Interdisciplinárny pohľad na „koloniálne súvislosti“

Rozhovor s Nadjou Haumberger, kurátorkou zbierok subsaharskej Afriky vo viedenskom etnologickom múzeu Weltmuseum Wien.

V roku 2017 opäť sprístupnilo stále expozície Weltmuseum Wien, teda rakúske národné etnologické múzeum vo Viedni, v ktorom sa nachádza viac ako dvestotisíc etnografických a archeologických objektov mimoeurópskeho pôvodu. Ako by ste opísali historickú a súčasnú úlohu inštitúcie?

Historické aj súčasné úlohy každej európskej etnografickej inštitúcie sú pre mňa hlboko zakorenené v danej epoche, teda v dobovej, respektíve dnešnej súčasnosti. To nám ako múzejným pracovníkom môže pomôcť kontextualizovať našu prácu s určitou pokorou a kritickým hodnotením minulosti. Kým pre niekoho môže byť táto myšlienka znepokojivá, múzeum tvoria a definujú jeho zamestnanci. Sú to práve myšlienky a teórie, o ktoré majú jednotliví zamestnanci záujem, ich osobné preferencie a história, ktoré formujú inštitúciu. Hierarchie v rámci inštitúcie majú navyše vplyv aj na ich agendy a verejný výstup.

Verím, že múzeá ako inštitúcie v minulosti hrali v rámci (mestskej) spoločnosti významnejšiu úlohu a mali moc formovať príbehy a obrazy ako určitý druh médií, ktoré boli určite menej rôznorodé ako tie, ktoré poznáme dnes. Múzeum sa prostredníctvom výstav, prednášok a neskôr aj vzdelávacích programov spolupodieľalo na utváraní obrazu mimoeurópskych krajín a ľudí. Na ten sa však dnes musíme vedieť pozerať kriticky. Je nutné uznať, že historický odkaz inštitúcií ako je naše múzeum je bolestný, ale zároveň verím v potenciál našich zbierok. Pre mňa tento potenciál spočíva práve v tom, že môže prispieť k nuancovanejšiemu chápaniu rakúskej histórie.

Keď už hovoríme o rakúskej histórii, narazil som na projekt, ktorý mapuje pôvod zbierky artefaktov z východnej Afriky zostavenej Emerichom Billitzerom. Zaujalo ma, že Billitzer sa narodil v roku 1848 v Nitre, teda na území dnešného Slovenska. Napriek tomu, že bol pravdepodobne karpatským Nemcom, a nie etnickým Slovákom, pripomenulo mi to spoločnú históriu dnešného Slovenska s Rakúskom, Maďarskom a ďalšími nástupnickými štátmi monarchie. Môžete nám povedať viac o tom, ako vznikla Billitzerova zbierka?

Emerich Billitzer (1848–1938) bol lodný lekár, ktorý zbierku zostavil pod záštitou námorníckej sekcie ministerstva vojny počas plavby korvety (vojnovej lode) Jeho Veličenstva Frundsberg pozdĺž pobrežia východnej Afriky v rokoch 1884–85. V múzeu sa nachádza niekoľko zbierok z mnohých častí sveta pripisovaných námorníctvu. Je preto zaujímavé porozumieť tomu, ako boli tieto zbierky zostavené, v akých širších politických kontextoch, pričom treba mať na pamäti, že zbierky boli len maličkým bonusom v agende námorníctva. V tomto konkrétnom prípade má Weltmuseum zoznam sedemdesiatjeden inventárnych čísel pre objekty z východoafrického pobrežia. Posádka lode vyšla na breh väčšinou len na veľmi krátky čas, preto predpokladáme, že objekty boli kúpené na miestnych trhoch s malou predchádzajúcou interakciou s miestnymi. Vzhľadom na to, že máme málo informácií o predchádzajúcich majiteľoch, je obzvlášť dôležité podporovať výmenu miestnych perspektív v príslušných východoafrických krajinách o týchto objektoch a ich histórii. Pre ďalšiu kontextualizáciu môže analýza pokynov monarchie a politického pozadia prostredníctvom archívnych materiálov poskytnúť konkrétnejší obraz o rakúsko-uhorských zámeroch v zahraničí.

Zbierky rakúsko-uhorského námorníctva presahujú rámec toho, čo klasifikujeme ako etnografické. Ich „zberatelia“  (v prípade artefaktov vo Weltmuseum Wien väčšinou lodní lekári ako Billitzer) tiež zbierali vzorky rastlín, mŕtve či živé zvieratá, vzorky atraktívne pre prírodné vedy a, bohužiaľ, i ľudské pozostatky. Môj kolega pracujúci na tomto projekte, Dominik Spörker, tiež zistil, že súčasťou zbierky sú napríklad aj akvarely. To si z hľadiska materiálnej kultúry jednoznačne vyžaduje interdisciplinárny prístup, s prihliadaním na jemnocit jednotlivých inštitúcií, v ktorých sa položky pripisované tej istej osobe ako zberateľovi nachádzajú.

Čo je však dôležité, podľa mojich informácií podrobná analýza rakúsko-uhorského námorníctva so zameraním na múzejné zbierky nebola doteraz zverejnená. Rakúsko-Uhorsko síce na Konžskej konferencii v rokoch 1884–1885 v Berlíne neuplatnilo nárok na žiadne územie na africkom kontinente, ale malo miesto pri stole a na konci konferencie podpísalo zmluvu, ktorá podrobila väčšinu kontinentu európskej nadvláde. Plavbu korvety Frundsberg do východnej Afriky v rokoch 1884–85 je možné teda chápať v rámci koloniálnych súvislostí, keď sa hľadali možnosti, ako dosiahnuť zisk, aj keď častejšie prostredníctvom súkromných osôb ako inštitúcií monarchie.

Vzťah monarchie ku kolonializmu bol ambivalentný, napriek tomu je výskum proveniencie, teda výskum spätne mapujúci spôsoby, akými sa zbierka zostavovala, tiež príležitosťou na diskusiu o zbierkach múzea vo vzťahu ku „koloniálnym súvislostiam“. Ako sa v tomto výskume a práci v múzeu vyrovnávate s paradoxom takzvaného „kolonializmu bez kolónií“?

Myslím si, že v Rakúsku máme jedinečnú možnosť pozrieť sa na koloniálne súvislosti interdisciplinárnym spôsobom, pretože rozsah našich zbierok je v porovnaní s inými krajinami menší. V Rakúsku jestvuje iba jedno federálne etnologické múzeum, a preto je dnes nesmierne vítané, aby sme našli spoločný prístup s inými odbormi a inštitúciami. Zdieľame totiž tú istú históriu. Zbierky Weltmuseum pôvodne tvorili samostatné oddelenie v Prírodovednom múzeu. To stojí za zmienku, pretože, ako som už spomenula, zberatelia zvyčajne zbierali artefakty pre niekoľko oddelení alebo hneď niekoľko múzeí. Veľa sa hovorí o provenienčnom výskume, ktorý spätne mapuje pôvod zbierok vrátane tých z koloniálnych súvislostí, ale z vedeckého hľadiska tento druh výskumu ešte nie je kanonizovaný. Okrem toho je akýkoľvek výskum katalogizovaných predmetov len malou časťou omnoho širšieho celku, vrátane napríklad fotografií alebo písomných dokumentov. Myslím si, že je nevyhnutné, aby bol tento výskum spoločným úsilím rakúskych a medzinárodných inštitúcií, ako aj zástupcov takzvaných zdrojových komunít, s cieľom hlbšie porozumieť nášmu zapojeniu sa do celosvetovej histórie a jej fenoménov, vrátane kolonializmu.

Ako vidíte budúcnosť múzeí svetových kultúr, ako je Weltmuseum Wien?

Múzeá sa v súčasnosti nachádzajú, s ohľadom na súčasné debaty, na križovatke medzi finančne a politicky zainteresovanými stranami, súčasným kritickým diskurzom a rôznorodou verejnosťou. Jednou z pretrvávajúcich výziev múzea je porozumieť, akú pozíciu má v spoločnosti zaujať, aby bolo opäť spoločensky relevantné. Tým však nechcem povedať, že múzeum alebo jeho zbierky sú irelevantné, alebo naopak, že každý by mal byť do našich zbierok angažovaný. Myslím si, že určitá stredná cesta k uchopeniu potenciálu múzejných zbierok by rovnako prospela návštevníkom i odborníkom. Jednou z hlavných výziev zostane poskytovanie všestranného prístupu k múzeu, či už online alebo offline. Musíme ponúknuť rôzne formy prístupov k našim aktivitám, aby sa do múzea mohlo zapojiť rôzne publikum. Tento prístup sa môže formovať v online zbierkach alebo vzdelávacích programoch, ale aj v účasti na výskumných projektoch alebo jednoducho v  poskytovaní informácií o zbierkach.

Myslenie vychádzajúce z múzejných zbierok však nemôže byť formulované singulárnym hlasom, naopak, musí byť mnohohlasné. Verím, že úlohou odborníkov múzea je sprostredkovať súčasnú tvár etnografického múzea v spolupráci nielen s kolegami, ale i širokou verejnosťou, aby sme našli kreatívne spôsoby mnohostranného sprístupnenia našich zbierok.

Nadja Haumberger je kurátorka zbierok subsaharskej Afriky vo viedenskom etnologickom múzeu Weltmuseum Wien.

Rozhovor viedol Rado Ištok

Z anglického originálu preložila Nina Vlhová