Básne

stojíš s plagátikom „no war“ ako s odpustkami za to,
čo už neodvrátiš: vojna sa nezastaví,
ako žiarivá krv z roztrhnutej tepny
tečie prudko, zbavuje sily a života,
vstupuje do našich miest ozbrojenými mužmi,
rozptyľuje sa nepriateľskými diverzantmi na nádvorí,
ako smrteľné ortuťové guľky, ktoré sa nedajú pozbierať
ani vrátiť naspäť, len vypátrať a zneškodniť
týmto civilným manažérom, úradníkom, ítečkárom a študentom,
ktorých život nepripravil na pouličné boje, ale vojna učí
v teréne, náhle na bolestivo známom území
do terobrany* najprv berú mužov so skúsenosťou bojovať,
potom už aj tých, čo majú za sebou len Dune a Fallout,
no a ešte rýchlokurz od známeho barmana
o príprave výbuchových koktailov. v najbližšom nočnom klube
spia deti, plačú deti, rodia sa deti
vo svete, ktorý nie je na to dočasne vhodný
na ihrisku zvárajú protitankových ježkov
a rozlievajú smrteľné „nápoje“ — rodinnou čatou
so všetkými príbuznymi, ktorí nakoniec spoznali radosť z komunikácie
a koordinovanej kolektívnej práce — vojna skracuje vzdialenosť
od človeka k človeku, od narodenia k smrti,
od toho, čo sme si nepriali
k tomu, čoho sme teraz schopní
„mamina, zdvihni mobil“, už druhú hodinu zaťato a hlucho
prosí žena v pivnici v paneláku
neprestáva veriť v zázrak
ale jej matka je nedostupná v tom predmestí,
kde sa paneláky stavali ako lacná stavebnica,
z masívnych úderov, kde ešte včera vysielače
prestali spájať, kde sa svet roztrhol na predvojnový a povojnový
pozdĺž nerovného záhybu na plagáte „no war“,
ktorý ty, ruský básnik, vyhodíš do najbližšieho koša,
počas cesty z protestov domov,

vojna zabíja pomocou ľahostajných rúk
ale pasívnych súcitných rúk tiež

—

pravda je na tvojej strane, je to tvoja najtemnejšia časť
málokto ju videl, prinajmenšom z tých, čo žijú
byliny dvíhajú stvrdnutú zem na svoje hrby
kýpte stromov vypúšťajú výhonky ako pazúry

vieš naspamäť vedu o rozpoznávaní smrti
pre nedostatok času hneď začneš jednu z kľúčových tém:
krčnice nad kľúčnymi kosťami sú dve ― vľavo a vpravo
čierny havran je vták, čo sa živí zdochlinou a nie je totem

v okolí je toľko cudzích, že sa medzi nimi strácajú tvoji
spíš s obrátenou hlavou k oknu, dávaš si niečo ťažké pod vankúš
na prechádzke mestom si neustále v hlave zariaďuješ palebné
pozície, kde je dobrý uhol streľby a výhľad na cieľ,
kde slnko neoslepuje oči a tak ďalej

daj mi čas si zbaliť veci, hlavne na nič nezabudnúť,
skôr než prekročiť už dávno pritesné hranice bezpečnosti
aby marodéri v našich domovoch nezískali
ani dobrú pamäť, ani popraskaný hlas platne,
ani svedectvá tu zomrelých a tu narodených detí

ráno mi dovoľ zobudiť sa v inom sne

—

okamih pravdy 

žiadna minulosť nie je. budúcnosť tiež.
sú následky príčin. tá postupnosť značení existuje.
je plocha, v nej koreň zla sa snaží rýchlo zrieť
a všetko vôkol akoby diskriminuje

je rovnosť, v ktorej z protichodných dvoch
život sa najlepšie rovná nule
je bod na nule, v ktorom prší ako boh
na pery vyschnuté. nalačno.

je stupeň, čo opája. je tisícový cieľ
zahmlený okulár. stŕpnuté predlaktia.
je svetlo, v ktorom sa nevrhá tieň
sú strely, ktoré k tebe večnosť letia

—

toľko vyzretého hnevu, že sa ním
dajú plniť trhavé strely
a strieľať samotnými očami
zložiť hlavu z pliec

len ktorú hlavu treba zložiť,
aby zastavila toto mnohotvárne monštrum
s klzkými tesákmi, čo chytajú a požierajú
a ten žgrgľoš sa ani nezadrhne

toľko rozzúreného hnevu — byť zodpovedný za každého
ale strela, letí blízko, zostane visieť pri očiach
pozerá sa, čaká na nejaký signál
že to je presne tá hlava, bez ktorej sa všetko napraví

zaváha, ako keby nebola odliata zo správneho kovu, je ako dieťa
spolu s krstiteľnicou bolo márne vyšpľachnuté
zbytočne premrhané, nie do tých správnych očí
tým to je jedno

či poézia môže byť dôkazom
odhodlania zabíjať, neschopnosti zmieriť sa
potreby odporovať nie slovom, ale skutkom?

strapce hnevu sa plnia šťavou
napučiavajú v prstoch, tmavnú,
čoskoro ich už nič neudrží
v mysli, v predstavách, v tele, pripravenom na obranu

* Teritoriálnej obrany

Básne preložila Anna Siedykh