Feminizmus a politiky identít nemôžu za vaše posrané životy

Jeden starý vtip o slove yankee vraví, že pre cudzincov je yankee každý Američan, pre amerických južanov je to severan, pre severanov niekto z Nového Anglicka, pre Novoangličanov obyvateľ Vermontu a pre Vermonťanov zas človek, ktorý raňajkuje jablkový koláč.

Podobne rekurzívne fungujú aj predsudky o vedeckom poznaní. Nejeden bežný smrteľník má pocit, že skutočnou náplňou vedeckej práce je poflakovanie sa a nezrozumiteľné táranie. V rámci prírodných vied tieto predsudky smerujú k ich údajne mäkším súkmeňovcom. Pipetoví felčiari a inžinieri spájkovacích spojov vám veľmi radi vysvetlia, že sociálne a humanitné vedy vôbec nie sú vedami. Ale toto ešte nie je konečná zástavka. Potom vás aj mládenec, lebo spravidla je to mládenec, študujúci politológiu či históriu, rád poučí, že feministická ideológia je dôvodom, pre ktorý rodové štúdiá nie sú naozajstnou vedou. Ba nájde sa možno aj filozof, metodológ vied alebo kritický mysliteľ, ktorý vám rád vysvetlí, že vedecké prístupy akcentujúce otázky identity sú jednoducho paveda. Ak aj nie ako celok, pričasto tolerujú nezmysly, ktoré im znejú pekne, moralizujú a nemajú za cieľ rozširovať poznanie, ale len vyjadriť kmeňovú príslušnosť alebo politický postoj. A to je „fuj“.

Jeden príklad za všetky, psychológ Jordan Peterson z University of Toronto sa minulý rok svetovo preslávil takto ladenými ideologickými výpadmi proti „neomarxizmu“, „politike identít“ a „postmoderne“, ktoré podľa neho už „skorumpovali“ nielen rodové štúdiá, ale aj sociológiu, antropológiu či literárnu vedu. Nepredstavujú už podľa neho odbory, ale „indoktrinačné kulty“. Plánoval tiež vytvoriť web, ktorý by vyhľadávaním kľúčových slov a autorov v sylaboch pomohol študentkám a študentom identifikovať kurzy s „nevhodným“ obsahom.[i]

Symptomatický bol nedávny prípad „konceptuálneho penisu“. V máji minulého roku sa filozof Peter Boghossian a matematik James Lindsay pochválili[ii] uverejnením článku s názvom „The Conceptual Penis as a Social Construct“ v multidisciplinárnom vedeckom časopise Cogent Social Sciences. Tento časopis vôbec nie je známy v odbore. Nielenže nie je v rebríčkoch vedeckých časopisov, je to takzvaný predátorsky časopis – predstiera, že je vedecký, aby od prispievateľov vytiahol publikačné poplatky. Niečo ako tenisky Abibas z trhoviska, ktoré sa vám po prvej prechádzke v daždi rozpadnú a ešte vám na niekoľko dní aj zafarbia chodidlá. Pôvodným cieľom autorov bol časopis NORMA: The International Journal of Men’s Studies, priemerný vedecký štvrťročník pre rodové štúdiá, ktorý sa v rebríčku vedeckých časopisov Scimago vo svojom odbore zaraďuje až na 83. miesto z vyše 120 časopisov. NORMA ich pokus slušne zamietla a v rámci synergie akademického vydavateľského priemyslu dostali v automatizovanej odpovedi so zamietavým stanoviskom aj odkaz na Cogent Social Sciences. Tam im ich paródiu uverejnili za poplatok 630 dolárov. V spoločenskovedných časopisoch sú pritom publikačné poplatky výnimkou. Niekto sa dal nachytať. Otázka je kto.

Boghossian a Lindsay vzápätí vo populárno-vedeckom  Skeptic Magazine svoj čin neskromne prirovnali k Sokalovmu hoaxu („The Conceptual Penis as a Social Construct: a Sokal-Style Hoax on Gender Studies“). Táto postštrukturalistická písmenková polievka a nezmyselný zhluk pojmov mal byť paródiou nielen postmoderného žargónu, ale aj logiky argumentov rodových analýz. Šéfredaktor Michael Shermer ich uviedol slovami o potrebe odhaľovať extrémne ideológie a absurdnosť ich argumentov dovedených do logických dôsledkov. Ich paródia hlásala, že penis by nemal byť v prvom rade vnímaný ako mužský pohlavný orgán, ale ako typ toxickej maskulínnej performativity. Autori v parodickom článku vysvetľujú, že „penis nemožno chápať v prvom rade ako pohlavný orgán, ale ako zhmotnený sociálny konštrukt“. Ďalej prirovnávajú manspreading (prehnane rozkročené mužské sedenie nárokujúce si ústupky okolia) k „znásilňovaniu okolitého verejného priestoru“. Téza článku vrcholí v tvrdení, že manspreading je jednou z „konceptuálnych príčin“ globálneho otepľovania.

Pointou malo byť, že by takáto publikácia v serióznom časopise bola zahanbujúca pre celý odbor. Bez väčšej skepsy alebo racionálneho preskúmania radostnú zvesť o údajne preukázanej nevedeckosti rodových štúdií prebrali všade, kde racionálny skepticizmus predstavuje vrchol ich vlastnej maskulínnej performativity. Rodové štúdiá boli odhalené! Steven Pinker, Sam Harris, Jerry Coyne a ich fanúšikovia sa na Twitteri nekriticky vyžívali v skazkách o chrabrom, racionalistickom triumfe nad feministickými bludmi.

Príhoda však ilustruje skôr zlyhanie racionalizmu skeptikov a ideologickú selektívnosť ich kritiky. Keď za podobných okolností International Journal of Molecular Biology: Open Access a niekoľko ďalších predátorských časopisov publikovalo za poplatok paródiu, ktorá mala byť štúdiou midichloriánov ako zdrojov moci rytierov Jedi, nikto nevykrikoval, že je neurobiológia paveda.[iii]

A to je pointa. Konceptuálny penis neodhalil nič iné než to, že niektoré časopisy – aj keď proklamujú rigoróznosť a tvrdia, že ich recenzie píšu experti – často fungujú ako prietokové ohrievače nevedeckých a nepublikovateľných hlúpostí. Nájdeme ich v každom odbore. Ba čo viac, medzi indexovanými vedeckými časopismi nájdeme aj periodiká venované homeopatii. Vyvodzovať z toho závery o kvalite vedeckých odborov je rovnako smiešne a zavádzajúce ako hodnotiť kvalitu slovenskej žurnalistiky podľa Bosorky alebo časopisu Zem a vek.

Absurdita záverov vyvodených z „hoaxu“ spočíva v tom, že sa autori problému tzv. predátorských vedeckých časopisov čiastočne aj venujú. Uznávajú, že platené vydávanie vedeckých článkov je problémom a že je to spôsobené konfliktom záujmov – zisk stojí v ceste kvalitnej akademickej práci. Napriek tomu však autori aj ďalej tvrdia, že je Cogent Social Sciences vysoko kvalitný vedecký časopis, ba dokonca vedený v databáze Directory of Open Access Journals (DOAJ), ktorú považujú za dôveryhodnú. V rovnakej databáze pritom nájdeme napríklad aj časopisy, ktoré uverejnili aj spomenutý článok o midichloriánoch. Vydávanie pochybných článkov v týchto online časopisoch nie je ani trochu výnimočné.

Ani ideologická paranoja autorov a propagátorov tohto hoaxu, žiaľ, nie je ojedinelá. Nielenže výrazne kopíruje súčasné trendy v konzervatívnom myslení (ktoré je často v zajatí ezoterických bludov o sprisahaniach ideologických lobby „genderizmu“), ale je aj ukážkou toho, do akej miery sú ľudia schopní znížiť svoj štandard skepticizmu, ak nejaký záver konvenuje ich vlastným predsudkom. Poukazuje na výraznú ideologickú slepú škvrnu tých, ktorí radi hovoria o racionalite, skepticizme a vedeckých metódach. Nikto nie je imúnny voči vlastným, hoci aj neuvedomovaným predsudkom. Je škoda, že sa to mnohým bardom skepticizmu tak ľahko prepečie, aj vďaka tomu, že mizogýnia (do ktorej môžeme zahrnúť aj predsudky voči ženskému hnutiu, feminizmu, a teda aj rodových štúdií) nie je vo svojich štruktúrnych prejavoch zatiaľ veľmi široko rozpoznávaný predsudok.

