Zdá sa, že v poslednej dobe opäť rastie záujem o príbehy z prostredia robotníckej triedy, a to najmä vďaka novinárom a novinárkam pracujúcim vo výrobe v utajení. Ale je to až inovatívny literárny štýl, ktorý posúva písanie od prostej vierohodnosti k pravdivosti. Joseph Ponthus, ktorý istý čas pracoval v konzervárni na ryby alebo v bitúnku, získal v roku 2019 za svoj román À la ligne (Na linke) Cenu Eugèna Dabita za ľudový román (le prix Eugène Dabit du roman populiste). Železničiar Mattia Filice publikoval minulý rok román Mécano, v ktorom zas približuje povolanie strojvodcu. Obnovuje sa tradícia proletárskej literatúry z dvadsiatych rokov minulého storočia? Nadväzuje táto tvorba na robotníkov, ktorí pred desaťročiami publikovali reportážne svedectvá o svojich pracovných podmienkach? Denník L’Humanité mal v dvadsiatych rokoch jednostranovú rubriku pre dopisovateľov z prostredia robotníkov a roľníkov. Existovala napríklad rubrika „Notre Citron“ (Náš citrón), ktorú pripravovali pracovníci závodu Citroën. Prispievatelia sa venovali pracovným podmienkam vo výrobe, dôsledkom racionalizácie, nízkym mzdám, vykorisťovaniu žien či autoritatívnym praktikám nadriadených. Texty Ponthusa a Filicea sú však jedinečné tým, že nie sú reportážne, ale umelecké. Ich autormi sú navyše samotní robotníci, čo v prípade spisovateľov nebýva bežné. Autori bývali väčšinou iba pozorovateľmi, čo neznamená, že neboli schopní vytvoriť [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
Predchádzajúci
Cítit dobu slovy aneb O křehké rovnováze mezi společností a literaturou
Ďalší
