Estetika odboja (1975 – 1981)

Ukážka z prekladu kultového románu, ktorý vyjde budúci rok vo vydavateľstve Slovart. Copyright: Suhrkamp. Autor prekladu: Miloslav Szabó.

Perseus, Dante, Picasso vyviazli so zdravou kožou a odovzdali ďalej to, čo zachytili vo svojich zrkadlách, hlavu Medúzy, kruhy Pekla, rozborenie Guerniky. Fantázia žila tak dlho, ako žil človek, čo sa bránil. (…) Podobne ako Guernica aj Delacroixova barikáda s postavou Slobody bola komponovaná podľa pyramídového vzoru, v ktorom sa vzbúrenosť prezentovala ako skrotená jednota. Farby boli zredukované na olovnaté odtiene, na matnú umbru, dokonca aj červenú žiaru v trikolóre tlmili chuchvalce dymu. Nad dlažobnými kockami, doskami a voskovými, naplocho pohodenými telami mŕtvych sa týčila vodkyňa ľudu, mocná, napoly odhalená práčka vo vlajúcich šatách, so zástavou a s puškou v rukách, s tvárou do strany ako Niké, ktorej mohutný profil zasahuje do priestoru Picassovho obrazu. Jej plné telo, päsť zvierajúca ostré hrany pušky, pevne vykročené hrubé stehno ohlasujú štádium, v ktorom sa myšlienka stáva materiálnym živlom. (…) Ten deň v Paríži bol presne taký. Pracujúci začali bojovať za svoje práva, ale medzi nimi sa nachádzala reakcia, utláčajúca, brániaca, zväzujúca, vyliezť na vyššiu historickú úroveň bolo nekonečne namáhavé, len za valom vztýčených pouličných kameňov sa mal objaviť vedecký socializmus, v nadchádzajúcom storočí zúrivo napádaný, hanobený, podkopávaný po zuby ozbrojenou buržoáziou. Dvanásť rokov predtým vhupla do priestorov akademického umenia Plť Medúzy. Delacroixovmu obrazu sa dostalo uznania od muža, ktorý sa nazýval občianskym kráľom, lebo sa stal apoteózou jeho cesty k moci, veľmi dobre odmeňovaný umelec mu teraz slúžil. Géricaultov obraz bol, naopak, nebezpečným útokom na etablovanú spoločnosť. Už svojím obrovským formátom sedem krát päť metrov hrozil zadusiť všetky ostatné diela v salóne, ale honorácie neznášali najmä jeho tematiku, odhaľujúcu korupciu úradníctva, cynizmus a sebectvo vlády. Druhého júla tisícosemstošestnásť vlajková loď francúzskej flotily Medúza cestou do Senegalu pri Bielom myse nabehla pre neschopnosť veliteľa a nedbalosť námorných úradov na plytčinu. Záchranné člny dokázali pojať sotva polovicu z približne troch stoviek koloniálnych vojakov a osadníkov na palube. Kapitán, vyšší dôstojníci a vplyvní cestujúci sa člnov zmocnili násilím. Zvyšní stroskotanci sa tiesnili na plti, provizórne vyrobenej z dosiek a kusov sťažňa. Záchranné člny mali plť ťahať, ale pre blížiacu sa búrku laná preťali, plť unášalo more a zo stopäťdesiatich ľudí, ktorí tam o hlade a vysmädnutí navzájom bojovali, zostalo po dvanástich dňoch nažive pätnásť. Hoci sa táto udalosť odohrala takmer pred tromi rokmi, meno Medúza sa v názve obrazu nesmelo objaviť a dielo zavesili v zlom svetle vysoko nad ostatné obrazy ako scénu stroskotania lode. Z okamihu, keď sa na obzore objavil stožiar záchrannej fregaty, ktorý maliar zobrazil, sršalo také zúfalstvo a buričstvo, že predstavitelia bourbonskej reštaurácie ho právom interpretovali ako prvý krok k vzbure proti ich režimu. Nevýrazná reprodukcia v knihe nám dovolila vžiť sa do pozície, keď sme sa napriek odstupu a zlému osvetleniu snažili rozlúštiť autentickosť obrazu. Tí na plti, čo prežili, sa spoločným pohybom ťahali