Čo sú teda rodové štúdie a prečo sú vedecké? Nepredstavujú nič iné než aplikáciu rodu ako výskumnej kategórie, či už historickej, ekonomickej, sociologickej, literárnej, kultúrnej alebo epistemologickej analýzy. Z čoho teda pramení predpojatosť voči rodu a rodovým štúdiám, a to aj v rámci akadémie? Jedným dôvodom zrejme je, že začali spytovať, nakoľko dominancia maskulínnej perspektívy vo vede ohrozuje jej neutralitu[iv]. Čiastočným vysvetlením predsudkov môže byť aj skutočnosť, že história tejto disciplíny je úzko spätá s politickým aktivizmom a sociálnymi hnutiami šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov – najmä s druhou vlnou feminizmu na Západe.

Iróniou tejto kritiky je, že rodové štúdie sa na univerzitách etablovali aj ako odpoveď na odťažitosť a nekonkrétnosť žargónu humanitných odborov v neskorých osemdesiatych rokoch. Ženské a rodové štúdiá ako odbor (napríklad spolu s kultúrnymi a postkoloniálnymi štúdiami) prišli s požiadavkou návratu k autonómii, reprezentácii a vplyvu v rozhodovaní konkrétneho subjektu. Mali nahradiť vágne formulácie akademických diskurzov a presmerovať pozornosť na skutočné, pretrvávajúce nerovnosti, identity, mocenské štruktúry a nespravodlivosť, či už v symbolickej rovine, alebo vo výstupoch verejných politík.

Je smutné, do akej miery sú predsudky o poznaní stále tolerované aj medzi vedcami a vedkyňami, a že na niektoré odbory sa stále nahliada ako na menejcenné, kde môže vlastne hocikto z iného odboru prísť a bez akejkoľvek relevantnej znalosti alebo dôkazu vyhlásiť: „Toto je paveda!“ Filozof spolu s matematikom nemajú naozajstnú expertnú znalosť, nemajú poňatie o interných debatách v rámci rodových štúdií, resp. o problémoch, ktorým  odbor interne čelí, lebo nerozumejú jeho jazyku. Vedia s ním hýbať, vedia ho imitovať, ale nerozumejú mu. Nepoznajú ani históriu odboru, nemajú načítanú relevantnú literatúru, nepoznajú klasické práce, netušia ani len čo a kde čítať. Majú len vlastný ideologický predsudok.

Namiesto pomýleného kádrovania akademických disciplín by bolo oveľa užitočnejšie sústrediť sa na fungovanie predátorských časopisov a povahu akademického publikovania vôbec. K šíreniu pavedy a relativizácii vedeckého poznania totiž okrem iracionálnych predsudkov o povahe jednotlivých vedeckých disciplín významne prispieva aj ignorovanie konfliktu záujmov medzi operovaním na základe maximalizácie zisku a šírením kvalitného, expertne recenzovaného vedeckého výskumu ako v prírodných, tak aj v sociálnych vedách.

Autorka a autor vyučujú spoločenské vedy a kritické myslenie.

[i] U of T profs alarmed by Jordan Peterson’s plan to target classes he calls ‚indoctrination cults‘ (2017, 13. November). CBC Radio. Dostupné na: https://goo.gl/snmtvJ.

[ii] Boghossian, P. and Lindsay, J. (2017). The Conceptual Penis as a Social Construct: A Sokal-Style Hoax on Gender Studies. [online] Skeptic. Dostupné na: http://bit.ly/2qAaR8n. http://bit.ly/2qAaR8n.

[iii] Predatory Journals Hit By ‚Star Wars‘ Sting – Neuroskeptic. (2017, 22. Júl). Neuroskeptic. Dostupné na: https://goo.gl/KuA8vf.

[iv] Porovnaj Keller, E. F. (1982). Feminism and Science. Signs: Journal Of Women In Culture And Society, 7(3), 589-602.