Hydrologická harmónia Číny
Toto leto Čínu sužovali nielen sparné horúčavy, ktoré dosahovali viac ako 40 stupňov Celzia, ale aj mohutné povodne. V provinciách S’čchuan a Gansu si bleskové záplavy vyžiadali evakuáciu státisícov ľudí. Minulý rok historická povodeň premenila ulice mesta Čeng-čou na rieky a cestujúci metra sa stali súčasťou hororového scenára: voda vo vagóne totiž neustále stúpala a takmer v ňom došiel všetok kyslík na dýchanie.
Po povodni bolo potrestaných 89 štátnych zamestnancov vrátane starostu mesta Čeng-čou, ktorého obvinili z nedostatočnej prípravy na potenciálnu katastrofu. Rozsudok naznačil, že predísť zásadnejším škodám je možné lepším riadením a pravdepodobne aj ďalšími investíciami do skvalitnenia infraštruktúry. Povodne však upriamili pozornosť aj na niečo iné: naše životné prostredie sa zásadne mení, a tento fakt sa nedá zmierniť ani zvrátiť prepustením niekoľkých úradníkov.
Bez ohľadu na tvrdohlavosť politikov začínajú extrémne výkyvy počasia tvoriť súčasť každodennej reality ľudí. Ničivé suchá, po ktorých nasledujú záplavy, sú v dôsledku klimatických zmien oveľa pravdepodobnejším javom ako v minulosti. Teplejší vzduch totiž ukladá viac vody a tvoria sa oblaky, z ktorých vznikajú stále prudšie búrky. Zatiaľ čo západní pravičiari klimatické zmeny jednoznačne popierajú, čínsky klimatický skepticizmus je založený na komplikovanom postoji, ktorý vychádza zo špekulatívneho myslenia a technokratickej mytológie krajiny.
Po prvé, Čína pracuje s predstavou, že zmeny klímy podliehajú dlhodobým cyklom, ktoré podmieňujú rozkvet aj zánik civilizácií. Nedávno získala, hoci oneskorene, širokú pozornosť práca priekopníckeho klimatológa Co-Ching Chu. Podľa jeho teórie zo 70. rokov 20. storočia sa čínske dejiny riadia jednoduchým vzorcom: chladné obdobia idú ruka v ruke s nepokojmi a hladomormi, tie teplé či dokonca horúce sú charakteristické kultúrnym a ekonomickým rozmachom. Z jeho klimatologických grafov vyplýva, že vláda dynastií Čchin a Chan sa časovo prekrývala s érou horúceho podnebia medzi rokmi 200 pred n. l. a 200 n. l. To isté platí pre dynastiu Tchang medzi 7. a 9. storočím.
Následne čínsku civilizáciu prekryl závoj chladného podnebia, čo sa prejavilo v periódach vlád dvoch „cudzích“ dynastií, mongolskej dynastie pod vedením Yuana a mandžuskej dynastie, na čele ktorej stál Qing. Podľa Chu má potenciálny vzostup teplotných hladín jasné implikácie, napríklad nové obdobie rozkvetu čínskej civilizácie. Asi netreba podčiarkovať, že Chuov optimizmus, súvisiaci s teplejším podnebím, je v rozpore so zisteniami Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC) o následkoch dlhotrvajúcich klimatických zmien.
V súčasnej Číne je takýto špekulatívny optimizmus spájaný so svetonázorom, ktorý sa vyznačuje vysokou dôverou v technokratické riešenia. Na Tibetskej náhornej plošine sa napríklad realizuje tzv. výsev mrakov s cieľom vytvoriť umelý dážď, čo by zvýšilo podiel poľnohospodárskej pôdy. Veľké časti zálivu Shenzhen, kde sa nachádza rozsiahly chránený mangrovový les, budú predmetom rekultivačných projektov a ťažby piesku. Podľa čínskych politikov budúcnosť zmierňovania klimatických zmien pravdepodobne spočíva v geoinžinierstve, t. j. v rozsiahlych zásahoch do prírodných zákonitostí s cieľom ochrániť ľudský život pred nepriaznivými poveternostnými javmi. Je zrejmé, že tento druh zákrokov je kontroverzný, nakoľko by mohol mať nepredvídateľné konzekvencie.
Viera v technokratické riešenia je v rozpore s obrazom Číny ako spriaznenej duše prírody. Táto predstava má korene v taoistickej tradícii, ktorá zdôrazňuje nebinárny spôsob nazerania na svet. Vyzdvihuje harmóniu medzi človekom a prírodou, najčastejšie cez tvrdenie „tian ren he yi“ (天人合一), čo znamená „jednota Neba a človeka“. Súčasné historické praxe a kľúčové prvky čínskej mytológie ale hovoria iný príbeh – taoistická filozofia mala len malý vplyv na povahu vzťahov medzi človekom a prírodou. Napríklad čínsky opis Veľkej potopy je návodom na to, ako môže človek ovládnuť prírodu.
V čínskej historiografii má tento Menciov opis z 3. storočia pred Kristom kanonický status. Výrazne kontrastuje s biblickým príbehom, ktorý rozpráva kniha Genezis. Podľa Mencia je príroda predurčená na to, aby ňou človek manipuloval: „Za čias kráľa Šuna voda, ktorá vytekala zo svojich kanálov, zaplavila Stredné kráľovstvo. Okupovali ju hady a draci a ľudia nemali miesto, kde by sa mohli usadiť. V nížinách si urobili hniezda a vo vysokých polohách si vytvorili jaskyne.“ Keďže ľudia sú počas povodňových udalostí vysídľovaní zo svojich domovov, je to skôr výzva v oblasti logistiky a inžinierstva než boží trest.
Opis pokračuje: „Kráľ Šun si najal Jü Veľkého, aby urobil s vodou poriadok. Jü prekopal zatarasené korytá riek a odviedol vodu do mora. Vypudil hady a draky a zahnal ich do trávnatých močiarov. Voda následne pretekala krajinou vo svojich tokoch, dokonca aj rieky Jiang, Huai, Han a Žltá rieka. Nebezpečenstvá a prekážky, ktoré spôsobovali, boli odstránené. Zmizli aj vtáky a zvieratá, ktoré ľuďom ubližovali. Ľudia si potom našli planiny, na ktorých sa usídlili.“ (Anglická verzia bola citáciou z knihy Marka E. Lewisa: Flood Myths of Early China.)
V katastrofických časoch musia vládcovia preukázať schopnosť nastoliť poriadok. V tomto duchu sa kráľ Šun spoľahol na inžinierske zručnosti Jü Veľkého, vďaka ktorým porazil smrtiacu povodeň a život mohol opäť prekvitať. Menciov opis nerozdeľuje ako Noe obyvateľstvo na ľudí bohabojných a ostatných, ktorí sa pri povodni utopili. Táto pasáž v skutočnosti naznačuje, že komplikovaná dichotómia príroda/kultúra nie je špecifickou iba pre západné myslenie, ale je zakorenená aj v čínskej tradícii, ktorá umožňuje utilitárne, dokonca až hedonistické vnucovanie ľudských potrieb neľudskému prostrediu. Keďže stvorenie samotné smeruje k chaosu, závisí od človeka, aby sa chopil výzvy byť tým, kto ovládne prírodný svet.
Aktívny postoj k prírode sa v skutočnosti neobmedzuje len na Mencia, ale presahuje aj do ekologického vplyvu, ktorý mali čínski štátni činitelia na prírodné prostredie v priebehu vekov, vrátane budovania veľkých hrádzí a priehrad na reguláciu vodných tokov riek a jazier. Takéto zásahy nakoniec viedli k vyhynutiu čínskeho slona okolo roku 1000 n. l. V 20. storočí utopický idealizmus Mao Ce-tunga neúnavne pokračoval v dobývaní prírody, vrátane odklonenia vodných tokov za účelom zavlažovania. Dokončené megaprojekty, ako napríklad priehrada Three Gorges Dam a plánovaný South-North Water Transfer Project, ktorý má odviesť 9,7 miliardy metrov kubických vody, nadväzujú na spomínané historické precedensy. Kráľ Jü by bol ohromený!
Po opätovnom zvolení za generálneho tajomníka Komunistickej strany Číny v októbri 2022 Si Ťin-pching oznámil, že pod jeho vedením bude krajina naďalej presadzovať „harmonické spolužitie človeka a prírody“, ktoré čínska civilizácia dlhodobo presadzuje. Vzhľadom na utilitárne dedičstvo krajiny nie je ťažké si predstaviť, aká bude budúcnosť ochrany životného prostredia.
Autor pôsobí na Viedenskej univerzite a venuje sa výskumu literárnej dystopie a sci-fi
Z angličtiny preložila Michaela Hučko Pašteková