V posledných mesiacoch spustila maďarská vláda silnú politickú kampaň voči filozofovi Georgovi Lukácsovi. V kampani, ktorá má výrazne antisemitský podtón, odstránili jeho sochu z parku v Budapešti a hrozí aj zrušenie tzv. Lukácsovho archívu, medzinárodne dôležitej akademickej inštitúcie. O týchto udalostiach i celkovej atmosfére v krajine sme sa rozprávali s renomovaným maďarským filozofom G. M. Tamásom.
Môžete nám priblížiť postavu Georga Lukácsa? Na Slovensku a v Čechách je známy najmä ako literárny kritik a teoretik, bol to však i prominentný marxistický filozof.
Treba hneď na úvod povedať, že v tom, čo nazývame „západný marxizmus“, hralo umenie (a to zahŕňa – ako to videli nemeckí myslitelia – aj literatúru a hudbu) vždy zásadnú úlohu, takže byť umeleckým kritikom a marxistickým filozofom neboli dve rôzne povolania. Spomeňte si na Ernsta Blocha, Waltera Benjamina a Theodora W. Adorna alebo, keď už sme pritom, aj na Guya Deborda. Lukácsove diela Teória románu, Heidelberská estetika a Poznámky k Dostojevskému sú predohrou k jeho prevratným dielam etickej a politickej filozofie, ktoré napísal medzi rokmi 1918 a 1924. Bol to konzervatívny nepriateľ buržoázie a jeden z mála ľudí, ktorí odmietli kapitalizmus a vojnu z morálnych a estetických dôvodov (na rozdiel od svojich starších priateľov a učiteľov Maxa Webera a Georga Simmela), potom podstúpil kvázináboženskú konverziu a stal sa teoretikom komunistickej strany, mal byť akýmsi „kolektívnym filozofom“ proletariátu. Ale umenie stále považoval za organon socializmu, v jeho ponímaní nahradilo transcendenciu a utópiu.
Aký je váš vzťah k Lukácsovmu mysleniu a filozofii? Poznali ste ho osobne?
Nie, nikdy som ho nestretol, počas jeho života som sa ešte nepresťahoval z Rumunska do Budapešti, to sa stalo až oveľa neskôr. Ani som nikdy nepatril do jeho školy. Jeho hodnotu som si uvedomil, až keď som sám koncom deväťdesiatych rokov prešiel akousi konverziou k marxizmu. Nie je ľahké identifikovať sa s dielom niekoho, ako je Lukács. Dielom, ktoré očakáva svetovú revolúciu, keď žijete v postsovietskom svete a celý život nenávidíte reálny socializmus a inštinktívne si spájate skutočnú radikálnu ľavicu s hanebnými chybami a porážkou. Napriek tomu považujem jeho filozofiu za jedinečný nástroj k porozumeniu nielen kapitalizmu (to je tradične silná stránka marxizmu), ale i k premysleniu jeho prekonania, jeho „aufheben“.
Dostala sa k nám petícia, ktorá protestuje voči zrušeniu tzv. Lukácsových archívov, ktoré dnes hrozí. Aká je úloha a význam týchto archívov? A prečo sa to deje?
V tom nie je žiadna záhada. Maďarsko má reakcionársku, krajne pravicovú vládu, ktorá sa od iných reakcionárskych vlád v Európe líši iba vyšším stupňom hlúposti, brutality a ignorancie. Vedecké inštitúcie – v tomto prípade Maďarská akadémia vied – si myslia, že nebudú terčom Viktora Orbána, ak sa zbabelými a bezcharakternými gestami budú zaliečať filištínstvu pravice. Takže sa rozhodli presunúť Lukácsove rukopisy do akéhosi nedostupného skladu niekde na industriálnom predmestí. Nie je teda jasné, ako sa k nim teraz dá dostať, nehovoriac o tom, ako tam s nimi pracovať. Rozhodli sa tiež „zrenovovať“ starý Lukácsov byt, kde sa archívy nachádzali, k čomu použili rôzne idiotské zámienky. Výsledkom je, že štúdium Lukácsovho diela a všetok podobný výskum je nemožný. Personál archívu prepustili alebo poslali do dôchodku. Zhrniem to takto: archívy sú kaput, pričom Akadémia, zahanbená medzinárodnými protestmi, sa tvári, že to, čo robí, sa vlastne nedeje. Dielo Lukácsa, ktorý bol spolu s Karlom Polányim hádam najväčším stredoeurópskym ľavicovým mysliteľom, sa nedá skúmať, ani nie je možné si ho pripomínať v režime, ktorý aj bezbranného liberála označuje za krvilačného komunistu.
Taktiež som čítal o tom, že socha Lukácsa sa má odstrániť z budapeštianskeho parku a nahradiť sochou sv. Štefana. Tento nápad vraj pochádza od mladého nacionalistu Marcella Tokodyho, neonacistického člena mestského zastupiteľstva za stranu Jobbik. Jeho návrh získal podporu mestskej rady, ktorej dominujú členovia vládnucej strany Fidesz. Je to súčasť toho istého hnutia, namiereného voči tomuto filozofovi? Má to niečo spoločné s jeho židovským pôvodom?
To všetko je pravda. Sochu už odstránili. Usporiadalo sa proti tomu zopár malých sporadických demonštrácií. Na Lukácsa sa útočí, pretože bol v roku 1919 počas maďarskej komunistickej revolúcie zástupcom ľudového komisára, dnes preto predstavuje symbol židoboľševizmu. A, samozrejme, je veľmi pohodlné zabúdať na to, že v revolučnej vláde počas protistalinistického povstania v roku 1956 bol ministrom kultúry (k tomuto povstaniu sa hlási aj dnešný režim, hoci ho falzifikuje a znehodnocuje – v novej Orbánovej ústave sa už nepoužíva ani názov „republika“). Lukács je aj jednotiacim prvkom, postava, ktorú spoločne nenávidia obe krajnopravicové tendencie, jedna vo vláde, jedna v opozícii, a v tejto slepej protimarxistickej nenávisti ich dokonca podporujú aj niektorí slušní konzervatívci a liberáli.
Témou tohto čísla Kapitálu je strach, najmä ako nástroj politickej propagandy. Je odstránenie archívov a sochy prejavom komplexnejšej krízy maďarského politického života? Má to vyvolať strach v ľuďoch, ktorí nepodporujú maďarské nacionalistické tendencie?
To sa ešte vyjadrujete príliš jemne. Ako určite viete, v mojej i vašej krajine existuje hystéria z imigrantov. Protidemokratické inklinácie a bujnejúci rasizmus sú veľmi silné, dokonca tvoria väčšinu či relatívnu väčšinu názorov. Deje sa to počas absencie silnej marxistickej ľavice a miznutia posledných ostatkov „buržoázneho demokratizmu“. Väčšina sa bojí „divošských hôrd z Východu i Juhu“ a tých, ktorých Slavoj Žižek vo svojich nových protimigračných a protiWillkommenskultur textoch nazýva „krásnymi dušami“ (odkazuje na Hegelovo použitie tohto slovného spojenia vo Fenomenológii ducha). Týmto krásnym dušiam, ktorých som právoplatným členom, sa na Západe vysmievajú a na Východe ich prenasledujú a ohrozujú. Je tu skutočne dôvod báť sa, vidím to okolo seba, stále viac a viac intelektuálov je z opatrnosti ticho.
Dá sa v tom nájsť súvislosť s kampaňou vládnej strany Fidesz proti významnej univerzite, založenej maďarsko-americkým finančníkom a filantropom Georgom Sorosom?
Nepriamo. Americká alt-right, ktorá je tu extrémne populárna, nazýva akékoľvek antirasistické a rovnostárske myslenie (sem patrí ktokoľvek od mainstreamových liberálov po revolučných socialistov) „kultúrnym marxizmom“ (opakujú tým Goebbelsov pojem „kulturbolschewismus“, ktorý znamenal v starej dobrej Tretej ríši to isté). Platí to aj pre „krásne duše“. Nenávidia feminizmus, ktorý sa vyučuje na CEU, volajú ho „rodový fašizmus“ (univerzita má Ústav rodových štúdií, čo považujú za škandál). Na CEU aj ja ako hosťujúci profesor na katedre sociológie prednášam kurzy o triednom systéme a kritickej teórii. Všetko a všetci, ktorí sa postavia proti absolútnej moci, od Johna Locka po Antonia Gramsciho, sú nesmierne podozriví a obviňovaní z tých najhorších možných zločinov.
Čo v takejto situácii môžu robiť verejne činní intelektuáli? Je v Maďarsku voči týmto tendenciám nejaká iniciatíva?
Sú to práve metódy, aké používame pri tomto rozhovore – prehovárame nahlas. Dlhé roky po tom, čo boli podobné iniciatívy v Českej republike, Srbsku, Rumunsku (kde ich volajú, aj keď ide o mierumilovných sociálnych demokratov, ciuma roşie – červený mor), Rusku, Turecku atď., máme konečne aj my umiernený, eklektický, ľavicový internetový magazín Mérce („Miera“, predtým „Dvojitý meter“), ktorý je zároveň nepretržitým spravodajským serverom, kde mám i ja stĺpček každý týždeň. Publikujú i marxistické články. Sú tu ďalšie podobné iniciatívy, ale maďarská ľavica je malá a známa tým, že sa len veľmi obozretne organizuje a politicky koná. Zostáva nám objasňovať, kritizovať, protestovať, obťažovať, provokovať, vysvetľovať – jednoducho šíriť svoj názor.
G. M. Tamás je maďarský filozof, politik a publicista. Kvôli protirežimným názorom emigroval v roku 1978 z Rumunska do Maďarska, kde pôsobil ako profesor filozofie na Budapeštianskej univerzite. Hosťoval na Yalovej univerzite a ďalších anglických a francúzskych univerzitách. V rokoch 1989 až 1994 bol ako člen strany Zväz slobodných demokratov zvolený do parlamentu. Po svojom príklone k marxizmu koncom deväťdesiatych rokov stranu opustil. V roku 2010 sa stal predsedom strany Zelená ľavica. Je známy zavedením pojmu tzv. postfašizmu. Po česky mu vyšla zbierka esejí K filosofii socialismu.
