Infraštruktúry odporu. Poeticko-teoretické fragmenty k teórii partizánky

Lukáš Likavčan7. novembra 2017766

Foucault kedysi vyhlásil, že v každej civilizácii, v ktorej chýbajú lode, nahrádza dobrodružstvo špionáž a pirátov policajti. Loď je pre neho metaforou heterotopie – plávajúceho mesta bez pevného miesta, materiálnej zásobárne politickej imaginácie. Pirátske siete inšpirovali tiež Hakima Beya a jeho fantastické dočasné autonómne zóny – paralelné systémy, ktoré opisujú pôdorysy skutočného sveta, no zároveň okupujú akýsi medzný priestor mimo oficiálneho výkladu reality. Je však ešte dnes možné zmysluplne diskutovať o autonomizme ako o taktike radikálneho odporu? Nebolo už vyprataných príliš veľa squatov, penetrovaných príliš veľa bezpečných zón, infiltrovaných príliš veľa nezávislých štruktúr, prehraných príliš veľa pouličných bojov a prezradených príliš veľa stratégií a manévrov? Nebola už samotná podstata autonómie natoľko ohnutá, že jedinými skutočnými heterotopiami dnes zostávajú techno-libertariánske Black Rock City a plávajúce ostrovy Petera Thiela? Inými slovami: Má zmysel ešte dnes budovať nielen paralelné štruktúry, ale aj infraštruktúry odporu?

Dilemy pána zeleninára

Skúsme najprv bližšie preskúmať povahu Foucaultových heterotopií. Tie podľa neho predstavujú v každej kultúre priestory aktuálnej realizácie fragmentov spoločenských utópií – na rozdiel od utopických ne-miest (zloženina starogréckych slov οὐ [ne-] a τόπος [miesto]) ide skôr o akési proti-miesta, ktoré sústreďujú zdanlivo nesúrodé elementy a slúžia ako zrkadlá deformujúce okolitú realitu. Čo je ale najdôležitejšie, sú to miesta výnimočného stavu (pokiaľ si pomôžeme slovníkom Carla Schmitta). Kto však nad heterotopiami vyhlasuje tento špeciálny režim výnimky, ktorá sa stáva ich novým pravidlom? Snom autonomistických kolektívov bolo stať sa suverénmi sebe samým, teda byť zdrojom svojich vlastných pravidiel (αὐτός [sebe-], νόμος [zákon]). Lenže nomos v skutočnosti vždy stál nad nimi a tvoril základný predpoklad ich radikálnej intervencie – napríklad existencia vzťahov súkromného vlastníctva bola podmienkou možnosti zápasu o ich prekonanie (čo nie je nič viac než variácia jednej zo základných poučiek historického materializmu). Toto tvrdenie nie je také triviálne, ako sa na prvý pohľad môže zdať – poukazuje na to, že skutočne zvrchovanou entitou je len tá, ktorá má moc rozhodovať o výnimkách z pravidiel, nie o pravidlách samotných. Squat ako špeciálny prípad miesta výnimočného stavu je v skutočnosti zahrnutý v celom právnom systéme vo forme inkluzívneho vylúčenia, ako upozorňuje Giorgo Agamben. Suverén v dnešnej liberálnej demokracii má podobu distribuovaného aparátu, ktorý ako obrovský obojživelník stojí prednými nohami na prehľadnej pláži rigidného legálneho systému, zatiaľ čo jeho zadné nohy voľne splývajú na hladine neistých vôd otvorených politických konfliktov. Práve z toho dôvodu sa dnes už ani tak nehovorí o autonomizme, ako o postautonomizme. Ten sa podobne ako autonomizmus vzdáva nároku na prevrátenie dominantnej hegemónie a namiesto toho využíva taktiky asymetrického odporu, hľadajúc tak cesty, ako prepašovať na planétu obalenú v hrubej vrstve autoritárskych, patriarchálnych, cis heteronormatívnych, koloniálnych a kapitalistických mocenských aparátov zárodok singularity nového sveta. Zároveň sa však oslobodzuje od strašidiel autonomistického hnutia – nekonečných morálnych dilem o nevyhnutnej miere kolaborácie s hegemónnou mocou za účelom jej budúceho zvrhnutia.

Otázka, do akej miery sme všetci komplicmi nejakého „systému“, sa preto stáva zmysluprázdna. To si všimol už Václav Havel v Moci bezmocných, kde sa v tretej kapitole istý vedúci obchodu so zeleninou jedného rána prebudí a do výkladu svojho obchodu postaví medzi cibuľu a mrkvu prvomájové heslo. Na rozdiel od nasledovníkov Havlovho odkazu sám Havel nad týmto činom nijako nemoralizuje. Miesto toho sa v dobovom československom kontexte pokúša o analýzu ideológie, ktorú niekoľko rokov pred ním predviedol Louis Althusser a ktorú ďalej spresnil už spomínaný Foucault. Althusser premýšľa nad podmienkami reprodukcie ideológie v spoločnosti – a tieto podmienky vidí v existencii sústav ideologických aparátov, ktoré zabezpečujú každodenný výkon drobných aktov obnovovania celého gigantického socioekonomického systému kapitalizmu (teda rituálov onoho Havlovho „slepého samopohybu ideológie“) – napríklad že sa aj napriek všetkým depresívnym pocitom vykopeme každé ráno z postele a donútime sa prísť do práce namiesto toho, aby sme túto možnosť zdvorilo odmietli. Najpodstatnejším Althusserovým postrehom je však to, že reprodukčná sieť ideológie je nesená na kostre infraštruktúr, ktoré majú tvrdú, fyzikálnu, materiálnu povahu. Tie tvoria lešenie Foucaultom analyzovanej disciplinárnej spoločnosti a zabezpečujú výkon zvrchovanej moci, ktorá prúdi v kapilárach tohto systému. V neočakávanom trojuholníku Foucault – Havel – Althusser sa tak rodí koncepcia schopná jednotne zachytiť podstatné rysy štátnej moci tak v normalizačnom socializme, ako aj v neskorom kapitalizme.

Za hranicami autonómie

Práve v opozícii voči týmto leviatanom stavajú Foucault či Bey svoje dočasné príbytky, v ktorých sa výnimky normalizovanej spoločnosti stávajú pravidlom zakladajúcim nový poriadok vecí. V protiklade k masívnym blokom štátnych aparátov vymýšľajú ultraľahké, flexibilné siete, tajné skrýše a kryptické kódovacie mechanizmy. To je však až príliš povedomý obrázok – nevyzerá náhodou presne tak isto dnešná cloudová pavučina digitálnych platforiem? Miesto pirátskych sietí tu máme mechanických Turkov redistribuujúcich nezmyselné pracovné ponuky (napríklad nočné roznášky morských plodov), serverovne skryté vo vojenských bunkroch a algoritmy pre personalizáciu online reklamy. Vyzerá to tak, že priestory autonómie sú navždy odsúdené na kooptovanie suverénnou mocou. Lenže s ľudskými subjektmi situácia nie je o nič lepšia. Položme si totiž otázku: Kto je dnes oným „vedúcim obchodu so zeleninou“? Nie je to náhodou manažér vašej predajne, ktorý vám stopuje presne dve hodiny, než vás od pokladne blahosklonne pustí na nedôstojne krátku pauzu? Nie je to náhodou šéfka, čo vás núti spojiť sa v tímovom duchu s kolegami a kolegyňami a zapracovať na výsledkoch popoludňajšej zmeny zákazníckej podpory v call centre? A nie sú to náhodou všetko len tisíc a prvé reinkarnácie hladného bôžika neskorého kapitalizmu, ktorý prebýva tak trochu v každom z nás? Pravdaže áno – to však nie je priznanie porážky, ale naopak tušenie strategickej výhody, ktorou disponujeme všetci ako subjekty vyvstávajúce zo súčasnej konštelácie sociálnych a ekonomických síl. K tomu, čo nenávidíme, totiž máme hlboko intímny vzťah.

Presne z tejto premisy vychádza stratégia postautonomizmu: namiesto kategorického odmietania hocijakej kolaborácie sa sústredí na udržiavanie infraštruktúr odporu nie preto, že sa nachádzajú „mimo systému“, ale preto, že sú bezpečnými zónami pre intenzívnu špekuláciu a dokážu poskytnúť zázemie pre širokú škálu politických intervencií. Ich úloha je teda v prvom rade praktická, a preto nezastupiteľná. V týchto priestoroch sa ľudia môžu učiť princípom postkapitalistickej imaginácie, ktorá nie je záležitosťou snívania, ale otázkou činu. Nie sú ani centrami kultúry, ani kreativity – nie sú centrami ničoho; odmietajú logiku centra a periférie, interiéru a exteriéru. Medzi Novou Cvernovkou a ľubovoľným postautonómnym squatom sa preto dá namerať priepasť dlhá presne jedno nekonečno (referenčným bodom nech nám je trebárs hamburská Rote Flora). Infraštruktúry odporu totiž sprostredkovávajú zážitky individuálnej transgresie a školia militantné subjektivity – bytosti, ktoré dokážu pravidelne prekračovať poriadok danej doby, napríklad v aktoch občianskej neposlušnosti. Infraštruktúry odporu nie sú kláštory obývané puritánmi, ale skôr obscénne transparentné príbytky dnešných partizánok. Nie sú skrýšami, kde sa schádzajú tajné revolučné združenia – práve to, že sa o nich vie úplne všetko (a často ešte viac, vďaka legendám ich odporkýň aj zástankýň), sú všetkého možné (teda všemožné) – nielen že sa o nich vie všetko, ale aj sa o nich vie všetko; všetko s adekvátnou hmotnosťou blížiacou sa nekonečnu. Čím bližšie sú nekonečnu, tým bližšie sú aj novej singularite, ktorá môže založiť úplne novú rovinu konzistencie spoločného bytia ľudských a mimoľudských aktérov na plošine, kde neprebývajú žiadne suverénne entity, pretože výnimku môže vyhlásiť ktokoľvek a kedykoľvek – výnimku v zmysle progresívnej tvorby nových registrov túžob. Kto je teda dnešná partizánka?

Teória partizánky

Dnešná partizánka vyrástla v permanentnom výnimočnom stave – preto považuje čulosť za svoju najvyššiu cnosť. Chápe, že spoločnosť je v prvom rade kolektívnym vášnivým životom, no nehľadá novú hegemóniu – odmieta logiku nadvlády gestom radikálneho non-; partizánka sa preto hlási k hnutiu „nezúčastnených“. Partizánka nie je žena – je objaviteľkou veľkých exteriérov za hranicami heteronormatívnej binarity. Nežije v skrytosti, neorganizuje tajné bytové semináre a bigbítové koncerty – dnešná partizánka je dokonale priesvitná, je prítomná v takých obrovských kvantách objemu a hustoty, že sa stáva pre spriahnutie štátnej moci a kapitálu neúnosne traumatickou; v rytme militantných kompozícií pochoduje pred kordónmi policajtov a špiónkami kontrarozviedok ako zhmotnenie kvadratúry kruhu. Dnešná partizánka je červená neutrónová hviezda vychádzajúca nad uhlíkovo-kremíkovým nebom, agitujúc nielen za lepší východ, ale aj západ, sever a juh. Nebojí sa, že jej tvár bude rozpoznaná – jej tvár totiž pozná každý. Dnešná partizánka je nesmrteľná, pretože prísne vzaté nežije – je formou života samotného; je armádou centrálnych plánovačov plánujúcich centrálnych plánovačov. Preto si táto esej zaslúži zakončiť radostným zvolaním:

Preč s puritánmi, nech žijú partizánky! Nech rozkvitne sto kvetov umenia, nech vyrastie stovka squatov!

Autor je filozof

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: