Irán: nečakaný líder v operáciách zmeny pohlavia

Jamal Herdzik13. augusta 2021790

English version

Iránska islamská republika je po Thajsku druhou vedúcou krajinou v štátnom financovaní operácií zmeny pohlavia. Ročne tu dvestosedemdesiat ľudí podstúpi tento typ zákroku a krajina si tak od teologičky Elisabeth Bucar vyslúžila prívlastok „nečakaný líder v operáciách na zmenu pohlavia”.

Dnes je na mieste položiť si otázku: Ako to, že práve iránsky teokratický systém nielen umožňuje, ale aj aktívne podporuje zmenu pohlavia operáciou?

Inštitucionalizované zmeny pohlavia sú na prvý pohľad paradoxom iránskej spoločnosti. Neobjavili sa však len tak odrazu a pri dôkladnej analýze a zohľadnení kontextu sa ukazuje, že vôbec nejde o rozporuplný jav. Súčasná podoba politiky zmeny pohlavia vychádza z vnútornej logiky islamu, ktorá vznikla islamizáciou štátu a jeho inštitúcií po revolúcii v roku 1979.

Nasledujúca esej sa pokúsi poodhaliť základné idey tejto logiky a ich medicínsky inštitucionalizovanú koreláciu. Kladie si tým za cieľ vysvetliť zdanlivý paradox teokratického režimu, ktorý umožňuje transsexuálnym ľuďom žiť podľa vlastných fyzických požiadaviek, teda im umožňuje takú sexuálnu slobodu, ktorá je v západnom svete dodnes považovaná za liberálnu.

Na to, aby sme dokázali zvoliť vhodný prístup k transsexualite v iránskom kontexte, si najskôr musíme objasniť niektoré výrazy.1Tieto idey však nemajú ambíciu v plnosti definovať prežité skúsenosti týchto osôb – tie zďaleka nie sú určené štátom štruktúrovanými definíciami, ale práve konkrétnymi trans ľuďmi v Iráne, ich každodenným životom a odvetvím, v ktorom pôsobia a kde ponúkajú každý svoju vlastnú odpoveď na otázku, čo znamená byť trans v iránskej kultúre.

Slovo pohlavie budeme používať na označenie viditeľného fyzického vzhľadu jednotlivca, teda jeho fyzických pohlavných atribútov, ktoré osobu identifikujú ako muža či ženu. Rod sa používa na opis určitých spôsobov sociálnej interakcie alebo správania, ktoré definujú človeka ako muža alebo ženu v závislosti od príslušnej kultúry a na základe toho, ako by sa podľa tej kultúry „mal“ správať muž alebo žena. Tretím dôležitým pojmom je sexualita, ktorá je spojením dvoch vyššie spomenutých pojmov. Popisuje vedomú sexuálnu túžbu a skúsenosti so sexuálnym potešením alebo jeho nedostatkom. Sexuálna náklonnosť k osobám rovnakého alebo opačného pohlavia je definovaná ako sexuálna orientácia.

Tento výraz však zahŕňa množstvo nuáns a odtieňov sexuálnej túžby či náklonnosti, nevynímajúc ani úplnú absenciu túžby.

Práve trojica pojmov: Pohlavie, rod a sexualita nám slúži na uchopenie filozofie, ktorá sa skrýva za iránskou legitimizáciou transsexuality a tvorí aj základ nábožensky motivovaného sankcionovania zo strany štátu. Elizabeth Bucar predpokladá, že za pozitívnym postojom, ktorý štát zaujíma k jednotlivcom pri aktívnom umožňovaní zmien pohlavia „s cieľom zaručiť, aby jednotlivec dodržiaval správne súbor rodových morálnych povinností“ je rozhodujúca percepcia samotného ľudského tela v islamskej etike (konkrétne v jej iránskej variácii).

Postavenie a význam transsexuality v Iránskej islamskej republike je výsledkom úzkej interakcie medzi kultúrnymi princípmi a zákonmi islamských duchovných. V hegemónii idey ideálnej islamskej spoločnosti sa krajina pokúsila dospieť k jasnému stanovisku na základe Svätého písma, ktoré kladie dôraz na morálne bezúhonný spôsob života. Práve sexuálnu etiku možno označiť za oblasť, v ktorej mali a naďalej majú normatívne islamské texty a filozofia najväčší vplyv na spoločnosť. Popri teologických konceptoch, ktoré vysvetľujú vzťah medzi Bohom a ľudstvom a vzťah k transsexualite výrazne ovplyvnili, je však pre nich transsexualita v prvom rade sociálnou záležitosťou. Tieto aspekty sú navzájom prepojené: každá spoločenská interakcia či vzťah dvoch ľudí je predmetom teologického skúmania. Transsexualitu teda možno začleniť do islamského spôsobu  chápania vzťahu ľudstva a Boha, pričom pre tento vzťah je dôležitý aj inštitucionalizovaný, svetský „nástroj”, ktorým sa v heteronormatívnej Iránskej islamskej republike stala medicína.

Niekoľko duchovných s titulom marja-e taqlid2 V rámci islamskej teológie vysoké postavenie pre klerika s doslovným významom „fontána napodobňovania”. Titul je pripisovaný klerikom šiitskej vetvy islamu. v Iráne schvaľuje operácie na zmenu pohlavia, mnohí iní však nesúhlasia. Hlavný tón diskusie udáva (dokonca aj posmrtne nespochybniteľná) politická a náboženská autorita Ajatolláha Ruholláha Chomejního a jeho nábožensko-právne stanovisko. Na základe dvoch stanovísk publikovaných v rokoch 1967 a 1983 je teologické pozadie iránskej debaty o transsexualite významne ovplyvnené práve jeho osobným heteronormatívnym chápaním rodovej binarity.

„Je zjavné, že chirurgický zákrok by nemal byť zákonnou povinnosťou … Ak sa však pred operáciou preukáže, že jedinec skutočne patrí k opačnému rodu, a operácia teda nezmení jeho rod na iný, iba odhalí, čo bolo skryté, potom niet pochýb o tom, že je potrebné uviesť na pravú mieru skutočné pohlavie a zbaviť sa vizuálnych znakov iného pohlavia. Preto ak jedinec o sebe vie, že je mužom, potom sa mužské povinnosti stávajú jeho zákonnými povinnosťami a čo je zakázané pre muža, je zakázané aj pre neho, rovnako to platí i naopak u žien .”

Táto fatva (nábožensko-právne stanovisko) zahŕňa základné piliere, na ktorých je založené náboženské myslenie o pohlaví, rodu a sexualite. Kým Boh nie je z teologického hľadiska binárnym súcnom, človek z Božej vôle binárnou bytosťou je. Boh touto rozdielnosťou upevnil medzi sebou a človekom hranicu a zdôraznil tak svoju nadradenosť nad svojím stvorením. Boh ako božské bytie je oslobodený od obmedzení súvisiacich s pohlavím a dualitou, ktoré sú však pre človeka nevyhnutné pre jeho existenciu a vzťah s Bohom. Transsexualita zostáva na teoretickej úrovni súčasťou konštruktu o binarite, a preto nepredstavuje hrozbu pre teologické poňatie vzťahu medzi Bohom a rodovo binárnou podstatou človeka. Ako tvrdí Bucar (2010): „Transsexualita nespochybňuje rodovú dualitu, je však založená na radikálnej koncepcii rodového esencializmu: Trans v slove transsexuál znamená zmenu sexuálneho zovňajšku, nie zmenu rodu jedinca v normatívnych kategóriách jeho sexuality.“

Citovaná fatva vysvetľuje transsexualitu ako fyzický problém s pohlavím jedinca, ktorý je možné vyriešiť špeciálnym prístupom k jeho telu. Úpravou a zmenou tela si človek nevytvára nové pohlavie, ale odhaľuje „pravé“ pohlavie ukryté vo vnútri tela, ktoré už vďaka prirodzenej ľudskej binarite má. Tento jav je dnes možné medicínsky zadefinovať: osobám v tranzícii, ktoré si želajú zmenu pohlavia operáciou, musí byť najskôr diagnostikovaná porucha pohlavnej identity, diagnóza určená na základe Diagnostického a štatistického manuálu pre duševné poruchy (DSM-5). Teheránsky psychiatrický ústav (TIP) zaväzuje pacientov, aby sa zúčastňovali psychoterapeutických sedení v rámci organizácie Legal Medicine Organisation (LMO) pod vedením ministerstva spravodlivosti s cieľom zistiť, či sú spôsobilí na operáciu. Ciele štátu naplniť náboženské tvrdenia o „skutočnom, správnom pohlaví” medicínskymi prostriedkami tu nachádzajú inštitucionálnu platformu a môžu sa realizovať.

Islamská autorita Mohammad Mehdi Kariminia, renomovaný iránsky vedec, skúma trans problematiku viac ako osemnásť rokov. Podľa neho majú trans jedinci zdravé telá, ale trpia vyššie spomenutou poruchou rodovej identity. Kariminia tvrdí, že vo filozofickom a náboženskom chápaní duše slúži v tele sídliaci duch ako zdroj individuality a zmyslu pre sociálnu a morálnu zodpovednosť. Na rozdiel od samotného tela je duch nemenný a večný, telo je len jeho sídlom. Toto tvrdenie potvrdzuje profesor juhoázijských a islamských štúdií Scott Kugle: „Duša presahuje hmotnú substanciu. Je skôr vedomím ako hmotou. Je to identita osoby, ktorú oživuje Božský milosrdný dych stvorenia.“

Práve výsledok konfrontácie hmotného tela a nehmotnej duše človeka určuje jeho rodovú identitu a sociálne správanie, ktoré jej prináleží. V dôsledku toho musí byť nakoniec na tele aplikovaná akákoľvek terapia, ktorá by mu pomohla zbaviť sa diagnostikovanej poruchy rodovej identity. Výskumná pracovníčka Univerzity v Örebro vo Švédsku Zara Saidzadeh uviedla: „Diskurz o nesprávnom tele, podľa ktorého je transsexualita chybou prírody, sa stal súčasťou medicinizácie problematiky transsexuality v Iráne […]“ V islamskej filozofii sa hodnota pripisovaná pohlaviu, teda i telu, líši od hodnoty pripisovanej duši. V duši sídli rodová identita jedinca, ktorá spoluvytvára jeho celkovú identitu, a tá je hlavným kritériom pri určovaní spoločenského statusu osoby. Telo sa preto musí prispôsobiť duši, aby sa mohol jedinec beztrestne, v plnosti sexuálne prejaviť.

Vyššie citovaná fatva Ajatolláha Chomejního z roku 1967 obsahuje ďalší zaujímavý bod:

„Ak má žena pocit, že je mužom, alebo ak má človek pocit, že má túžby prislúchajúce opačnému pohlaviu, môže svoje pohlavie zmeniť. Ale pokiaľ chcú biologicky zostať mužom či ženou, nie je pre nich povinnosťou, aby zmenili svoje pohlavie na opačné. “

Všimnime si, že teoretický stret medzi pohlavím, rodom a sexualitou tu dosahuje vrchol. Pre iránskych klerikov vedie rovnováha medzi telom a dušou k otázke rozlišovania medzi hmotnými a duchovnými aspektmi ľudskej prirodzenosti. Klerici na základe toho predpokladajú, že skutočný rod jedinca sa týka predovšetkým tela, a preto je relevantný pre dodržiavanie práv a povinností podľa islamských hodnôt. Tieto morálne povinnosti a práva sú úzko previazané so sexualitou. Ženské telo (pohlavie) obsahuje ženu (rod) a zahŕňa aj ženské túžby (sexualitu). Mužské telo je telo muža s mužskou túžbou. A je len výsadou ženy túžiť po mužovi a byť objektom túžby muža. To isté platí aj naopak. Z náboženského stanoviska tiež vyplýva, že sa jedinec nemusí rozhodnúť pre zmenu pohlavia pod podmienkou, že sa nebude dopúšťať hriechu, teda homosexuálneho vzťahu.

Trans osoba, ktorá si naďalej ponecháva „nesprávne“ pohlavie, preto naďalej podlieha morálnym povinnostiam tela, v ktorom sa nachádza, aj keď sa jej chápanie vlastnej rodovej identity líši od fyzického pohlavia. Obmedzenie sexuality, alebo skôr možnosť žiť „správnu“, autentickú sexuálnu orientáciu, je preto zásadným bodom iránskej debaty o transsexualite. Platné heteronormatívne koncepcie vyžadujú, aby transrodové osoby žili podľa tej „správnej“ sexuality, ktorá prislúcha k pohlaviu ich tela. Ak si prajú vykonávať nábožensky sankcionovaný sexuálny styk, chirurgický zákrok sa pre nich stáva povinnosťou.

Iránski odborníci však zachádzajú tak ďaleko, že popierajú trans ľuďom pred a po operácii šancu na normálny sexuálny život. Veria, že chirurgický zákrok na zmenu pohlavia je často sprevádzaný stratou libida a schopnosti sexuálne uspokojiť partnera. To môže viesť k pocitu degradácie u transsexuálnych ľudí, pretože sa týmto autoritám zdá, že hodnota ľudskej bytosti závisí iba od ich sexuality. Trans ľudia však majú svoje vlastné chápanie sexuality, ktoré si s touto domnienkou o pocite degradácie protirečí: „Chápu, že ich sexualita zahŕňa nielen pohlavie, ale aj spoločenské praktiky a tiež výzvy, ktorým tieto osoby čelia pre nespravodlivé inštitucionalizované diskurzy o nich a ich postavení v spoločnosti,“ tvrdí Saidzadeh. Tu sa nám črtá najvýznamnejšia otázka o identite človeka v Iráne. Zdá sa, že pre tam žijúcich transsexuálov je identifikácia rodu ontologicky podstatnejšia ako pohlavie. Ostáva však faktom, že klasifikácia transsexuality ako patologickej poruchy je jedinou cestou, ktorou sa lekárskemu systému podarilo začleniť trans ľudí do medicínsko-náboženského diskurzu. Mnoho iránskych trans ľudí napriek tomu odmieta myšlienku, že trpia poruchou. Ak sa aj tak zúčastnia inštitucionalizovaného procesu tranzície, dosiahnu aspoň čiastočnú legitimizáciu zo strany štátu, spoločnosti a vlastnej rodiny. Náboženské a lekárske potvrdenie „diagnózy” a odporúčanie chirurgickej zmeny pohlavia je často rozhodujúce v tom, aby s chirurgickým zákrokom súhlasila rodina a priatelia trans osoby.

Po operácii môže trans osoba požiadať rodinný súd o dokumenty s novým menom a pohlavím, čím získa prístup k určitým právam garantovaných štátom. V praxi sú však deviácie a chybné interpretácie analyzovanej fatvy úplne bežné. Navyše je omnoho jednoduchšie „vybaviť” chirurgické zákroky na zmenu pohlavia v Teheráne, než v iných regiónoch a mestách krajiny, kde sú niekedy zakázané a úradná správa môže ľahko zamietnuť registráciu zmien pohlavia. Pretrvávajú tiež nejasnosti v otázkach hmotného práva, vrátane dedičského práva a práv v oblasti opatrovníctva a plodenia potomkov, čo vedie k ťažkostiam pri zabezpečení základnej právnej ochrany trans osôb. Kombinácia teologických a medicínskych hľadísk na transrodovosť a transsexualitu v Iráne otvára diskusiu, v ktorej by mal neustále vznikať nový priestor pre rôznorodosť hlasov, polemiku a konfrontáciu vzájomne sa ovplyvňujúcich postojov.

Otvorená transsexualita, ktorá sa všeobecne považuje za jav, ktorý je dôsledkom západného liberalizmu, sa nám zvyčajne nespája so štátom, ktorý má ústavu založenú na špecifickej interpretácii islamu a ktorého rodová politika je všeobecne považovaná za represívnu.

Verím, že sa mi podarilo poodhaliť možné logické základy transrodovej politiky v tejto krajine. Politiky, ktorá naraz umožňuje i znemožňuje autentické vyjadrenie seba a slobodnú voľbu života: to je, napokon, čosi porovnateľné s mnohými inými kultúrnymi priestormi a národnými politikami.

Autor je doktorandom perzských štúdií

Z anglického originálu preložila Nina Vlhová

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: