Debut Andreja Kisku sa nesporne stráca medzi kvantami textov, ktoré bohato produkoval Rudolf Schuster, či už išlo o cestopisy a reportáže, alebo o detektívnu prózu a scenáre pre rozhlas aj televíziu. Na druhej strane sa však môže zdať verejnosti i úsmevné, ak osoby činné vo vysokých politických funkciách v sebe pestujú umelecké vlohy, čo je zrejme spôsobené úzkostlivým budovaním obmedzeného mediálneho imidžu. K takto nastavenému marketingovému obrazu sa ešte pripájajú voličské sympatie a animozity zároveň. No a potom stačí ako príklad z blízkeho okolia spomenúť Václava Havla…

Netreba, pravdaže, náročky preháňať a ani umelo nastavovať vysokú latku, lebo pre Kisku je posledný československý prezident najmä morálnou autoritou a s určitosťou nie spisovateľským vzorom. Rovnako riešiť prienik tvorivého rozmeru a angažmánu v politike by v tomto prípade bolo úplne zbytočné, keďže rámce pertraktovanej prózy poetologicky neprekračujú žánre ľahkého čítania. Takáto seriózna diskusia by skôr patrila iným osobnostiam domácej kultúry. Napríklad komunistickému normalizátorovi Miroslavovi Válkovi, vynikajúcemu neoavantgardnému básnikovi, eventuálne Tidovi J. Gašparovi – autorovi par excellence a, žiaľ, vykalkulovanému pragmatikovi fašistického režimu. Avšak späť k téme. Spomenie si niekto niekedy na román Petra z roku 2016 od vtedajšieho ministra školstva Juraja Draxlera?!

Presne do obdobnej kategórie sa dá z kvalitatívneho hľadiska zaradiť aj Kiskov politický triler Prezident – Dvadsať dní na prežitie. Od nástupu do funkcie musí protagonista menom Patrik čeliť nielen protivníkovi v podobe zákerného a skorumpovaného premiéra Erika Vargu, no i konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskom. Od začiatku je jasné, že sa autor inšpiruje vlastnými skúsenosťami, preto hlavnú postavu vykresľuje ako dobráka od kosti, altruistu pôsobiaceho v charite, ktorý má bližšie k obyčajným ľuďom než k vzdialenému svetu nablýskanej diplomacie. Podkladá to tým, že odkrýva svoje bežné slabosti: „Nadmerné potenie bolo odmalička súčasťou jeho života“ (s. 4). Alebo „ešte aj teraz niekedy podľahol mládežníckemu zlozvyku obhrýzať si nechty“ (s. 20), kým jeho poradca – familiárne nazývaný Janko – „si potrpel na pravidelnú manikúru aj pedikúru“ (tamže), lebo v minulosti pôsobil ako veľvyslanec. Okrem toho sa „naučil len pred pár dňami“ (s. 22) od svojej inaugurácie, čo znamená komplikovaný zvrat tête-à-tête: „Hlava pri hlave by bol doslovný preklad pôvodného francúzskeho spojenia“ (tamže). A takto by sa dalo pokračovať ďalej, rozpačito vymenúvať ukážky prostoduchého a kostrbatého rozprávania roztiahnutého na takmer tristopäťdesiatich stranách. Nepochybne to bol ťažký zápas i pre redaktorku Natašu Holinovú, ktorá očividne rezignovala, keď pustila rukopis v takejto verzii do tlače.

S istotou možno predpokladať, že nenáročnej cieľovej skupine, milujúcej napätie s trochou romantiky, bude Kiskova kniha vyhovovať. Je ale pravdou, že od exprezidenta sa väčšmi očakáva vydanie pamätí zo svojho pôsobenia a nie lacný melodramatický brak. Čo už. Treba však tiež dúfať, že písaniu beletrie nezačne holdovať „kockatá hlava“ (s. 72); to by bol asi onakvejší horor!

Peter F. ‘Rius Jílek

Andrej Kiska: Prezident – Dvadsať dní na prežitie. Bratislava: Ikar, 2021.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *