuďom, spomedzi ktorých študenti-socialisti zo Slovenska vzišli, a vedomie svojej zodpovednosti voči nim; na druhej strane nemožno prehliadnuť vymedzenie sa voči „krvavému pojmu vlasti“, náboženskej poddajnosti aj idylizmu holubičieho národa. Sú to básne (z) prielomu, v čomsi azda naivného, no úprimného hľadania svojho miesta a úlohy vo svete, ktorý nastal po dlhom devätnástom storočí.

Čitateľom

Spod Poľany idem na dlhú, dlhú cestu:
dral som krpce, cucaj, topánky, teraz, vestu.

Spod Poľany idem, prinášam nové spevy,
nepoznajú také Poľany chlapci, devy.

Však Poľany ohník mi stále srdce ľúba,
hlas fujary hladká, hlásnika desí trúba.

Som dobývačom svetov, o ktorých moji snili,
prinášam do nich rudy surovej, zdravej sily.

Som dobývačom svetov, dedičstva mojich dedov,
čo vydedení boli, pozor dám, bych ja nebol.

Za mnou cesty už časť, strebal som bôle, slasti,
už znechutil sa mi krvavý pojem vlasti.

Spod Poľany idem, z Poľany ľudu zrno:
vytlč z révy vodu, keď je v nej vína plno.

Spod Poľany idem do sveta hlásať pravdu,
ľudské moje spevy človeka iste nájdu.

Spod Poľany idem, dobyjem svoje iste:
chcem napájať smädných, – Mojžiša skalou vy ste.

Genezis

Nuž áno:
biblickým jazykom,
jasavým výkrikom veľkého hrdinu biblie
môžeme vyriecť:
DOKONÁNO.

Umrel kráľ…
– nech žije, nech žije, nech žije nový kráľ.
Umrel boh…
– nech žije, nech žije, nech žije nový boh.
(– oj, ešte vždy slabí sme, slabí –)
– a píšme, píšme, –
by naši potomci vedeli,
jak boha pochovať
na veky vekov…
Nech žije nový boh.
– Bolo to
symetricky od zeme,
– koľko km-ov pod, toľko km-ov nad –
rozprestierali sa nebo a peklo:
nebo nad,
peklo pod…
V krásny deň:
– nebo zatúžilo po hriechu,
v krásny deň:
– peklo zatúžilo po láske.
Stalo sa v krásny deň:
svätých gloriola žiarila
a z tlamy hriechu plam šľahal –
koľko km-ov zhora,
toľko km-ov zdola, –
že nebo a peklo vskočili
do svojich náručí z vášne…
– Tak sa zrodila na zemi továreň,
nového boha chrám,
v nej oltármi sú stroje
a kňazom plamä z anjela-čerta: robotník.
– Nech žije nový boh!
– Nech zvučí modlitba nová a krásna:
PRÁCA.

– Nech žije,
nech žije,
nech žije
nový boh!

Noc nad údolím

Strieborný mesiac
striebornou sprchou
preciedza noci plášť,
obloha nebies,
rozťatá lúka.
Striebristá črieda
vyšla sa na ňu pásť.

I táto jedna z našich ciest
túlavých
bez kraja konca.
Mám rád i hukot elektrík
a rád i zvuky oviec zvonca.

Taký náš osud,
tulákov medzi pólami dedín a miest:
zelená lúka,
asfaltu šeď,
čo máme radšej?
Nevedieť.

Strieborných lúčov
tichý dážď,
letného večera
sladké šípy.

Náladou dáme sa zviesť a vliecť:
keď sladko
treba krokom ísť,
keď slastno
švihnúť na paripy.

– Bo naším je svet,
tá zemeguľa morí, lúk a polí,
bo naším je svet,
svet strojov, bojov, búrok, tích,
svet dedín a miest,
všetko, čo je v nich –
nech ani po jednom
srdce nezabolí.