2020 11 AutonómiaTematický KapitálJaime Martínez Luna: Koloniálna individualistická mentalita je fikcia

Magdaléna Rojo9. novembra 2020226

Podľa mexickej ústavy si pôvodné obyvateľstvo krajiny môže slobodne zvoliť spôsob organizácie svojich komunít. V juhomexickom štáte Oaxaca sa takto rozhodlo 417 z 570 obcí. Jaime Martínez Luna je známy zapotecký intelektuál. Od osemdesiatych rokov minulého storočia sa usiluje formulovať definíciu komunitného spôsobu života, ktorý pôvodní obyvatelia nasledujú. Vo svojej kuchyni v dedine San Pablo Guelatao nám porozprával o jeho základných princípoch.

 

Ako by ste definovali spôsob života, ktorý v Oaxake nazývate comunalidad?

 

Je to postoj, ktorý sa vytvára žitím v komunite, a to prostredníctvom štyroch veľmi konkrétnych elementov. Prvým je pôda, po ktorej kráčame, a ľudia, s ktorými zdieľame priestor. Najprv bolo miesto, pôda, ktorej si musíme byť vedomí a ktorú treba využiť v spoločný prospech. Neskôr sme na územie vstúpili my, ľudia a stali sme sa akousi súčasťou fauny daného miesta. Nastal moment, keď sme sa museli rozhodnúť, ako sa budeme na tomto mieste správať. Každá rodina má svoj spôsob života. Každá rodina vysiela svojho zástupcu (zriedkavejšie zástupkyňu, pozn. redakcie) na zhromaždenie, ktoré je rozhodovacím orgánom, riadi každodenný život a zároveň rozhoduje o štruktúre a zástupcoch komunity. Tu sa stretávame a spája nás spoločná potreba, ktorú máme, problém, ktorý potrebujeme vyriešiť. Zhromaždenie je druhý element komunitného spôsobu života. Tretím sú aktivity, ktoré robíme my, ktorí a ktoré obývame jeden priestor, a to, čo dosiahneme týmito aktivitami i spoločnou existenciou na tomto mieste. Spoločná práca sa nazýva tequio. Je to energia, ktorú všetci vkladáme do činnosti pre celú komunitu. A štvrtý element komunitného spôsobu života je oslava. Ako všetko v živote, všetok pohyb má svoje vyústenie – a vyústením každodenného života komunity je slávnosť. Tak sa cyklus uzatvára.

 

Tento spôsob života je v komunitách pôvodného obyvateľstva naprieč Oaxakou prítomný po celé generácie. V mnohých komunitách nefunguje zastupiteľská politika, ale rozhodnutia robí spomínané zhromaždenie a služby, ktoré inak zastrešuje štát, poskytujú členovia komunity. Ako také zhromaždenie funguje?

 

Ide o akýsi depozitár rodinných potrieb, z ktorých sa niektoré premenia na potreby komunity. Napríklad, je potrebné osvetliť ulice v nočných hodinách. Ľudia, ktorí v týchto uliciach žijú, prinesú tento nápad na zhromaždenie a tam sa o ňom diskutuje. Prvá otázka je, koľko peňazí budeme potrebovať a či ich naň máme. A takto sa diskutuje o kadejakých problémoch, napríklad s kanalizáciou či vodou. Ide najmä o problémy, ktoré ľudia nie sú schopní vyriešiť svojpomocne. Zhromaždenie je najvyššia autorita. Vymenúva tiež reprezentantov komunity. Prvá funkcia, ktorou musí každý prejsť, je funkcia komunitného policajta. Túto funkciu zastáva po dobu jeden a pol roka, pričom sa v službe po týždňoch strieda s niekoľkými ďalšími. Rôzne komunity si svojich zástupcov určujú na rôzne dlhé obdobia. Ďalej človek postupuje do rozličných funkcií (v niektorých komunitách ich je aj viac ako dvadsať), v závislosti od toho, ako si plní povinnosti, ako rešpektuje rozhodnutia vo vnútri komunity a ako sa usiluje do nej prispievať.

 

Takže zastávať tieto funkcie je v komunite povinné, rovnako ako zúčastňovať sa zhromaždení?

 

Ak muž, ktorý dovŕši osemnásť rokov, nechodí do školy (v takom prípade ho komunita ospravedlní), musí chodiť na zhromaždenia. Ak žije v domácnosti s rodinou a je v nej niekto iný, kto sa ich zúčastňuje, tiež je oslobodený. Na zhromaždení je povinná účasť jedného člena z každej rodiny. Môže to byť žena alebo muž, ale kvôli hegemónii patriarchátu sa zhromaždení zúčastňujú skôr muži a tí aj zastávajú jednotlivé pozície v komunite. Hoci, toto sa už mení. Treba tiež povedať, že účasť na zhromaždení, takisto ako ani kolektívna práca v obciach, nie sú peňažne odmeňované.

 

Môžeme v prípade takéhoto riadenia komunity hovoriť o akejsi priamej demokracii?

 

Ja by som túto formu vládnutia nazval skôr comunalicracia – keby sa dalo hovoriť o cratos, čo znamená moc, ale tu nevykonávame moc, uplatňujeme autoritu, a to je rozdiel. To, čo ti komunita dáva, keď ťa vyberie do akejkoľvek funkcie, je autorita. Tvoja pozícia bude závisieť od stupňa morálnej autority, ktorú máš v rámci komunity. Komunita ti dá istý stupeň zodpovednosti, ale nedá ti moc. Tú má v komunite jedine zhromaždenie. Ale tiež v zásade nevykonáva moc, lebo reprezentuje názory všetkých. Dohoda tu nie je vertikálna, ale je horizontálnym výsledkom, ktorý odráža náladu, kreativitu, schopnosti celej komunity. Preto nehovoríme o moci, ale o najvyššej autorite.

 

Tak ako všade vo svete, aj z vidieckych oblastí v Oaxake odchádzajú mladí ľudia študovať a pracovať inam. Neohrozuje to komunitný spôsob života?

 

Veľa mladých, ktorí odchádzajú, sa už nevráti, pretože univerzitné štúdiá sú zamerané na presadzovanie individualizmu, typického pre Západ. Na súťaživosť, aby sa človek stal v živote „niekým“. Vo svete, kde rozhodujú individuálne schopnosti, si človek myslí, že po návrate do komunity bude poskytovať služby súvisiace s predmetom svojho štúdia. Ale nie je to úplne tak. Vrátiš sa do komunity s titulom bakalára alebo magistra, ale musíš začať so službou komunite na pozícii policajta ako všetci ostatní. Komunita ti dovolí, aby si študoval, ale neberie tvoje štúdiá úplne do úvahy. V komunite vie viac murár ako architekt. Čo z toho vyplýva? Komunita ťa naučí žiť. Škola je skôr vedľajším vzdelávaním. Práve preto komunita nevymizne a vzdelávanie komunitný spôsob života neohrozuje. Štruktúra hodnôt, ktorá platí v mestskej spoločnosti, tu neplatí.

 

Napriek tomu, robíte niečo pre to, aby sa mladí ľudia vracali ku komunitnému spôsobu života?

 

Musíme zmeniť pohľad, podľa ktorého je učenie sa viazané na školu. Vesmír je otvorený a vedomosti nie sú sústredené na jednom mieste. Preto zakladáme autonómnu komunitnú univerzitu. Autonómnu preto, aby sme si mohli vytvoriť vlastné študijné programy. Pozícia učiteľa je tiež len reprodukcia moci. Nechceme vyučovať prostredníctvom kníh, ale prostredníctvom aktivity – práce, služby komunite. Aj z toho dôvodu nepotrebujeme od štátu toľko peňazí ako iné univerzity, lebo veľa vecí budeme robiť svojpomocne, prostredníctvom spoločnej práce. (V čase uverejnenia tohto rozhovoru univerzita začala svoj prvý rok fungovania, Jaime Martínez Luna je jej prvým rektorom, pozn. redakcie.)

 

Akým ďalším výzvam čelí komunitný spôsob života v Oaxake?

V prvom rade sa potrebujeme vrátiť k práci na poli. Potrebujeme zastaviť exodus do veľkých miest a nájsť správnu cestu k uvedomeniu si toho, čo si vážime, aby sme to vedeli zachovať pre nasledujúce generácie, ktoré budú tiež nasledovať našu prax. Potom bude môcť komunita využívať svoje vlastné kapacity a napĺňať svoje vlastné potreby.

 

Prečo sa ľudia v Oaxake prestali venovať roľníctvu?

 

Kvôli komerčnému rázu dnešného poľnohospodárstva. Sever krajiny zaplavili monokultúry, v súčasnosti je lacnejšie priviezť kukuricu spoza hraníc, než ju vypestovať u nás. Treba to zmeniť.

 

Má odklon od práce na poli niečo spoločné s klimatickou zmenou?

 

Následky klimatickej zmeny zaznamenávame len v niekoľkých posledných rokoch. Exodus z tejto oblasti sa začal v štyridsiatych rokoch minulého storočia, už počas druhej svetovej vojny odchádzalo veľa pracovnej sily do USA. Vtedy sa v Mexiku začína rozvíjať kapitalizmus. Aj preto sa znížila naša vlastná produkcia kukurice a začali sme nakupovať viac kukurice zvonku.

 

Možno komunitný spôsob života považovať za akúsi alternatívu ku kapitalistickému systému?

 

Ak o ňom uvažujeme ako o spôsobe myslenia, ktorý vníma vzájomnú závislosť medzi všetkým, je to správna cesta, lebo vzájomná pomoc vedie k ekonomike, aká je nevyhnutná pre existenciu. Nie je nutná v rámci produkcie pre trh, ale pre produkciu plodín na priamu konzumáciu. A na výmenu. Kým ty vypestuješ viac cibule, ja vypestujem viac paradajok. Takýmto spôsobom postupne zastavíme negatívne pôsobenie trhovej ekonomiky. Budeme konzumovať menej dovezených potravín a živiť našu vlastnú produkciu. Kým sa hlavné rozhodnutia robia za účasti všetkých, budeme schopní stáť na vlastných nohách bez toho, aby sme záviseli od cudzích ekonomík. Náš komunitný spôsob života ponúka možnosti, avšak od iných vyžaduje zmenu myslenia, pochopenia sveta.

 

Komunitný spôsob života počíta s tým, že sa človek do istej miery vzdá svojich osobných cieľov a bude celé roky poskytovať rôzne služby komunite. 

 

Či sa nám to páči, alebo nie, treba to robiť. Tu nejestvuje indivíduum. Tu je balík dohôd, ktoré prijalo zhromaždenie a ktoré sa realizujú prostredníctvom kolektívnej práce. V tomto zmysle v našej komunitnej spoločnosti indivíduum neexistuje, pretože ak chceš uspokojiť svoje potreby, musíš sa s ostatnými dohodnúť na tom, ako. Nemôžeš niekomu vnucovať svoje presvedčenie. Rešpekt je najdôležitejšia kategória medzi ľuďmi, ktorí obývajú jedno miesto. Ale nie rešpekt voči hierarchii, neznamená to podriadenie sa. A nehovorím ani o rešpekte k starším, hoci, samozrejme, ten je tu tiež. Mám skôr na mysli rešpekt k vedomiu, že ty nie si len ty, ale si výsledkom niečoho väčšieho. Naše nápady vznikajú vďaka tomu, čo k nám prichádza zvonku. Kyslík, napríklad. Závisíme od okolitého prostredia. Preto je koloniálna individualistická mentalita fikcia.

 

V akom zmysle?

 

Individualizmus pre mňa neexistuje. Vytvoril ho Západ. Vytvorila ho moc, spôsob videnia sveta. Západ o sebe premýšľa z nadradenej pozície alebo z pozície mimo sveta. Ak by neexistoval kyslík, nemohli by sme sa tu takto rozprávať. Nebola by ani vegetácia, lebo tá tiež dýcha. Zvieratá dýchajú. Od koho teda závisíme? Od sveta. A teda, kto je slobodný? Zdieľanie ťa činí slobodnou. To, že uznáš existenciu druhého, ťa činí slobodnou. Skrátka, nemôžeme robiť, čo si zmyslíme, lebo to, čo robíme, má vždy dôsledky. To, čo robíme, je vždy vo vzťahu s niečím, čo nie sme my. Uvedomiť si život všetkých ostatných znamená vidieť svet inak. Napríklad o dôležitosti životného prostredia sa nestačí učiť v škole. My cítime, že je dôležité, a preto nechceme, aby nám niekto zvonku bral prírodné zdroje.

 

Individualizmus teda do komunitného života nepatrí.

 

Ak veríš v individualizmus a svoju osobnú schopnosť napredovať sama, si stratená. Ale ak uznáš, že všetko, čo máš, je vďaka iným, nadobudneš tak rešpekt ku každému, s kým spolužiješ, napríklad na spoločnej ulici. Ak takto vezmeš na vedomie niekoho iného a on to bude cítiť, spriatelíte sa a začnete robiť veci spoločne. Spoločná práca nás posilňuje. Fungujeme recipročne. Naše aktivity sú recipročné, aj rešpekt je recipročný. V deň, keď sa budeme navzájom rešpektovať, už budeme za vodou.

 

Je možné tento postoj zaujať aj v mestskom prostredí, resp. v prostredí západného sveta?

 

Dôležité je prekonať individualizmus. Ako to urobíme? Začneme robiť veci spoločne. Začneme sa spoločne učiť. To je jediná cesta. Iná cesta je, že ti niekto vnúti to svoje. To je tá moc, keď niekto očakáva, že budeš veci robiť preto, že tak rozhodol politik. Netreba čakať na príkazy zhora, treba pochopiť, že všetko sa vytvára medzi všetkými.

 

Rozhovor viedla Magdaléna Rojo

 

Autorka je novinárka na voľnej nohe

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *