Iný svet je nutný, ale Sophie Lewis ho neponúka

Preklad utopického manifestu o rodinnom abolicionizme Abolish the family, Manifesto for care and liberation je v susednom Česku „taký úspešný“, že sa dostal až do večerných správ verejnoprávnej televízie. V spravodajskej reportáži ho obhajoval dokonca aj súčasný konzervatívny minister kultúry z ODS. Upokojoval pri tom verejnosť, že hoci on sám by rodinu zrušiť určite nechcel, pochybnosti o udelení grantu na preklad knihy od Sophie Lewis nemá. Knihu podľa jeho slov na preklad odporučila grantová komisia ministerstva kultúry, a ako potvrdila hovorkyňa ministerstva, má za cieľ rozšíriť teoretické poznanie.

Rozšíriť poznanie a najmä imagináciu si kladie za cieľ aj samotná autorka. Online magazín Druhá : směna nešetril chválou a nadšením, keď knihe z vydavateľstva Verso venoval recenziu aj rozhovor s autorkou. V októbri vyšiel rozhovor so Sophie Lewis aj v českom Alarme. Z neho už podobné nadšenie nebolo cítiť, čo ma, priznám sa, dosť upokojilo. Neuchopiteľnosť argumentu Sophie Lewis azda najlepšie vystihol Tom Whyman, keď v recenzii pre ArtReview knihu charakterizoval skôr ako kritiku individualizovaných a izolovaných súkromných domácností.

Úderný úvod, nenaplnené očakávania

Na začiatok preto chcem priznať predsudky a obavy, s ktorými som sa do čítania tejto knihy púšťala. Na jednej strane nemám dobrú skúsenosť so žiadnym manifestom tohto typu, dokonca ani od vydavateľstva Verso, ktoré mám inak práve pre imaginatívnosť a drzosť kníh z jeho produkcie veľmi rada. Manifesty z Versa síce mávajú úderný názov a kvalitnú, pútavú obálku, no spája ich aj nekonkrétny jazyk, ktorým opisujú najmä to, proti čomu všetkému sa stavajú. Veľmi málo priestoru, žiaľ, venujú víziám toho, o čom sa oplatí snívať. Texty z tohto vydavateľstva mi takmer nikdy nepomáhajú predstaviť si kontúry nového sveta.

Spomedzi všetkých manifestov, ktoré som čítala, ma asi najviac obohatil český manifest iniciatívy pracujúcich v kultúrnej publicistike s názvom Nadšením nájem nezaplatíš. Pri súčasnom ohodnotení takéhoto typu práce sú aj požiadavky ako dôstojná mzda či férové zmluvy takmer nepredstaviteľné, takpovediac hraničiace s utópiou. Tento manifest však poskytuje uchopiteľný základ pre iný život, aj keď nie asi rovno svet. A hoci rozumiem, že s manifestom od Sophie Lewis sa tento český nedá úplne porovnávať, jeho konkrétnosť mi je predsa len bližšia.

Prvým kritériom, ktoré by mal spĺňať každý manifest, je zrozumiteľnosť. Menej konkrétne texty síce môžu byť pomerne ľahko čitateľné, no ich zrozumiteľnosť je otázna. Manifest Sophie Lewis viacerí a viaceré opisujú ako jazykovo zrozumiteľný a neakademický, taká je však podľa mňa iba prvá z jeho štyroch kapitol. S prižmúreným okom aj posledné stránky, ktoré sa vracajú k údernému jazyku z úvodu. Pri druhej a tretej kapitole sa podľa mňa o zrozumiteľnosti nedá hovoriť takmer vôbec. Ak by sme manifestu dali prívlastok akademický, asi by to prešlo.

Rodina znamená láska

Najsilnejšie sú pasáže, v ktorých sa autorka púšťa do polemiky so svojimi vlastnými myšlienkami o rodinnom abolicionizme a opisuje tak svoju vlastnú nezavŕšenú intelektuálnu cestu. Táto polemika dodáva knihe intímne a empatické vyznenie, ktorým ma ako čitateľku ubezpečila, že mať pochybnosti je v poriadku. Najpresnejšie Lewis trafila, keď prirovnala jazyk, ktorý používame pri rozprávaní o rodine, k jazyku, ktorý si primárne spájame s láskou. Je preto náročné aj pre tých najcynickejších ľudí vyhlásiť s úplným pokojom: „Áno, som proti rodine. Zrušte ju.“ Samotná Lewis si teda uvedomuje úzkosť a neistotu, ktorá sa spája s týmito heslami. Pomenovať túto úzkosť však nestačí – no táto kniha viac neprináša.

Tretia kapitola, ktorá je celá venovaná stručnému historickému súhrnu intelektuálnych koreňov abolicionizmu, pôsobí skôr ako holý výpočet podobne zmýšľajúcich. Lewis tieto príklady dostatočne nerozvíja, takže na mňa, rovnako ako na Whymana z ArtReview, nepôsobia veľmi presvedčivo. Až na dva príklady ani nezahŕňajú výslovných rodinných abolicionistov či abolicionistky. Podobne povrchným dojmom na mňa pôsobia náznaky kolonialistických aspektov nukleárnej rodiny. Zdá sa skôr, že autorka k nim pristupuje ako k povinnej jazde v tomto type diskurzu, ktorú však presvedčivo nespája s dôvodmi na zrušenie nukleárnej rodiny. To isté platí o čiastkových metaforách, v ktorých prirovnáva napríklad štátne hranice k rigidnosti rodín.

Problém nie je iba v rodine

Autorka nepopiera, že existujú aj bezpečné rodiny. Ako problém vníma skutočnosť, že samotná inštitúcia rodiny túto bezpečnosť negarantuje, čím vzniká nerovnosť v poskytovaní bezpečia. Znásobovanie takýchto nerovností iba pridáva k nebezpečenstvu, ktorému je mnoho z nás vystavených. Pomerne úzko by sa téma nukleárnej rodiny dala prepojiť aj s vypuklou majetkovou nerovnosťou, ktorá sa prejavuje napríklad v podobe vlastníctva nehnuteľností a na ktorú upozorňuje ako na jednu z určujúcich nerovností tohto tisícročia medzi inými aj Thomas Piketty vo svojej knihe Kapitál v 21. storočí. Lewis sa však podmienkam bývania, respektíve jeho ohrozeniu venuje iba pomerne krátko a zároveň aj dosť romantizujúco. V závere knihy opisuje svoj podmanivý zážitok z Filadelfie, kde videla, ako stovky ľudí bez domova spoločne s pracujúcimi vytvorili autonómny stanový tábor. Vďaka nim údajne pochopila, že len čo sa staneme súčasťou takéhoto samostatne sa organizujúceho ľudského kolektívneho subjektu, základné životné potreby – ako dostupné bývanie – sa nám začnú javiť ako príliš málo a začneme chcieť viac. Z dostupných informácií o tejto protestnej iniciatíve som však získala dojem, že do nej skôr premieta vlastné myšlienky, zatiaľ čo hlavným cieľom iniciatívy bolo uznanie a naplnenie práva na dostupné nepodmienené bývanie. Tu bola autorka opäť naozaj imaginatívna, čo je škoda. Názory Sophie Lewis na rozličné formy bývania v spoločnosti bez nukleárnej rodiny pritom považujem za dôležité. Rovnako ako otázku, či by právo na dostupné a nepodmienené bývanie aspoň z časti nevyriešilo problém nebezpečnej závislosti od rodinných vzťahov.

Nevedieť si predstaviť koniec rodiny je normálne

Kniha Sophie Lewis si nesporne získala silnú odozvu. Zatiaľ čo v niektorých prípadoch nemala ďaleko od nekritického nadšenia, osobne sa radím k tým, v ktorých vyvolala skôr zmiešané pocity a zmätok. Myslím, že povesť, ktorá predchádzala jej českému prekladu, predčila jej skutočnú hodnotu. Priestor na zmätenosť a pochybnosti si však necháva aj samotná autorka. Koniec koncov knihu uzatvára úvahou, že zrušenie rodiny si sama nevie predstaviť – ale rada o tom sníva a túži po tom. Je veľmi príjemné nechať sa prizvať k tomuto snívaniu. Ja zároveň ostávam túžiť po knihách a článkoch (nie nutne manifestoch), ktoré sa odvážia načrtnúť všedné dni v novom, lepšom svete. Musím uznať, že sama si ich skúšam predstavovať – je to nákazlivé.

Sophie Lewis: Abolish the Family, A manifesto for care and liberation. Verso Books, 2022

Autorka je politická robotníčka