Slovenský mediálny diskurz zvykne sondovať do ponovembrového obdobia selektívne, a predovšetkým na základe kmeňovej politickej príslušnosti. Niet sa čo čudovať, keď česká aj slovenská historiografia, v menšej či väčšej miere, veľmi opatrne deklarujú toto obdobie za históriu. Architekti dlouhé změny od Michala Kopečka a kolektívu sú na území bývalého Československa doteraz pravdepodobne najodvážnejším počinom so zámerom tento stav zmeniť.
V kontexte súčasnej krízy liberálnej demokracie sa javia argumenty v prospech prehodnotenia dominujúcej post-disidentskej interpretácie kapitalistického prechodu nanajvýš aktuálne. Okrem tradičných interpretácií neopomenuteľných externých faktorov rozpadu tzv. východného bloku a vskutku presvedčivého prístupu Quinna Slobodiana a jeho knihy Globalists, ale aj iných jeho štúdií o povahe a vývoji neoliberalizmu sa ukazuje, že „domáca“, najmä česká historiografia, ašpiruje na aktívnejšiu účasť v sporoch o redefinovanie a výklad najnovších dejín.
Spoza hlavnej myšlienky publikácie vykúka téza, že legitimita minulého režimu nemohla spočívať len v ideologickej manipulácii más. Experti a technokrati, ktorých pôsobenie prostredníctvom jednotlivých kapitol spoznávame, predstavovali zložku spoločnosti, ktorá nebola výlučne aktívna, ani pasívna. Nebola všemohúca, ale ani zanedbateľná. Autori a autorka predstavených prípadových štúdií ich umiestňujú niekde na pomedzie nevyhnutnej miery expertízy, potrebnej na chod štátu a akejsi konštitutívnej semi-periférie tvoriacej latentné, ale predsa artikulované, dynamicky sa vyvíjajúce diskurzívne praktiky režimu. Ponovembrový nástup neoliberalizmu (akokoľvek zaťažený je tento pojem) na ne začal kontinuálne nadväzovať alebo obsadzovať ich teritórium. Hoci sa takýto prístup môže javiť ako absurdný, jednotlivé kapitoly publikácie, ktoré pokojne môžeme čítať ako samostatné výstupy s jednotiacou líniou, problematizujú diskontinuitný výklad zmien po Nežnej revolúcii.
Profylaxia namiesto represie
Tradičná česko-slovenská historiografia zdôrazňovala, okrem významu míľnikov, predovšetkým chronologizáciu bývalého režimu na stalinizmus, resp. budovateľské obdobie, reformný proces, a následnú normalizáciu. Z tohto hľadiska vzbudzujú šesťdesiate roky ex post dojem, síce relatívnej, ale tak či onak badateľnej, zhora nadol postupujúcej demokratizácie. Michal Kopeček vo svojej analýze vývoja diskurzu právnej vedy dokazuje, že išlo skôr o zmenu formy útlaku z represívneho modelu na profylaktický. Inými slovami, „zjemnenie“ režimu predstavovalo skôr mechanizmus preventívnej ochrany pred auto-deštrukciou. Navyše, nostalgické lipnutie na reformácii šesťdesiatych rokov zatláča do úzadia dôležitú otázku, ktorú si kládli už Jacques Rupnik či Muriel Blaive. Ako je možné, že Československo nemalo svoj „päťdesiaty šiesty“, ale až „šesťdesiaty ôsmy“? Kopeček zdôrazňuje, že na rozdiel od Maďarska alebo Poľska, československá reforma bola omnoho pomalšia a predovšetkým povrchnejšia. Ostro sledovaná a pre režim inštrumentálna právna veda zohrala dôležitú úlohu pri aplikovaní kontrolovanej a mocensky odďaľovanej reformy režimu. Intenzívna pozornosť, ktorú venujeme invázii vojsk Varšavskej zmluvy, nám často umožňuje prehliadať mechanizmy, ktoré musel samotný režim vykonať, aby v Československu nedošlo k podobnej situácii ako v niektorých susedných krajinách.
Hoci po roku 1968 došlo k potlačeniu alebo aj úplnému zrušeniu niektorých výdobytkov reformného procesu, štát sa z formálneho hľadiska snažil posilňovať normatívny charakter vládnutia. Napriek stále rozšíreným individuálnym perzekúciám, postupne bledla hranica medzi vládnou praxou a „vládou práva“ v jeho normalizačnej podobe. Sudcom tak na rozdiel od „aktivistických“ päťdesiatych rokov stačilo jednoducho formalisticky sledovať zákon. Represia nadobudla inú formu.
Zaujímavé sú aj komparácie s vývojom v Poľsku a Maďarsku, kde prebiehal posun k nadradenosti „práva“ nad politikou omnoho intenzívnejšie. Kopeček označuje tento proces za tendenciu smerom k „socialistickému právnemu štátu“. Aj keď mal na míle ďaleko od liberálneho demokratického štátu, tieto formálne zmeny boli kľúčové, predovšetkým v kontexte zmeny režimu v roku 1989. To, čo z dlhodobého hľadiska umožnilo plynulý prechod ku kapitalizmu, bol podľa Kopečka postupný príklon k organizátorskej a riadiacej funkcii práva v technokratickom rozvoji. Zjednodušene povedané, právny diskurz sa najmä v osemdesiatych rokoch stával prostriedkom vytvárania neutrálneho priestoru, ktorý mal byť oslobodený od straníckeho vplyvu. Táto depolitizácia umožnila ľahšiu aplikáciu neoliberálnej formy vládnutia po roku 1989.
Značná časť publikácie venuje pozornosť socialistickému podnikovému manažmentu a teórii riadenia, pričom v tejto oblasti nachádza intenzívny prienik s publikáciou Vítězslava Sommera a kolektívu, Řídit socialismus jako firmu. Tomáš Vilímek upozorňuje na kontinuálnu snahu zefektívnenia podnikového riadenia a premenu diskurzu o manažmente. Po roku 1968 sa pozornosť obracia na komplexné pôsobenie podnikov, ktorých úlohou nie je len budovať a vyrábať, ale aj prispievať k mocenskej stabilizácii spoločnosti. Publikácia Architekti dlouhé změny tak cez vyzdvihnutie kontinuity rozkladá obraz režimu ako statického monolitu. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch musel podnikový manažér prejavovať pomerne veľkú mieru flexibility. Stranícky diktát mohol byť často ventilovaný v podobe papierových, nie reálnych výsledkov. Keďže podniky mali byť rentabilné, vyžadovala sa expertíza. Vilímek tvrdí, že napriek revolučnému zápalu a decimácii niektorých kádrov, množstvo neskoro-socialistických technokratov kontinuálne prešlo do kapitalistického módu výroby.
Tento argument ďalej posilňujú aj Michal Kopeček s Václavom Ramešom, ktorí zasadzujú zmeny v Česko-Slovensku po roku 1968 do širšieho kontextu vývoja kapitalizmu tak, ako ich opísali Luc Boltanski a Eve Chiapello v diele New Spirit of Capitalism. Samozrejme, flexibilných, uvoľnených a priateľských manažérov neskorého kapitalizmu nemôžeme s tými socialistickými porovnávať. Avšak chápanie stalinského „vedeckého intermezza“ ako výnimky vo vývoji socialistických ekonomík, ktorých riadiace elity inak kládli dôraz na expertné riadenie, a po roku 1968 najmä na depolitizovaný technokratizmus, hoci zabalený do marxisticko-leninskej rétoriky, možno označiť za plne legitímne.
Subjekt a spoločnosť
V kapitole o vývoji a pôsobení psychoterapie sa Adéla Gjuričová pohráva s foucaultovskými interpretáciami subjektu v kapitalistickej a socialistickej spoločnosti, pričom oproti zjednodušenej binárnej interpretácii stavia do popredia prvky presahu a kontinuity. Všíma si nuansy a biele miesta utvárania liberálneho subjektu v československej spoločnosti. Historický výskum dokazuje, že neskoro-socialistická spoločnosť vykazovala zárodky mechanizmov, ktoré sa v retrospektíve javia ako kľúčové pre prechod indivídua z totalitnej do demokratickej spoločnosti. Ani pri analýze subjektu sa publikácia neodkláňa od svojej základnej línie, ktorá je naprieč celým dielom zhmotnená v zdanlivo triviálnej otázke: Ako došlo k transformácii spoločnosti v roku 1989? Takto stanovený výskum reflektuje posun v historiografii, kde otázka „prečo?“ vytvára miesto pre otázku „ako?“. Depolitizácia verejného priestoru po roku 1968 postupne transformovala spôsob života v duchu pinkfloydovského Comfortably Numb. Podobné uvažovanie naznačila aj Paulina Bren vo svojej práci The Greengrocer and His TV (v českom vydaní Zelinář a jeho televize), ktorej premisou je vytváranie privátnej sféry, oddelenej od režimu.
Zatiaľ čo psychoterapia si mohla „užívať“ istú odborovú neviditeľnosť spôsobenú intervenciou režimu do politicky háklivejších oblastí medicíny a psychológie, sociológia si tento luxus dovoliť nemohla. Pochopiteľne, odlišné boli aj prechody oboch odborov do ponovembrovej spoločnosti. Na študentskom verejnom karnevale v roku 1966 bol na bielom plášti študentky nápis „SOCIOLÓGIA“, ktorý demonštroval jej návrat z územia neexistencie v období stalinizmu. Ako píše Kopeček, dialo sa tak v období, keď sa západná sociológia vyrovnávala so štrukturálnym funkcionalizmom Talcotta Parsonsa. Po invázii zohrala česko-slovenská sociológia svoj existenčný zápas. Michal Kopeček sa snaží problematizovať disidentský naratív, a naopak, zameriava sa na miesta pozitívnej deviácie aplikovaného technokratického sociologického výskumu vládnutia komunistických strán. Sem patrili najmä sociológia podniku alebo analýzy verejnej mienky.
Analýza sociologického diskurzu nás len utvrdzuje v presvedčení, že pre pochopenie toho, čo sa v Česko-Slovensku udialo po rokoch 1968 a 1989, sa bude musieť predovšetkým slovenská historiografia bývalého režimu zbaviť svojho latentného prézentizmu. Veľká časť produkcie domácej proveniencie interpretuje toto obdobie buď cez prizmu federácie, alebo ako históriu ubitého sna o vlastnej ceste k demokratickému socializmu. V tomto zmysle sa ako kľúčové javí pochopiť dynamiku konkurenčných predstáv o smerovaní spoločnosti, ktoré zápasili o priazeň politických elít v šesťdesiatych rokoch. Kopečkova kniha, a rovnako aj Sommerova publikácia, venujú tejto otázke najvyššiu pozornosť. Ekonomické predstavy Otu Šika o zavádzaní niektorých emancipačných a/alebo kapitalistických prvkov do ekonomiky neboli jedinými. Ekonóm František Kutta bol tvrdým zástancom centrálneho plánovania, pričom rovnako argumentoval emancipáciou, ktorú podľa neho, ako aj podľa celého expertného tímu Radovana Richtu, autora Civilizácie na rázcestí, malo priniesť plnohodnotné využitie vedecko-technickej revolúcie. Azda práve do tejto polemiky možno vložiť slová Slavoja Žižeka o tom, že okupácia Československa v skutočnosti zachránila sen dubčekovskej emancipácie. Dnešný pohľad nám totiž neumožňuje vidieť, ako by vyzeral režim pod vedením reformných elít. Je však nanajvýš pohodlné označiť ich rozkvet termínom „jar“ z pohľadu ponovembrového „leta“.
Napriek pomerne jasnej cenzúre, ktorá definovala povolený pro-režimný výskum, v osemdesiatych rokoch dochádza k narušeniu jeho monopolu. V rámci oficiálneho výskumu spoločnosti pôsobila aj prognostická vetva, ktorá sa zameriavala na partikulárne, často marginálne oblasti expertného výskumu. Jeho exponenti a exponentky, ako napríklad Fedor Gál či Zora Bútorová, balansovali na hrane demokratizácie oficiálneho diskurzu a zapájania sa do polo-subverzívnych aktivít, akou bola napríklad Bratislava nahlas. Kopeček upozorňuje najmä na fenomén tzv. participatívneho prognózovania, ktorý v podstate znamenal koncept občianskej spoločnosti. Deväťdesiate roky ako keby nedostatočne docenili pozíciu sociológie. Možno práve pre jej neschopnosť fungovať v rámcoch technokratizmu a ambíciu kriticky pristupovať k spoločnosti bolo potrebné jej význam opätovne objaviť až v súvislosti s nastupujúcou krízou liberalizmu.
Svet, v ktorom žijeme
Ak chápeme modernitu ako radikálne politickú, jej postmoderný rozpad bol do značnej miery určujúcim faktorom viacerých expertných diskurzívnych praktík. Málokde bol tento fenomén taký viditeľný ako v ekologickom a urbanistickom myslení. Často nazeráme na bývalý režim cez prizmu ničenia prírody a otrasnej šede, ktorá okupovala naše mestá. Matěj Spurný a Petr Roubal však ukazujú, že naša analýza by mala ašpirovať na iné méty. Mala by sa vyhnúť zjednodušenej binarite diktatúra-demokracia či poskytovaniu prívlastkov obdobiu normalizácie, ako napríklad „bezčasie“. Omnoho dôležitejšie sa javí to, čo Spurný označuje ako biologizácia expertízy v oblasti životného prostredia. Predovšetkým v sedemdesiatych rokoch dochádza k depolitizácii snáh o pretváranie prírody ako prostredia pre človeka. No ako sám autor upozorňuje, je takmer nemožné určiť hranice medzi vedou, politikou, expertízou a občianskym aktivizmom, ktorého ekologický rozmer prispel najmä v druhej polovici osemdesiatych rokov k delegitimizácii režimu.
Napriek tomu, alebo možno práve preto, stratil ekologický aktivizmus svoj politický náboj prakticky hneď po zmene režimu. Spurný je pri analýze tohto neúspechu pomerne experimentálny, avšak jeho analýza sa javí nanajvýš účinná, najmä ak prihliadneme na aktuálne prebiehajúce protesty za záchranu planéty. Ekologický aktivizmus sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa totiž vo významnej miere opieral o hodnoty hlásané samotným režimom. Hoci s nutnou dávkou naivity, uprednostňoval spoločnosť pred jednotlivcom. Inými slovami, apeloval na apriórne politický charakter akcie a snažil sa integrovať životné prostredie do politickej sféry. Zdá sa, že dnes je to práve ono prázdne miesto, akýsi konflikt s otvoreným koncom spôsobený nástupom konzervatívnych populistických režimov, čo umožnilo značnú aktivizáciu verejnosti a opätovnú politizáciu otázky ochrany životného prostredia, ktorá dokáže mobilizovať aj liberálne zmýšľajúcich ľudí, aby svoje ekologické presvedčenie opäť postavili do protikladu voči establišmentu.
Podobné tendencie pozoruje Petr Roubal v urbanistickom plánovaní. Pojem kríza modernity, tak ako ho formuloval sociológ Peter Wagner, sa v socialistickom urbanizme prejavoval postupne už od konca šesťdesiatych rokov a po roku 1989 nadobudol nový rozmer v podobe postupného spochybňovania akejkoľvek formy plánovania. Podľa Roubala sa tak dialo na základe reálnej skúsenosti urbanistov a urbanistiek s prvými sídliskami, pri ktorej došlo k spochybneniu ich vlastnej schopnosti ovplyvňovať konečnú podobu výstavby. Tento profesný „neúspech“ nakoniec viedol k podobnému fenoménu ako v prípade ochranárskych hnutí. Politizácia neschopnosti expertiek a expertov nakoniec viedla k ich delegitimizácii, čo sa ukázalo ako kľúčové v deväťdesiatych rokoch, keď sa stáva investor prakticky jediným formovateľom výstavby. S malou dávkou trpkosti sa Roubalovi podarilo demonštrovať aj nechcený podiel disentu na tomto fenoméne.
Posledná kapitola knihy akoby podčiarkovala ambivalenciu pojmu „architekti“ dlhej zmeny, ktorá sa vinie pozdĺž celej publikácie. To, čo jednotliví autori a autorka čitateľovi poctivo predkladajú, je dôraz na procesuálny charakter vynorenia sa onej dlhej zmeny. Zmena nie je zamýšľaná, nie je projektovaná ako architektonický plán, ale je výsledkom historicky podmienených procesov, vzájomného konfliktu interne produkovaných diskurzov (aj vo foucaultovskom zmysle), a v konečnom dôsledku aj ich interakcie s externými vplyvmi. Možno práve táto interakcia by si zaslúžila našu pozornosť, aby zatienila existujúcu dominanciu „magických“ prelomových rokov a diskontinuitu, na ktorú sme zvyknutí a zvyknuté, nakoľko tá nám podsúva takú interpretáciu dejín, ktorá nám bráni v pochopení ich akútnej dôležitosti.
Michal Kopeček (ed.): Architekti dlouhé změny. Expertní kořeny postsocialismu (1980–1995). Praha: Argo, 2019.
Autor je historik, pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave
