Forever young?

Andrej Kabal9. januára 20191566

Čo majú spoločné hudobný a politický vkus? Je všeobecne známe, že politické preferencie sa s pribúdajúcim vekom stávajú konzervatívnejšími. Ukazuje to napríklad analýza British Election Study, ktorá zaznamenala zvýšený nárast podpory konzervatívcov zhruba o dvadsať percent medzi ľuďmi, ktorí majú dvadsať a osemdesiat rokov.

Je však možné, že táto podpora konzervativizmu nemá nič spoločné s vekom a v tomto prípade ide skôr o generačnú črtu. Hudba je fenoménom, ktorý nie je závislý od našich materiálnych a sociálnych potrieb. Práve tie sa mnohokrát odzrkadľujú v našich politických preferenciách. Rozdiel medzi tým, čo počúvajú starší a mladší, je však neustále badateľný, rovnako ako zmeny hudobného vkusu jednej osoby v priebehu jej starnutia. Ako to teda funguje v hudbe?

Vkus je chémia

O tejto téme existuje slušné množstvo výskumov, ktoré nám ukazujú zaujímavé dáta. Najpopulárnejší a asi najznámejší z nich sa venuje korelácii hudobného vkusu a starnutia a vychádza z výskumu streamingového klienta Deezer, ktorý ho realizoval v roku 2018 na vzorke tisíc ľudí. Náš hudobný vkus je podľa tohto výskumu najodvážnejší v období, keď máme dvadsaťštyri rokov. Ľudia v tomto veku počúvajú priemerne desať nových skladieb za týždeň a sú najviac otvorení novým hudobným žánrom. Aspoň takto to potvrdilo sedemdesiatpäť percent opýtaných v tejto vekovej skupine. Šesťdesiatštyri percent z nich tvrdí, že mesačne objavia päť nových hudobných interpretov. Po dosiahnutí „dvadsaťštvorky“ však naša schopnosť prijímať a absorbovať novú hudbu klesá a zhruba v tridsiatke podľa výskumu priemerne dosiahneme stav hudobnej paralýzy a novú hudbu prestaneme počúvať úplne, kým sa nostalgicky vraciame k hudbe, ktorá je nám dôverne známa. Dôvody sú rôzne, ale vo väčšine z nich sa vyskytuje argument, že na posluch novej hudby jednoducho máme s plynúcim vekom a pribúdajúcimi povinnosťami menej času. Takisto v tomto veku postupne začíname strácať schopnosť zachytiť vyššie tóny, čím sa ochudobňujú naše posluchové schopnosti. Odpoveď na otázku, prečo máme tendenciu vracať sa k hudbe, ktorú už poznáme, môžeme hľadať aj v nostalgii.

Čím je náš mozog mladší, tým intenzívnejšie dokáže prežívať emócie, ktoré súvisia s hudbou. A čím viac sa nám hudba páči, tým viac náš mozog vylučuje stimulujúce chemikálie ako napríklad serotonín alebo dopamín. Nostalgický posluch našich starých obľúbených pesničiek nám pocit eufórie, ktorý hudba dokáže spôsobiť, opäť navodí a často vyvoláva zimomriavky. Tieto môžu byť spôsobené našou zvýšenou hormonálnou aktivitou alebo aj s pocitom očakávania, keďže vieme, čo bude v piesni nasledovať, a to napätie vyústi do husej kože. Hormóny, ktorých v puberte máme na rozdávanie, nám okolo štrnástich rokov dajú impulz aj k tomu, že hudba je dôležitá, a práve preto ju v tomto veku aj intenzívne vnímame. Ak si teda zhrnieme výsledky výskumov, naše telo nám k neustálemu expandovaniu posluchových horizontov veľmi nepraje.

Kam zmizli hranice?

Preto je úplne bežné, ak ľudia po tridsiatke majú tendencie vyjadrovať nesúhlas a znechutenie nad stavom súčasnej hudby. Moderná hudba sa totiž prevažne zameriava na vekovú skupinu od štrnástich do tridsiatich rokov a textovo a tematicky reprezentuje hodnoty a problémy tejto generácie. Táto priepasť sa rozširuje čoraz rýchlejšie aj kvôli tomu, že náš prístup k informáciám je oveľa jednoduchší a efektívnejší, ako bol pred dvadsiatimi rokmi. Technológia akceleruje generačné rozdiely. Súčasní mladí tínedžeri sa do informačnej explózie už narodili a s dátami, ktoré nás každý deň bombardujú, dokážu pracovať efektívnejšie ako staršie generácie, ktoré síce tieto technológie ovládať vedia, ale stále ich nevnímajú ako samozrejmosť. To, čo pre generáciu súčasných tridsiatnikov a štyridsiatnikov znamenala televízia, do ktorej sa metaforicky narodili, dnes nahradil internet s možnosťami sociálnych sietí a obrovských informačných zásob. Hudba, tak ako kedykoľvek v minulosti, reflektuje aj spoločenský aspekt. Súčasná hudba je oveľa viac otvorená prienikom rozličných hudobných žánrov a prístupov, ktoré kedysi v rámci hudobných scén fungovali vo väčšej izolácii. Už nie sme odkázaní na nákup hudby v obchodoch a nemusíme každý týždeň sledovať rebríčky hitparád v televíznych hudobných reláciách, nemusíme si už ani kupovať hudobné magazíny, ktorých mienkotvorné texty a recenzie boli kedysi omnoho vplyvnejšie ako články v súčasných periodikách. Všetko si vieme pohodlne a efektívne dohľadať sami v priebehu pár minút. Priemerný hudobný konzument si dnes môže zapnúť Youtube a za pár hodín si vytvorí zásobu hudby postačujúcu na ďalší mesiac vopred. Tí naročnejší sa môžu ráno zobudiť a povedať si, že dnes budú počúvať celý deň južanský trap a zajtra death metal a vopred si tieto playlisty nastaviť. Žánrové hranice pomaly prestávajú existovať. Nemysliteľné kombinácie sa stávajú reálnymi.

Mentálna gymnastika

Rýchly prístup k čomukoľvek spôsobuje aj to, že v súčasnej alternatívnej hudbe sa pracuje s prvkami a faktormi, ktoré sa ešte nedávno považovali za úpadkové. Mám na mysli napríklad  fascináciu súčasnej generácie žánrami, ktoré boli kedysi považované za hudobný odpad (napríklad gabber alebo eurotrance sa vo svojich mutáciách tešia enormnej popularite na klubovej scéne), alebo požičiavanie internetovej memetickej kultúry, ktorá ovplyvňuje hudbu a hudba zas recipročne vplýva na ňu. Ak dnes chceme pochopiť, čo akýkoľvek interpret s novým albumom myslel, potrebujeme mať istý popkultúrny prehľad. Bežné vnímanie hudby jedine cez remeselnú poctivosť tým už stráca zmysel, a kým vizuálne umenie sa v tomto smere prispôsobilo omnoho dávnejšie, s miernym oneskorením sa tento fenomén kryštalizuje práve aj v hudbe. Zvykne sa tvrdiť, že súčasná hudba má zlú technickú kvalitu a je vyprázdnená, sú to však len chiméry, ktoré vznikali už od konca sedemdesiatych rokov, po svetovej explózii punku, trojakordovej hudby. Populárna hudba sa nikdy nevyznačovala komplexnosťou a jej texty o láske by sme vo väčšine prípadov nemohli označiť za hlboké. Interpreti, ktorí boli kedysi masovo populárni a boli terčom posmechu hudobných nadšencov, medzitým slúžili mnohým mladším ročníkom ako ich prvý kontakt so svetom hudby, a preto k nim majú aj po rokoch nostalgický a adoračný vzťah. Ja som napríklad nechápal veľkú popularitu poppunkovej kapely Blink-182 medzi mladšími ročníkmi mojich priateľov a známych. Pre moju generáciu to bola kapela, ktorá stála v opozícii všetkým ideálom a hodnotám, ktoré sme ako mladí punkeri uznávali. Potom som si však uvedomil, že toto je presne dôkaz toho, že hodnoty iných ročníkov sa menia a takisto sa mení aj hudba, ktorá ich reprezentuje. Fenomén fascinácie tým, čo sme úplne nemohli zažiť, sa do hudby vracia s periodickou pravidelnosťou už od začiatku osemdesiatych rokov, keď napríklad vo Veľkej Británii svoje znovuzrodenie zažila subkultúra mods, ktorá pôvodne vznikla v šesťdesiatych rokoch.

Tak ako môžeme bojovať s fyzickým starnutím nášho tela a proti nadváhe chodiť do posilňovne alebo sa zdravo stravovať, môžeme bojovať aj proti starnutiu mozgu. Hudbe sa pribúdajúcim vekom budeme možno názorovo vzďaľovať, ale je dôležité si voči nej nebudovať predsudky a usilovať sa o pochopenie namiesto toho, aby sme automaticky odsúdili, čo nepoznáme. Systematickým posluchom a hlbším sledovaním súčasnej hudobnej tlače môže aj človek po tridsiatke zistiť, že hudba sa vo svojej podstate až tak nemení, mení sa len jej vonkajší vzhľad. Pribúda do nej viac a viac prvkov, ktoré kedysi jej súčasťou neboli, a tým ju obohacujú. Jej myšlienka a posolstvá budú mať vždy primárne bližšie k mladším ročníkom, ale tým starším môžu pomôcť ich nasledovníkov efektívnejšie pochopiť. Počúvanie a snaha o porozumenie súčasnej hudby nás týmto dokáže udržať mentálne mladými a otvorenými, čo nikdy nie je na škodu. A keď si napriek tomuto k nej vzťah vybudovať nedokážeme, tak sa ju naučme aspoň rešpektovať. Jedna vec sa totiž nezmenila. Hudba pre mladšiu generáciu znamená to isté, ako sme ju vnímali v minulosti my. A ak nám nová hudba naozaj nesadne, za posledných sto rokov vniklo beztak toľko hudby, že môžeme hoci aj celý život objavovať veci, ktoré pochádzajú z minulosti. Predísť mentálnemu starnutiu však od nás vyžaduje to, aby sme veci, ktoré sú pre nás neznáme, vyhľadávali neustále, a pracovali na sebe tak isto, ako keď si ideme ráno zabehať.

Autor je DJ, producent a hudobný publicita. 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: