Na počiatku je hmla a blesk. Bohovia sa hnevajú. Hory a stromy takmer nevidno. Po čase prichádza temnota; noc, v dôsledku ktorej by dve postavy v krajine boli takmer nepostrehnuteľné, ak by sme nepočuli ich výkriky. S príchodom svitania sa vynára muž v červenom, štverá sa prudko stúpajúcim terénom. Všetko je zatiaľ také namáhavé – a zdanlivo odsúdené na neúspech. Vo štvrtom zábere Hudby (2023) Angely Schanelec následne cestami pomedzi hory s akousi ľahkosťou prechádza sanitka a auto, zreteľne ich vidno pod jasným gréckym slnkom. Hudba naďalej plynie touto žiarou; hmla sa nevracia.
Akokoľvek sú obrazy v snímkach Schanelec jasné, práve fragmentárne, pružné naratívy, ktoré ich spájajú dokopy, často vedú k tomu, že sú filmy označované za nepriepustné. Teraz, keď je nemecká filmárka šesťdesiatničkou, nakrútila desať filmov a získala dvoch Strieborných medveďov, už kombinácia krásy a zložitosti nevedie k obvineniam z vyprázdnenosti a pozérstva, ale skôr k vyznaniam údivu. Či už je minulý alebo súčasný divák alebo diváčka v úžase, či je zmätený alebo frustrovaná, filmy Angely Schanelec pre verejnosť, akademické i kritické publikum predstavujú vždy ten istý problém: „problém pre nás“, ako povedal akademik Berlínskej školy Marco Abel. „Ako hovoriť alebo písať o jej filmoch?… Ako ich pozerať?“ Každé [Read More]