nahor, ďalej od mŕtvych v popredí, čoraz väčšmi sa vypínajúc k tmavému chrbtu vzpriameného muža, v ktorého mávajúcej ruke sa vo vetre trepoce šatka. Kompozícia sa riadila princípom dvojitej diagonály, čím sa upevňovala štruktúra veľkej plochy a zároveň dochádzalo k posunu medzi dvoma perspektívami. Z ľavého dolného rohu sa skupina a jej vzrušené, navzájom sa prelínajúce gestá naťahovali hore doprava, mieriac na malinký stožiar, ktorý čochvíľa zakryje valiaca sa vlna, kým vpravo dole, od ruky mŕtveho visiaceho cez palubu, sa rozbiehala druhá línia pretrhávaná napnutou plachtou vľavo hore, takže smer opisovaný masou postáv pretínal líniu plávajúcej plte. To vyvolávalo pocit závratu. Plť neunášalo smerom k vzdialenej lodi, ale mimo nej, a tento vnem pôsobil ešte znepokojujúcejšie pri pohľade na vlnu, ktorú si na palube nik nevšímal a ktorá sa hrozivo týčila pred prázdnou provou plavidla, aby vzápätí dopadla na tých, čo zostali. Delacroix postavil svoje figúry čelom k divákovi, jeho výzvu pridať sa k bojujúcim tlmil len jeho vlastný, napoly váhavý, napoly koketný postoj. Géricault na takúto priamu agitáciu rezignoval, väčšina stroskotancov bola otočená chrbtom, boli úplne sami, sediac obrátení dopredu, objímajúc mŕtveho, bol na dne od vyčerpania a smútku, plť bola znázornená takpovediac z pohľadu topiaceho sa a záchrana bola tak ďaleko, že sa zdalo, akoby ju bolo treba najprv vymyslieť. Vynárajúca sa pomoc, ku ktorej sa obracali zvyšky prebúdzajúcich sa, postupne narastajúcich síl, mohla byť klamom, halucináciou, bola vo vzdialenej budúcnosti, ďaleko od sveta, v ktorom sa diváci nachádzali. Izolovaná katastrofa sa stala symbolom stavu života. Unášaní plťou, s opovrhnutím obracajúc chrbát konformistom, predstavovali rozprášených príslušníkov generácie, ktorá si ešte z mladosti pamätala pád Bastily a teraz bola vydaná na milosť a nemilosť. Podopierali sa a viseli jeden na druhom, všetky spory, ktoré ich možno priviedli na loď, boli preč, zabudli na súperenie, hlad, smäd, umieranie na šírom mori, vytvorila sa medzi nimi jednota podopieraná rukou každého z nich, buď teraz spoločne zahynú, alebo spoločne prežijú, a to, že ten mávajúci, najsilnejší z nich bol Afričan, možno naložený na Medúzu, aby ho predali do otroctva, prebúdzalo myšlienku oslobodenia všetkých utláčaných. (…) Obrazy, ktorými sme sa zaoberali na tejto hodine, charakterizovali rýchlosť a prudkosť, s akou sa dalo vyhasiť všetko živé. Tak, ako my sami, aj namaľované postavy čelili skaze, ležali, kľačali, plazili sa po horách mŕtvol. (…) Maliari vyrvali všemocnej deštrukcii sekundu ešte zostávajúceho života a preniesli ju do večnosti. Z takého úsilia musela pretrvávať akási hrôza, mlčanie so zatajeným dychom. Spýtal som sa Ayschmanna, či ho mám odviezť do nemocnice, ale on už znova otvoril knihu s Goyovým obrazom streľby do povstalcov. A predsa nepociťujem hrôzu pri pomyslení, povedal pri pohľade na tváre s ústami stlačenými od nenávisti a vypúlenými očami, že to, čo je nám práve ešte blízke, sa môže v okamihu nenávratne stratiť, pretože pocit blízkosti, ktorý je taký nesmierne dôležitý, je tu len dovtedy, kým žijeme, a keď nás dostihne smrť, zmizne.

Preklad podporil formou štipendia z verejných zdrojov Fond na podporu umenia. Preklad realizuje Miloslav Szabó a Andrej Zmeček.