Handlová čierna a červená

Čierna je zástava,

čo nad šachtami vlaje.

Len krv,

krv v baniach preliata,

krv ľudí červená je.

(Laco Novomeský, Čierna a červená, 1932)

Je sobota, druhého novembra 1940. Ulicami Handlovej lomozia tanky spolu s obrnenými vozidlami. Mesto, robotnícke kolónie a okolie bane obsadzujú desiatky žandárov, vojakov a gardistov. Jozefína Slimáková napísala v ten istý deň svojmu bratovi:

„Neviem, ako sa na ulicu dostať. Všade samý tank a ,mašinkvery‘. Pomery sa tu nezlepšili, plno vojska a tanky na uliciach, hrozné je to. Minister Mach tu bol vo štvrtok večer a do rána poslal vojsko, a nie, pracovať za pánaboha nejdú. Gardisti vyšli dnes ráno, ale vojsko po baňu s nimi, lebo by ich zabili tí komunisti a demokrati. Čo sa tu robí, to je škandál! Minister im povedal, keď nastúpite do práce, budem za vás robiť ďalej, aby ste dostali poopravenie platu, ale ak nenastúpite, tak ani slovo za vás nepoviem, lebo v slovenskom štáte štrajk nie je povolený. Tak vidia, aký je. Tej noci pobrali sa zavrieť aj tie ženy-komunistky, komunistov, lebo si dovolili vykrikovať na ministrov.“

Situáciu opísala aj Irena Višňovská:

„Je tu strašne zle, je tu štrajk. Je tu strašne veľa vojska a žandárov, bola tu veľká bitka pri bani, ženy zbili tých, čo išli robiť.“

Tieto ženy si hádam ešte pamätali na krvavé leto 1918, príznačné aj pre slová v básni Novomeského. Vtedy počas štrajku, ktorý začali práve ženy baníkov, tiekla krv. Žandári streľbou spôsobili tri úmrtia a početné zranenia.

Nové pomery

O slovenskom štáte, ktorý vznikol v marci 1939, koluje dodnes veľa mýtov. Jeden z najvytrvalejších je ten, že „na Slovensku bolo dobre“, pretože  hospodárstvu sa darilo. S podobnými tvrdeniami sa môžeme stretnúť aj mimo (neo)ľudáckeho naratívu. Samozrejme, v porovnaní s protektorátom Čechy a Morava či územiami, ktoré boli priamo zasiahnuté vojnou, sa na Slovensku žilo lepšie (ak by sme ignorovali to, čo sa dialo proti židovskej menšine). Situácia však bola komplikovanejšia a o blahobyte sa hovoriť nedá. Veľkým problémom bola inflácia a nedostatok tovarov. Mierny nárast miezd v rokoch 1939 a 1940 nedokázal vyrovnať tieto negatíva. Na chýbajúce potraviny sa zavádzali prídelové lístky. Handlovským baniam sa však hospodársky darilo. Došlo k nárastu ťažby a prebiehal výborný odbyt. Životné podmienky baníkov napriek tomu neboli vôbec dobré. Neprispievala k nim ani katastrofálna bytová situácia v robotníckej kolónii či zanedbané sociálne zariadenia.

Na Slovensku ľudáci už s nástupom autonómie počas jesene 1938 zlikvidovali slobodné odborové hnutie. Rokovať o mzdách a poukazovať na ďalšie problémy súvisiace s oblasťou práce sa dalo iba cez kresťanské odbory, ktoré boli ako jediné legálne (nemecká menšina mala vlastné odbory). Komunisti túto platformu využívali na odbojové aktivity. Možno hovoriť o špecifickej „entrystickej“ taktike v podmienkach diktatúry. Do odborov časť robotníctva vstupovala dobrovoľne, iní skôr z prinútenia, keďže do kolektívnych zmlúv sa zavádzalo opatrenie, podľa ktorého nárok na drahotný príplatok mali iba odborovo organizovaní pracujúci.

Prvé úsilia o zvýšenie miezd sa objavili už krátko po vzniku slovenského štátu. Baníci žiadali aj pridelenie bytov baníckym rodinám v robotníckej kolónii. Vedenie baní požiadavky odmietlo a situácia spela k štrajku. Hrozbu sa však podarilo paralyzovať. Ako sa uvádza v ľudáckej tlači, po ťažkých rokovaniach „boli tieto požiadavky likvidované“. Baníci získali jednorazový drahotný príplatok a desaťpercentné zvýšenie miezd v najhoršie platených kategóriách. Žiada sa dodať, že v Handlovej fungovala bohatá tradícia organizovania sa: od roku 1917 sa v nej uskutočnil značný počet štrajkov vrátane najdlhšieho z roku 1923, ktorý trval päťdesiat dní.

Životné podmienky sa naďalej zhoršovali, situácia sa nevyvíjala k lepšiemu. V marci 1940 prišla ďalšia požiadavka na zvýšenie miezd. Veliteľ žandárskej stanice sa vyjadril, že „v poslednom čase badať medzi robotníctvom nespokojnosť pre nedostatok životných potrieb a zvýšenie ich cien, najmä u robotníctva národnosti nemeckej, ktorí, ako bolo dôverne oznámené, mienia predložiť svoje požiadavky na zvýšenie platov“. Baníci nakoniec dosiahli čiastočný úspech a zvýšenie platov vo forme osem- až desaťpercentného drahotného príplatku k mzde. Pokoj však dlho nevydržal. V lete, aj pod vplyvom štrajku maďarských baníkov, sa v Handlovej opäť začína hovoriť o štrajku. Komunistická strana v ilegalite vydala k situácii aj leták: „My bratislavskí, slovenskí, nemeckí a maďarskí pracujúci pozdravujeme smelý boj maďarských bratov. Vieme, že ich boj je i naším bojom, že ich nepriatelia sú i našimi nepriateľmi. Hitler, Horthy, Tuka – jedna zlodejská ruka… Nech žije medzinárodná robotnícka solidarita!“ Handlovské úrady informovali, že v štrajku majú mať prsty práve komunisti.

Pred búrkou

Handlovskému štrajku bezprostredne predchádzala skutočnosť, že tridsiateho septembra vypršala baníkom kolektívna zmluva. Už pred jej koncom vznikol z ich strany návrh na novú zmluvu, ktorá vzhľadom na narastajúce ceny potravín požadovala až šesťdesiatpercentný rast miezd. Predstavitelia odborov sa radikálnemu navýšeniu bránili, nakoniec však pod tlakom požiadavku posunuli správe baní. Tá však zaujala pozíciu mŕtveho chrobáka, preto jej sedemnásteho októbra baníci dali dvojdňové ultimátum na vyjadrenie. Prišlo vyjadrenie, že otázky miezd zobrala do rúk vláda. Minister vnútra Alexander Mach dal podnikom avízo, aby o mzdách nevyjednávali, pretože sa pripravoval nový zákon o určovaní miezd.

Baníci s vývojom neboli spokojní. Komunisti chcel využiť situáciu a vyvolať štrajk. Handlovskí Nemci sa rovnako chopili myšlienky štrajku. V roku 1940 žilo v Handlovej 6 222 Nemcov oproti 4 264 Slovákom. Boli však vnútorne rozdelení na dve frakcie. Jedna, reprezentovaná starostom obce Pavlom Herzogom, bola orientovaná protislovensky a bola kritická voči aktuálnej správe baní. Vyvolaním štrajku chcela dosiahnuť dosadenie nového nemeckého vedenia. Pokiaľ ide o nemeckých robotníkov, značná časť z nich sa držala ekonomických záujmov a sledovala najmä triedny záujem, hoci niektorých ovplyvňoval aj nacionalizmus.

Kresťanské odbory sa snažili štrajkovú pohotovosť paralyzovať a urgovali predstaviteľov režimu, ako aj predstaviteľov baní, aby baníkom aspoň niečo prisľúbili a upokojili situáciu. Ústredňa štátnej bezpečnosti vyslala do Handlovej komisára politickej správy Sadloňa, ktorého úlohou bolo varovať baníkov pred dôsledkami štrajku. Jeho misia zanechala istý vplyv – aj keď len na odborárskych predstaviteľov. Napríklad zástupcovia nemeckých odborov síce vyhlásili, že nemôžu za nič ručiť, a zostali stáť za nahnevanými baníkmi, podpísali však vyhlásenie, že „sa všemožne vynasnažia zabrániť akýmkoľvek protizákonným činom“. Súhlasili aj s tým, aby na ministerstvo vnútra odišla delegácia robotníkov požadujúca vyplatenie aspoň drahotnej výpomoci na upokojenie situácie. Vyhrážanie sa štrajkom bolo z ich strany teda skôr taktizovaním a situáciu nechceli nechať zájsť až tak ďaleko.

Zdržiavanie situácie baníci vnímali s nevôľou. Na odborových schôdzach vyjadrovali nesúhlas s výškou miezd, so zlým stavom zásobovania a s cenami potravín. Začali sa dožadovať celozávodnej schôdze, na ktorej chceli odsúhlasiť štrajk. Stretnutie sa naplánovalo na tridsiaty október. Požiadavku podporilo aj vedenie nemeckých odborov, ktoré ešte stále taktizovalo a sledovalo vlastné ciele. Ich čelní predstavitelia sa už však snažili tlmiť najradikálnejšie hlasy, ktoré volali po ostrom štrajku. Väčšina baníkov ale bola rozhodnutá. Jozef Grolmus, vystrašený predseda nemeckých odborov, radšej večer dvadsiateho ôsmeho októbra telefonicky informoval policajné orgány o zhromaždení a možnom zastavení práce.

Vyostrenie situácie a reálna možnosť štrajku donútili štátnych predstaviteľov k aktívnejšiemu konaniu. Ministerstvo vnútra predstavilo vedeniu baní a robotníkom dvadsiateho deviateho októbra súbor opatrení, ktoré mali podľa nich postačovať na ukončenie sporu. Išlo o mierne zvýšenie drahotného príplatku, zrušenie ustanovenia, že na drahotný príplatok majú nárok len odborovo organizovaní robotníci či vybudovanie ďalších umyvární pre baníkov. Súčasťou bol aj vágny prísľub o zlepšení zásobovania. Predstavitelia ministerstva však vôbec nereflektovali reálny vývoj. Štrajk sa stal nevyhnutným.

Štrajk

Na druhý deň sa o ôsmej hodine ráno uskutočnila schôdza v Robotníckom dome: „Vyhlásenie výsledku arbitrážneho výroku vyvolalo búrky odporu a všetko ďalšie vysvetľovanie bolo márne. Robotníctvo volalo po štrajku a všetci rečníci, ktorí sa ozvali proti štrajku, boli doslova ukričaní.“ Predstaviteľom nemeckých a ani slovenských odborov sa nepodarilo miestnosť vyprázdniť a ukončiť tým zhromaždenie. Padlo jednoznačné rozhodnutie: popoludňajšia zmena o šestnástej hodine nebude fárať a zúčastní sa ďalšej schôdze. Starosta obce, handlovský farár Steinhübel, spolu s čelnými odborárskymi predstaviteľmi dali na poobedie vybubnovať stretnutie, na ktorom prehovorili k baníkom. Nestretli sa však s pochopením. Ich príhovory prerušoval piskot a prejavy nesúhlasu. Začala sa druhá schôdza baníkov, na ktorej sa štrajk definitívne odsúhlasil. Žiadne pokusy o včasné zabránenie štrajku nevyšli. Ani posledná inštancia, a to zásah ozbrojených zložiek, nebola realizovateľná. Žandári boli „slabí na to, aby v prípade potreby zakročili proti veľkej trojtisícovej mase robotníctva, ktorá bola ešte k tomu veľmi rozoštvaná a na všetko odhodlaná“. Nemeckí a slovenskí baníci nastolili ráznu požiadavku zvýšenia miezd v podobe – čo sa týka počtu zúčastnených – najväčšieho štrajku v období existencie slovenského štátu.

Už počas vyššie opísaných udalostí sa odborárski predstavitelia usilovali využiť faktor nacionalizmu a rozbiť tak jednotu baníkov. Požadovali oddelené schôdze pre nemeckých a slovenských baníkov, čo im však opakovane nevyšlo. Túto taktiku však chceli aplikovať na druhý deň, keď sa o ôsmej ráno mali stretnúť slovenskí robotníci, ale nemeckí až o deviatej. Situácie sa však chopil štátny aparát na čele so samotným Machom. Pre pochopenie kontextu treba uviesť, že v lete 1940 sa uskutočnili salzburské rokovania medzi slovenskými politickými predstaviteľmi a Hitlerom. Ich výsledkom bolo posilnenie radikálneho pronacistického krídla HSĽS (ktorého hlavným predstaviteľom bol práve Mach), posun k totalitnému štátu a zavádzanie nacionálno-sociálneho režimu. S tým súviseli aj zostrené opatrenia a radikálny postup, ktorý sa uplatnil pri handlovskom štrajku. Všeobecne, relatívne voľnejší režim v oblasti práce sa mal zošnurovať napevno, pričom sa nepočítalo ani s ďalšou existenciou kresťanských odborov.

Už tridsiateho októbra v noci zatkli žandári najaktívnejších predstaviteľov baníkov a ako „štváčov a buričov“ ich odvliekli do koncentračného tábora v Ilave. Mach ďalej zakázal akékoľvek vyjednávanie o mzdách až do potlačenia štrajku. Vydal aj zákaz zhromažďovania, konania kultúrnych podujatí a Handlovčania nesmeli po dvadsiatej hodine vychádzať na ulicu. Agenti Ústrednej štátnej bezpečnosti oblepili Handlovú plagátmi v slovenčine a nemčine, ktoré začínali tvrdením, že „zastaviť prácu znamená zradu na národe, zradu na rodine“. Organizátorov štrajku v ňom označili za zradcov slúžiacich anglickým lordom a Židom, nechýbali ani rôzne varianty vyhrážok. Veľký vplyv však nemali. Baníci sa ráno tridsiateho prvého októbra zhromaždili pred pokladňou závodu kvôli vyplateniu záloh za odpracované zmeny. Ministerstvo vnútra však vyplácať zálohy zakázalo až do obnovenia práce. Dav bol pobúrený, situácia eskalovala. Vedenie baní telefonicky urgovalo ministerstvo kvôli zrušeniu zákazu. Dostalo odpoveď, že poobede príde Mach. Baníci si hnev vybili na tajomníkovi kresťanských odborov Chylovi, ktorého stiahli z rečníckeho pultu a zbili.

Mach poobede vystúpil v „obkľúčení“ gardistov a žandárov. Ak si myslel, že jeho osobná prítomnosť a vyhrážky urobia na baníkov dojem, prerátal sa. Naopak, situácia sa vyostrila, keď chcel dať priamo na mieste zatknúť ženu, ktorá ho počas prejavu rušila vykrikovaním. Strhla sa mela a Mach vyviazol len vďaka žandárskym obuškom. Následne vydal príkaz na brutálne potlačenie štrajku. Zosilnené počty žandárov, desiatky vojakov, obrnené vozidlá a dokonca tanky sa najskôr len sústredili v okolí Handlovej, keď však ani táto hrozba nepomohla, druhého novembra prenikli priamo do mesta. Hlúčiky baníkov, ktoré dovtedy usilovne fyzicky inzultovali kazičov štrajku, boli rozohnané. Gardistické úderky navštevovali baníkov a nútili ich podpisovať vyhlásenia o nastúpení do práce. Takmer štyridsať ľudí bolo zatknutých a odvlečených do Ilavy. Kvôli tlaku z takéhoto zastrašovania, ako aj kvôli obyčajnému hladu a vidine vyplatenia zadržanej mzdy začali baníci postupne fárať. Týždeň po štrajku vydalo ministerstvo vnútra príkaz na zaistenie bývalých komunistických funkcionárov, u ktorých existovalo podozrenie, že vyvíjajú ilegálnu činnosť. Zhruba stopäťdesiat ich skončilo v Ilave. Na udalosti v Handlovej uvalili informačné embargo. Režim v novembri zaviedol, aj podľa vzoru zahraničných fašistických štátov, systém vládneho určovania miezd. Udalosti v Handlovej boli súčasťou širšej štrajkovej vlny, ktorá sa v roku 1940 prehnala Slovenskom. Represia bola odpoveďou zo strany režimu, ktorý sa demagogicky vydával za sociálny.

Z ekonomického hľadiska štrajk handlovských baníkov znamenal čiastočný úspech. V konečnom dôsledku sa im podarilo vybojovať v priemere pätnásť až dvadsať percent navýšenia drahotného príplatku a zavedenie finančného prídavku na deti. Väčší úspech sa zaznamenal v politickej rovine štrajku – či už v prekonaní národnostných rozdielov, ale najmä v odhalení charakteru režimu, ktorý neváhal nasadiť ťažký arzenál. V tomto duchu je príznačné hodnotenie pozadia štrajku na stránkach Gardistu: „Poznáme históriu triedneho boja. Vieme, na čom budovali hlásatelia tejto triednej ideológie. Bola to celá veda, diabolská veda, ktorá slúžila v prvom rade židovskému kapitálu, ktorý pomáhal držať národy rozdvojené, často roztrojené v otroctve židovstva alebo feudálov. Tak bolo i v Handlovej. Tu dvadsať rokov vychovávaní boli baníci v triednej ideológii. Po 14. marci starosť o nich prevzali odborové organizácie a v týchto odborových organizáciách často sa pracovalo, i keď nie v ideológii, tak metódami triedneho boja. V slovenskom štáte štrajk bol vyhlásený za zločin. A bolo i je to správne. Ale sa nájdu ľudia povahy hazardnej a bez citu i svedomia, ktorým sa zatemní tvár podivnou vášňou, keď začujú slovo ,štrajk‘. Akoby sa v nich ozvali atavistické pudy.“

Pokiaľ ide o reprodukciu „atavistických pudov“ v súčasnosti, štrajk v Handlovej môže byť inšpiráciou. V porovnaní s rokom 1940 už nežijeme v diktatúre a nepoznáme ústavný zákaz štrajku. Všetko však záleží, koniec-koncov rovnako ako v minulosti, na úrovni organizovanosti a odhodlania. Oficiálne odbory, a najmä ich vedenie, zohrali rozporuplnú úlohu. Podobne ako sa to stáva aj dnes. Iniciatíva vyšla zdola, napriek rozhodnutiam a tlakom zhora. Aktualizačne pôsobí aj faktor národnostného štiepenia, ktorý sa baníkom podarilo prekonať. V kontexte migrácie ide o problematiku, ktorej slovenské odbory čelia aj dnes. Ako sa s ňou vyrovnajú? Zoberú si príklad z roku 1940?

Autor je historik