Headliner Pohody: Jeff Bezos

Obdobie štátneho socializmu spôsobilo etablovanie dogmy, že čím viac štátnej intervencie, tým menej (umeleckej) slobody. Nezávislosť bola jednou z dominantných hodnôt umeleckej tvorby, ktorá mala byť vyhranená voči štátu. Zmena režimu nanovo zadefinovala spoločenské chápanie slobody, a to cez realizovanie sa jednotlivca na voľnom trhu. Až kým nás zo sna o voľnom trhu neprebudili klimatická kataklizma, nedostupnosť bývania či podhodenie zdravotníctva a školstva do pazúrov trhového hospodárstva. Jasne definovaný nepriateľ v podobe štátu sa rozplynul a my akosi nevieme, koho obviniť skôr.

Aj napriek tomu sa v kultúre často objavuje romantizácia disentu a undergroundu, ktoré sú od štátu nezávislé a fungujú slobodne. Napríklad festival Pohoda sa hrdí tým, že s výnimkou podpory od FPU posledné dva roky nepoberal štátne granty, a teda nie je závislý od inštitúcií symbolizujúcich potláčanie ľudských práv. Tento komentár však nebude o Pohode, ale o dôsledkoch jej iluzórnej nezávislosti v podobe spolupráce s desiatkami väčších či menších firiem, nedávno s firmou Amazon.

Sú to práve korporácie, ktoré zmenili základné ľudské práva na komodity, vykorisťujú svojich zamestnancov a zamestnankyne, nedodržiavajú bezpečnostné regulácie, obchádzajú daňové povinnosti, falšujú environmentálne ukazovatele, podplácajú vedcov a vedkyne či nepriamo podporujú násilie lokálnych milícií pri ťažbe nerastného bohatstva. Stačí zopár klikov na internete, aby ste zistili, že Amazon vyhadzuje z práce ľudí, pretože ochoreli, sú na rodičovskej dovolenke alebo pre snahu o založenie odborov. Tlačí na výkon cez sledovacie zariadenia a skryté kamery či núti do práce v nebezpečných podmienkach, v extrémnych teplách, ale aj počas tornáda v Illinoise v roku 2021.

Nakoľko etické je potom vyhraniť sa voči štátnej podpore, no zároveň byť závislým od financií nadnárodných firiem? Spolupráca Pohody s Amazonom, lebo „množstvo jeho zamestnancov Pohodu miluje“ a aby „dostala festival k tým, ktorí tam, žiaľ, fyzicky nebudú môcť byť“, vyznieva vo svetle praktík firmy prinajmenšom cynicky. Zároveň je vypuklým príkladom tejto pokrivenej optiky a tiež prejavom rozpadu romantického konceptu o možnej nezávislosti kultúry. Už nie je možné hľadať a resuscitovať nepoškvrnenú hodnotu nezávislosti kultúry, ktorá slobodne funguje za hranicami opresívneho štátu.

Tým však nechcem vyzývať k opačnému binárnemu pohľadu na svet, kde nás zlé korporácie sklamali, a preto sa treba vrátiť k štátnym istotám. Ako kultúrni a umeleckí aktéri a aktérky fungujeme v nekonečne prepletenej globálnej infraštruktúre sietí, logistiky, tokov dát, kapitálu, ľudí, peňazí či nástrojov moci. Kapitalizmus nemá jednu inštitúciu, z ktorej defenestrujete jej predstaviteľov, mužov, a založíte slobodné anarchistické komúny.

Umelecká nezávislosť a sloboda by preto mali vychádzať z postupného odkrývania týchto globálnych vzťahov dominancie a moci vo svete. Je potrebné spolupracovať s tými aktérmi, ktorí si ho žiadajú spravodlivejší, a rozbíjať tie štruktúry, ktoré spôsobujú nespravodlivosť, utrpenie a smrť. Vyžaduje to eticky precíznu prácu, dôslednú selekciu spoluprác a grantov či absolvovanie nekonečných diskusií o výbere partnerov, záštit a cien.

V týchto diskusiách však pravda nie je uprostred. Nemôžeme napríklad povedať, že Pohoda je apolitická, ako to o sebe často tvrdí, lebo na vytvorenie domnelého etického balansu síce na jednej strane spolupracuje s Amazonom či klerikmi a obhajovateľmi izraelského apartheidu z časopisu .týždeň, no na strane druhej to vyvažuje upozorňovaním na policajtmi zbitých Rómov v Moldave či prezentáciou palestínskych umelkýň.

Pohoda je totiž rozmermi svetový festival. Dáva silný verejný signál, aké hodnoty si váži – a ak sú to sloboda a nezávislosť, Amazon treba odmietnuť. Tridsaťtisíc ľudí a desiatky svetových médií si toto všíma. Rovnako aj potenciálni korporátni partneri, ktorí sa môžu spoluprácou s Pohodou podobne mediálne očistiť od svojich vykorisťujúcich praktík. Tieto rozhodnutia sa však netýkajú len Pohody, ale celej škály iných aktérov. Aj lokálne kultúrne centrum sa môže rozhodnúť nespolupracovať s miestnym oligarchom, rovnako ako sa umelec/umelkyňa môže rozhodnúť nevystavovať v galérii financovanej peniazmi z realitného špekulantstva.

Samozrejme, rozhodnutia v týchto prípadoch závisia od miery privilegovanosti, stability či materiálneho zabezpečenia a následne zodpovednosti voči spoločnosti. Jednoducho, nie každý si môže dovoliť odmietnuť výstavu či grant, ak nemá z čoho platiť zdravotné poistenie. Nie každého rozhodnutie má taký dosah na formovanie hodnôt spoločnosti a verejného diskurzu. Všetky tieto rozhodnutia spája to, že robia zdanlivo nezávislú a apolitickú kultúru a umenie nevyhnutne politickými a závislými.

Autor tento rok pôjde na Pohodu a lístok mu preplatí KC Diera do sveta cez grant od Nadácie Orange.