Faulkner vs. Baldwin
„Nemám rád vynútenú integráciu o nič viac ako vynútenú segregáciu. Ak si mám vybrať medzi vládou Spojených štátov a štátom Mississippi, tak si vyberiem Mississippi. Mojím cieľom ale je, aby som si vyberať nemusel. Pokiaľ existuje stredná cesta, tak fajn, vydám sa ňou. Ale keby prišlo k boju, tak by som bojoval za Mississippi proti Spojeným štátom, aj keby to znamenalo vyjsť do ulíc a strieľať Afroameričanov.“
Toto 21. februára 1956 vyhlásil William Faulkner v rozhovore s Russellom Warrenom Howeom pre londýnske The Sunday Times. Tento citát zachytáva Faulknerov južanský sentiment. Ten ho neskôr, žiaľ, dovedie k presadzovaniu konzervatívnych prístupov k problémom segregácie, ktoré neskôr James Baldwin skritizoval.
V roku 1956, ako výsledok bojkotu autobusovej dopravy v Mongtomery, súd v Alabame rozhodol, že zákony o segregácii v autobusoch sú protiústavné a nelegálne. Toto rozhodnutie neskôr potvrdil aj Najvyšší súd Spojených štátov. Bojkot odštartovala známym gestom Rosa Parks, keď odmietla v autobuse uvoľniť bielemu pasažierovi miesto. Toto rozhodnutie však mnohí južania vnímali ako zasahovanie federálnej vlády do ich lokálnych politík. Nebola to však len tenzia medzi právami štátov a autoritou federálnej vlády. Málokto na americkom juhu, kde mal systematický rasizmus hlboké korene, si vtedy vedel rovnoprávnosť vôbec predstaviť. Predovšetkým na týchto ľudí myslel William Faulkner vo svojom vyjadrení, a preto navrhoval zmierniť tempo a intenzitu zmien v oblasti desegregácie. 5. marca 1956 napísal esej Letters to the Northern Editor (Listy editorovi zo severu). Baldwin na tento text reagoval vlastnou esejou Faulkner and desegregation (Faulkner a desegregácia), kde analyzuje Faulknerov rozporuplný prístup k problému segregácie a upozorňuje na myšlienkové nedostatky.
Emocionálne rozladení a labilní belosi
Podľa Baldwina reprezentuje Faulkner v tejto eseji dva svety: svet autentického (bieleho) južanského rasistu/konzervatívca a svet človeka, ktorý zastáva liberálne hodnoty. V Listoch editorovi zo severu bol Faulkner zo svojej liberálnej pozície ochotný pripustiť, že pozícia juhu v segregácii je nesprávna a neudržateľná. Ako sa ale neskôr ukáže, tomuto problému rozumie hlavne a možno iba v teoretickej rovine. Pretože ako zároveň hrdý južan, žijúci po celý život v Mississippi, kladie veľký dôraz v argumentácii na to, že rozhodnutia Najvyššieho súdu v podobných prípadoch treba brzdiť. Upozorňuje, že rozhodnutia prichádzajúce zo severu môžu mať nepriaznivý efekt na „emocionálne rozladených a labilných“ belochov z juhu. Tento mystický argument, ako ho sám Baldwin pomenoval, Faulkner používa často a stáva sa hlavnou premisou, na ktorej zakladá všetky ostatné argumenty proti prudkým zmenám desegregácie. Baldwin vo svojej eseji skúša dešifrovať, čo tým vlastne Faulkner myslí, prípadne odkiaľ tento postoj pramení. Z Faulknerovho textu vyplýva, že spúšťačom spomínanej nejasnej emocionálnej nestability bielych južanov má byť samotné rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktoré narúša ich pokojný život.
Myšlienková premisa by mohla byť, že ak by sa rozhodnutie Najvyššieho súdu zrušilo, tak by sa belosi takpovediac emocionálne upokojili. Takto však Faulkner mohol myslieť len ťažko, keďže v praxi by to znamenalo, že neaktívnosť v boji proti amorálnym segregačným zákonom je v poriadku, a stavia južanov opäť raz do komfortnej, emocionálne stabilnej pozície. Preto vzniká možnosť číslo dva, prístup preferovaný samotným Faulknerom: na desegregáciu treba ísť pomaly. Teda, že zmena je želateľná, no je na ňu potrebné umiernené tempo.
Faulkner sa vo svojom texte neraz snaží apelovať na to, aby sever (teda federálna vláda) prestal zasahovať do vnútorných záležitostí južanských štátov. Zdôrazňuje, že južania nepotrebujú právnu úpravu, ktorá za nich niečo vyrieši. A práve tento apel je požiadavkou na krotké tempo: podľa Faulknera sa problém segregácie vyrieši jedine tak, že si ho juh vyrieši sám – zhora to nepôjde. A na to potrebuje juh čas. Baldwin sa Faulknera skepticky pýta, ako to asi bude vyzerať: či sa južan zázračne vzchopí a kedy svoje zastaralé správanie začne sám mierniť. Tento postreh rozvíja ďalšou otázkou: Čo presne by v dovtedajšej histórii mohlo naznačovať, že južania majú ambíciu, chuť alebo schopnosť to spraviť?
Faulkner vo svojej eseji tvrdí, že cieľom je stredná cesta, ktorá odmieta oba extrémy. Je to predstava, kde sever nediriguje juh a kde juh prirodzene rieši rasovú otázku a problém segregácie. No ako už aj Baldwin vo svojej otázke naznačil, táto Faulknerova výzva pôsobí nereálne a zjednodušene by sa dala nazvať skôr túžbou či fantáziou.
Autentický južan
Faulkner sa ako liberál, žijúci v konzervatívnom regióne, neraz počas života ocitá v pozícii menšiny. Jeho trefnosť pri opisovaní problémov nikdy nebola príliš prijatá. Dá sa povedať, že ak by ostatní premýšľali ako Faulkner, jeho spôsob riešenia by mohol mať zmysel. Lenže na juhu postavenie černochov takmer nik nevnímal ako problém, čím automaticky zanikla možnosť debaty o jeho riešeniach. Práve Faulknerova liberálna a zdanlivo uvedomelá pozícia vytvára podhubie pre kontext, v ktorom napokon sám pôsobí naivne. Postavenie a schopnosti južanov neustále romantizuje. Je to emócia, s ktorou sa dá v jeho textoch stretnúť častejšie – intenzívny a sentimentálny vzťah k americkému juhu ho neraz celkom opantá. Práve to cítiť napokon aj vo výroku, ktorý uvádzame na začiatku tohto textu.
Element autentického južana vo Faulknerovom texte pôsobí ako podmienený dozvukmi občianskej vojny, ktorá sa dá považovať aj za vojnu morálnych hodnôt, a teda je paralelou aj sporu o segregácii: v občianskej vojne juh reprezentoval svet otroctva, a sever sa morálne povzniesol a prišiel s ideou zrušenia otroctva. Skoro o sto rokov neskôr príde sever s ďalším výmyslom: zrovnoprávniť diskriminovaných černochov s belochmi. A tu Faulkner, rovnako ako jeho predkovia, volí rétoriku statusu quo, ktorá sa vyzrážala v prosbe „ísť na to pomaly”. Baldwin však zdôrazňuje, že pomaly v preklade znamená, že sa nič nebude diať a zmena nepríde.
Ku koncu svojej eseje stavia Faulkner černocha do privilegovanej pozície, podľa jeho slov „Top Doga“ – človeka, ktorý získal autoritu; a z bieleho južana robí človeka, ktorý je v tomto celom systéme obeťou. Toto tvrdenie podľa neho vyplýva z dvoch vecí: opisuje černocha ako človeka, ktorý napriek všetkému teroru, ktorý bol na ňom páchaný, nikdy nebol ochotný podľahnúť, a tým je vo svojej podstate silnejší než nestabilný beloch. Navyše podľa Faulknera černochom kryje federálna vláda chrbty, lebo v ich prospech mení zákony. Práve tento nepresný a mystický kontext motivuje Faulknera k tomu, aby videl riešenie problému segregácie v konzervatívnej predstave pomalej a opatrnej transformácie. Tým však len generuje stratégiu, ktorá zanechá postavenie černocha v spoločnosti na takom istom mieste ako dovtedy. S týmto záverom sa Baldwin prirodzene nestotožňuje a snaží sa kontext upresniť a poukázať na naozajstný stav vecí – na reálne prerozdelenie privilégií v spoločnosti. Je si toho vedomý ako černoch, ktorý je zároveň gej, preto je jasné, že diskrimináciu poznal dobre. Vie, že biely južan nie je obeťou, ale utláčateľom naozajstných obetí: černochov. Preto na konci svojej eseje tvrdí, že čas na pomalú zmenu, o ktorú Faulkner žiada, nejestvuje. Jediný správny čas na dosiahnutie vykúpenia je vždy teraz; nikdy nie v neurčitej budúcnosti.
Konzervatívny prístup k rôznym spoločenským témam, ktorý presadzuje umiernené tempo alebo status quo poznáme aj dnes. Baldwin tento konzervativizmus kritizuje a vraví, že snaha o umiernené tempo je snaha o zachovanie stavu vecí v aktuálnom štádiu. A teda je nesprávna, lebo taký prístup reálne problémy ignorantsky odmieta. Rovnaká kritika sa dá aplikovať na neriešenie mnohých socioekonomických problémov. Či už je to neschopnosť zrýchliť tempo v boji proti klimatickej katastrofe alebo neefektívnosť vlád v presadzovaní plnohodnotných práv pre ľudí z LGBT+ komunity. Baldwinova kritika je preto osviežujúca aj skoro sedemdesiat rokov po napísaní jeho eseje Faulkner and desegregation.
Autor študuje filozofiu na University of Edinburgh