Rozhovor s Janou Kočiškovou o ženách v politike
Mnohé komunistky prežili väznenie v nacistických koncentračných táboroch, bojovali v odboji a verili, že komunizmus znamená lepšiu budúcnosť. Ich pôsobenie v politických funkciách patrí medzi dosiaľ neprebádané oblasti. Sústredená pozornosť sa im dostáva až v posledných rokoch, a to aj vďaka českej politologičke a historičke Jane Kočiškovej, autorke knihy Ženy v politice: role a postavení vrcholných političek v Československu 1948–1968.
Témou vašej knihy je postavenie žien vo vrcholovej politike v Československu v prvých dvoch dekádach vlády komunistickej strany, teda v zakladateľskom období komunistického režimu, známom tvrdými represiami. Prvá žena, ktorá mi napadne v tejto súvislosti, a myslím, že nie som sama, je poslankyňa Milada Horáková, a hneď vzápätí Ludmila Brožová-Polednová, ktorá bola prokurátorkou a významne sa podieľala na odsúdení Horákovej. Prečo sa v našej pamäti objavujú dominantne práve tieto dve ženy?
Milada Horáková bola síce poslankyňa, ale predovšetkým bola predsedníčkou Rady československých žien, čiže skôr sa orientovala na ženskú organizáciu než len na politiku. Nevníma sa ako v prvom rade politička. To môže byť jeden z dôvodov.
Ďalším dôvodom môže byť to, že z hľadiska historiografie je oveľa lepšie spracované politické pôsobenie žien v prvej republike. O období po roku 1948 existuje len veľmi málo literatúry, nie je to vlastne vôbec spracované. V pamäti väčšiny ľudí nie je žiadne meno z tejto doby, čo sa mi zdalo ako veľká škoda, preto som sa touto témou začala viac zaoberať.
Kde všade nájdeme političky v rámci Komunistickej strany? O kom hovoríme, keď hovoríme o vysokopostavených političkách?
Pokiaľ ide o vrcholové političky, hovoríme o ženách v Národnom zhromaždení, čo bol zákonodarný orgán Československej republiky, obdoba dnešného parlamentu, o ženách v Ústrednom výbore Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) a tiež o ženách vo vláde. To sú tie vrcholové pozície, ale ženy boli, samozrejme, vo funkciách na všetkých úrovniach – od miestnych okresných národných výborov po výbory žien pri miestnych národných výboroch. Nájdeme ich všade.
Aké bolo percentuálne zastúpenie žien vo vysokej politike strany?
Sledovala som obdobie od roku 1948 do roku 1968 – v týchto dvoch desaťročiach sa v Národnom zhromaždení vyskytovalo 37 až 67 žien z celkového počtu 300, neskôr 350 poslaneckých miest. To tvorilo zhruba 12 až 22 % žien v parlamente v sledovanom období, čo bolo rozhodne viac ako za prvej republiky, keď ženy obsadzovali 3 – 5 % poslaneckých miest v Národnom zhromaždení a podobné počty vtedy platili aj pre senát.
V Ústrednom výbore Komunistickej strany Československa pôsobilo v období od roku 1948 do roku 1968 minimálne 8 a maximálne 18 žien, čo predstavovalo 7 – 17 % žien v tomto orgáne. Tieto počty však paradoxne klesali, od 18 žien, ktoré boli zvolené napríklad na 8. zjazde v roku 1946, po 10 žien zvolených na 13. zjazde v roku 1966.
Vráťme sa ešte k príbehu Milady Horákovej a Ludmily Brožovej-Polednovej, s ktorým bezprostredne súvisí otázka morálnej zodpovednosti žien. Do akej miery možno ženy vo vysokom postavení vnímať ako spoluzodpovedné za zločiny československého stalinizmu?
Ženy vo vrcholovej politike môžeme podľa mňa jednoznačne považovať za spoluzodpovedné za politické procesy. Teda prinajmenšom tie z nich, ktoré sa do prípravy procesov priamo zapojili. Napríklad poslankyňa Františka Řezníčková alebo Žofie Majerová, ktoré pôsobili ako sudkyne z ľudu. Na túto funkciu nemuseli mať právnické vzdelanie – do svojich pozícií boli dosadené národnými výbormi. Pre výkon týchto mandátov bola podľa zákona rozhodujúca tzv. štátna spoľahlivosť a oddanosť myšlienke ľudovodemokratickej republiky. Medzi poslankyňami však nájdeme aj sudkyne z povolania: JUDr. Zdeňka Patschová sa priamo podieľala na politických procesoch v päťdesiatych rokoch, napríklad na politickom procese s kňazom Vojtechom Koderom v roku 1954.
Vo všeobecnosti možno povedať, že asi všetky vrcholové stranícke funkcionárky, ktoré svoje pozície zastávali už pred februárovým prevratom v roku 1948, ako boli napríklad Anežka Hodinová-Spurná, Marie Švermová alebo Jarmila Taussigová-Potůčková, boli dobre oboznámené s nezákonnosťami, násilím a nátlakom, ktoré sprevádzali nielen februárový prevrat, ale tiež májové voľby v roku 1948 a všetky nasledujúce kroky strany. Marie Švermová ako najvyššie postavená žena v aparáte KSČ sa vo februári 1948 zúčastňovala na všetkých schôdzach k pripravovanému prevratu a podieľala sa na ňom ako jedna z vedúcich straníckych funkcionárok v predsedníctve KSČ. Jarmila Taussigová-Potůčková bola priamou účastníčkou straníckeho postupu proti cirkevným hodnostárom v takzvanej cirkevnej otázke, kde bola členkou komisie ústredného výboru strany, ktorá prijímala opatrenia na perzekúciu kňazov a ďalších cirkevných predstaviteľov. Okrem toho bola členkou Komisie straníckej kontroly, ktorej cieľom bolo preverovať členov strany a uskutočňovať ich „nápravu“. Súčasťou previerok bola neslávne známa sebakritika a následná kritika straníckych kolegov a kolegýň. Obzvlášť v tejto poslednej funkcii bola údajne veľmi zapálená a horlivá. Dá sa predpokladať, že v strane nepatrila k obľúbeným osobnostiam.
Životné trajektórie
Vnímali teda tieto ženy násilie, a napokon aj justičné vraždy, ako nevyhnutnú súčasť nástupu nového režimu? Ako možno vysvetliť tento ich postoj? A možno všeobecnejšie: kto boli tieto ženy a akým spôsobom sa dostávali do vysokej politiky?
Povojnová generácia vrcholových političiek, ktorá sa dostala do tých najvyšších pozícií hneď po roku 1948, mala v tom čase za sebou už dlhoročnú predvojnovú činnosť v komunistickej strane (niektoré patrili aj k zakladajúcim členkám strany v roku 1921) alebo skúsenosť s odbojom z druhej svetovej vojny. To druhé sa po roku 1948 od členstva ÚV KSČ priam vyžadovalo. Všetky tieto ženy sa nejakým spôsobom zapojili do domáceho alebo zahraničného odboja, často po boku svojich manželov. Mnohé z nich si prešli koncentračnými tábormi a prišli často nielen o manželov, ale i o celé rodiny. Zdieľali teda veľmi podobný osud. Jedným takýmto príkladom je Helena Leflerová, ktorá prežila vypálenie Lidíc v roku 1942 a ktorej sa podarilo vrátiť sa z koncentračného tábora Ravensbrück. Po druhej svetovej vojne vyštudovala právo, až do svojej smrti žila v obnovených Lidiciach a aktívne pôsobila v politike a tiež v redakcii Rudého práva.
Niektoré z etablovaných prvorepublikových političiek pôsobili v exile. Napríklad Anežka Hodinová-Spurná, dlhoročná ženská funkcionárka a predvojnová mestská poslankyňa za komunistickú stranu v Prahe, predsedala v Londýne Klubu československých žien, neskôr sa stala aj členkou exilovej Štátnej rady československej. Božena Machačová-Dostálová sa v exile v Sovietskom zväze podieľala na československom vysielaní sovietskeho rozhlasu a v tom období sa osobne spriatelila s generálom Ludvíkom Svobodom, budúcim československým prezidentom. O veľa rokov neskôr, v roku 1968, využila túto známosť pri rokovaniach, v ktorých zastupovala legitímnu československú vládu po tom, ako jej časť odvliekli do Moskvy. Nie je takmer vôbec známe, že v dňoch 21. a 22. augusta 1968 bola Božena Machačová-Dostálová poverená oficiálnym zastupovaním vlády v Československu ako jej vekom najstaršia členka, ktorá zostala v Československu. To bolo, dá sa povedať, vyvrcholením jej celoživotnej kariéry. Patrila k pár ľuďom, ktorí mali veľmi dobré informácie, a vopred vedela o chystanej okupácii, rovnako ako o plánovanej robotnícko-roľníckej vláde na čele s Aloisom Indrom a Vasilom Biľakom, ktorá mala nahradiť vtedajšiu vládu. Aj ju samu totiž oslovili, aby sa pridala na ich stranu, a podľa spomienok vtedajšieho ministra zahraničného obchodu Václava Valeša mala podľa dohody ráno po invázii vojsk 21. augusta 1968 vpustiť členov kolaborantskej vlády do budovy ministerstva. Avšak v momente, keď začali vojaci strieľať na budovu Národného múzea – čo bol zrejme zlomový okamih, ktorý rozhodol o ďalšom priebehu udalostí –, Božena Machačová-Dostálová zrejme prehodnotila svoj postoj a uvedomiac si závažnosť danej chvíle, odmietla členov kolaborantskej skupiny vpustiť do budovy. Namiesto toho sa spojila so všetkými dostupnými ministrami a tiež priamo s prezidentom republiky, s ktorým sa poznala z čias svojho ruského exilu. V podstate išlo o epizódnu udalosť v jej živote, ktorá mohla viesť k ďalekosiahlym dôsledkom, pokiaľ by sa bola držala pôvodného plánu. O tomto sa prakticky vôbec nevie.
Rovnako málo teda vieme aj o ženách, ktoré napokon zohrali určitú kladnú úlohu v rámci svojho postavenia. Vo svojej knihe spomínate aj ženy, ktoré odmietli schváliť okupáciu.
Presne tak. Hovorí sa vždy o Františkovi Kriegelovi, ktorý ako statočný muž (jeden z politikov odvlečených do Moskvy, pozn. red.) odmietol súhlasiť so vstupom vojsk, či o ďalších troch poslancoch, ktorí spolu s ním neskôr odmietli zdvihnúť ruku za súhlas so vstupom vojsk. Už menej sa hovorí o tom, že medzi nimi boli dve ženy – Božena Fuková a Gertrúda Sekaninová-Čakrtová.
Mňa osobne veľmi zaujal práve životný príbeh Gertrúdy Sekaninovej-Čakrtovej.
V jej prípade je neuveriteľné, že za celú svoju kariéru – teda až do toho roku 1968 – unikla všetkým perzekúciám a vnútrostraníckym politickým procesom. Na rozdiel od mnohých svojich kolegýň totiž bola takmer ideálna kandidátka na politické procesy. Pochádzala z bohatej židovskej rodiny, pracovala na Ministerstve zahraničných vecí, ovládala niekoľko jazykov. Zrejme pre jej odbornosť alebo kontakty v strane sa jej však podarilo preplávať päťdesiatymi rokmi a dokázala bez ujmy dôjsť až do roku 1968, keď vyjadrila nesúhlas so vstupom sovietskych vojsk a následne bola vylúčená zo strany, zbavená mandátu a nemohla pôsobiť vo verejnom živote.
Ktorým z týchto političiek sa práve naopak týmto procesom nepodarilo vyhnúť a prečo?
Často išlo o tie najangažovanejšie političky. Mnohé z nich boli spoluzodpovedné za politické procesy. Už spomínaná Marie Švermová, ktorá bola v roku 1949 zvolená za zástupkyňu generálneho tajomníka KSČ Rudolfa Slánského, a Jarmila Taussigová-Potůčková, o ktorej účasti na perzekúcii kňazov som už tiež hovorila. Tieto ženy, obvinené (spolu s ďalšími piatimi mužmi, pozn. red.) v procese nadväzujúcom na proces s Rudolfom Slánským, boli po ťažkom mučení odsúdené – Jarmila Taussigová-Potůčková na 25 rokov väzenia, Marie Švermová na doživotie (nakoniec ju po piatich rokoch prepustili, následne bola aj rehabilitovaná a neskôr napríklad podpísala Chartu 77). Medzi uväznenými boli aj pravá ruka Otta Šlinga a priateľka Marie Švermovej, Růžena Dubová; švagriná Vladimíra Clementisa, právnička Božena Pátková a mnohé ďalšie. Pre túto dobu je charakteristické, že ostatní poslanci a poslankyne sa okamžite verejne pridali na stranu ich kritikov – hneď po tom, ako ich vylúčili zo strany a zatkli, teda ešte pred vynesením rozsudku. V atmosfére všeobecného strachu okamžite chceli prejaviť lojalitu voči režimu; vo svojich prejavoch v národnom zhromaždení ich nezabudli označovať za zradkyne národa a prisluhovačky rôznych západných agentov či najväčších nepriateľov ľudovo-demokratického režimu.
Zohrávala v politických procesoch úlohu aj rodová otázka? Boli tieto političky odsudzované ako ženy, ktoré zradili komunistický ženský ideál?
Myslím si, že rodový aspekt v týchto procesoch nezohrával významnú rolu. Väčšina týchto žien bola odsúdená v rámci procesov nadväzujúcich na väčšie politické procesy so straníckymi kolegami. Marie Švermová bola zástupkyňa generálneho tajomníka Rudolfa Slánského a bola odsúdená v procese nadväzujúcom na proces so Slánským. Růžena Dubová bola zas odsúdená ako už spomínaná zástupkyňa Otta Šlinga v takzvanom procese s krajskými tajomníkmi. Väčšinou teda išlo o skôr o spolupracovníčky vybraných obetí určených na politickú likvidáciu a nešlo primárne o rodovú otázku. Avšak je dosť pravdepodobné, že práve Ludmila Brožová-Polednová bola vymenovaná za robotnícku prokurátorku práve preto, že bola žena a ako taká nepôsobila na obyvateľstvo tak negatívne, keď súdila ďalšie ženy, ako keby ich odsúdil prokurátor.
Odlišovalo sa niečím postavenie žien vo vysokej politike v českej a moravskej časti Československa od postavenia vrcholových političiek v slovenskej časti spoločnej republiky?
Za druhej svetovej vojny boli rozdiely dané samozrejme odlišným politickým vývojom v Česku a na Slovensku. Väčšina slovenských političiek sa v roku 1944 zapojila do SNP, kde pomáhali partizánom. Neraz sa aj priamo zúčastňovali na bojoch. Napríklad v partizánskej brigáde Jána Žižku pôsobila povojnová poslankyňa Mária Turková, ktorá pôvodne pracovala ako maliarka ornamentov na darčekové predmety. Ďalšou bola poslankyňa Anna Špačková, ktorá počas povstania podporovala svojho manžela a ostatných členov jeho partizánskej jednotky dodávaním jedla a inou pomocou. Dňa 4. novembra 1944 jednotku zlikvidovali fašistické vojská a Anna Špačková ovdovela.
Po vojne boli určité rozdiely aj v počte žien v politike: oproti Česku boli na Slovensku ženy v politických inštitúciách zastúpené na rôznych úrovniach približne v polovičnom pomere. Na Slovensku teda možno pozorovať o niečo pomalší nástup žien do vrcholovej politiky a zrejme vytrvalejšie pretrvávanie konzervatívnych názorov na postavenie ženy v spoločnosti. Toto sa neskôr vyrovnalo.
Odstúpme od jednotlivých príbehov a pozrime sa na širší kontext vzostupu týchto žien. Do akej miery je nárast počtu žien vo vrcholovej politike výsledkom prístupu Komunistickej strany k otázke politickej participácie žien vo všeobecnosti?
Tesne po vojne sa strana usilovala o získanie čo najväčšej členskej základne. Cieľom bol masový vstup obyvateľstva do KSČ, neriešilo sa, či sú to ženy alebo muži. Skôr ako o ženy v domácnosti mala strana záujem o robotníčky a roľníčky, teda predstaviteľky proletariátu. Neskôr strana viedla masovú kampaň za nástup žien do zamestnania: ženy boli totiž vnímané ako nevyužitý ekonomický potenciál. Ideálom boli podľa sovietskeho vzoru ženy žeriavničky a úderníčky, ktoré sa svojím výkonom vyrovnajú mužom. Predpokladám, že ku konečnému úspechu kampane za nástup žien do zamestnania výrazne prispela aj menová reforma v roku 1953, ktorá spôsobila, že ľudia prišli o veľkú časť svojich úspor a druhý zárobok v rodine sa stal priam nutnosťou. Táto politika KSČ priniesla výsledky: zamestnanosť žien od päťdesiatych do sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia dramaticky rástla. V roku 1950 zamestnané ženy tvorili asi 54 %, o desať rokov neskôr to bolo 71 % a v roku 1970 už viac ako 84 %. Československo sa tak celosvetovo zaradilo medzi krajiny s najvyššou ženskou zamestnanosťou.
Vo svojej knihe argumentujete, že emancipácia prostredníctvom nástupu žien do zamestnania nemusí nevyhnutne znamenať zmenu v kultúrnom vnímaní ich postavenia. Hoci sú ženy čoraz viac prítomné vo verejnej sfére, tento trend prichádza do konfliktu s celospoločenskými predstavami o tom, aké je miesto ženy.
Jedna vec bola politika diktovaná zhora (vzhľadom na svoju pozíciu absolútnej nadradenosti mohla KSČ zhora presadiť čokoľvek). Na druhej strane bola každodenná, žitá realita, čo sa prejavilo napríklad vo výboroch žien pri miestnych Národných výboroch: na dedinách častokrát nemohli výbor žien ani založiť, pretože muži odmietali ženy na tieto pozície pustiť. Stále pretrvávali predsudky o spoločenských rolách vhodných pre ženy a pre mužov. Požiadavku strany na zriadenie výboru žien v každej obci sa tak dosť dlho nedarilo splniť.
Ako vnímali otázku emancipácie samotné ženy, a teda obzvlášť tie, ktoré sa o tieto pozície uchádzali? Chápali samy seba ako reprezentantky žien vo všeobecnosti, alebo sa skôr vnímali len ako reprezentantky tých žien, ktoré súhlasili s komunistickou ideológiou?
Myslím si, že toto je správna otázka. Vysokopostavené komunistické političky rozhodne vnímali ženskú emancipáciu v duchu oficiálnej ideológie: socializmus ženy oslobodil a zrovnoprávnil tým, že im umožnil pracovať a rozhodovať o svojom tele. Od roku 1958 povolil po vzore Sovietskeho zväzu i prerušenie tehotenstva, zakladali sa štátne škôlky, jasle, vývarovne… Snaha odbremeniť ženy od práce v domácnosti tu rozhodne bola a poslankyne tieto veci veľmi často spomínali vo svojich prejavoch. Samozrejme, existovali výrazné rozdiely medzi oficiálnou ideológiou a žitou praxou, ktorá za tými ideálmi zaostávala.
Komunistický režim bol zároveň uzavretý pred Západom, takže informácie zo Západu sa sem dostávali len veľmi ťažko. Existoval však zreteľný rozdiel medzi situáciou v postavení žien vo východnom bloku a na Západe, kde sa v tejto dobe ešte len formovala druhá vlna feminizmu, ktorá sa usilovala o právo žien na prácu, štúdium, skutočnú rovnoprávnosť s mužmi – čo vo východnom bloku už dávno existovalo, minimálne v oficiálnej ideológii. Takže socializmus odmietal feminizmus ako individualistický, buržoázny prežitok, zatiaľ čo v kontexte vlády proletariátu mal mať prednosť kolektív.
Emancipácia v rámci ideológie KSČ bola teda redukujúca v tom zmysle, že na ženu sa nazeralo len cez jej ekonomický prínos do kolektívneho hospodárstva?
Áno, išlo skôr o racionalistické, ekonomické a materialistické chápanie socialistickej ideológie. Na Západe však naproti tomu ešte dlho prevládalo romantizujúce chápanie, v rámci ktorého sa na ženu nazerá ako na nežnejšiu, krehkejšiu bytosť, ktorá je stvorená na výchovu detí, prácu v domácnosti a ktorá má svojím pôsobením humanizovať a starať sa o muža.
Zostaňme ešte pri komunistickom modeli emancipácie. Tento model bol po páde režimu kritizovaný aj za to, že ženy zaťažil tzv. dvojitým bremenom – nielenže zostali vo svojich tradičných pozíciách ako tie, ktoré sa primárne starali o rodinu, ale na dôvažok boli zaťažované ešte aj profesiou. Platilo to aj v prípade žien v Československu?
To je bezpochyby pravda. Ako som spomínala, bola tu snaha o zakladanie rôznych komunálnych zariadení, ako sú jasle, vývarovne, škôlky a podobne. Nikdy sa však nepodarilo dosiahnuť ten ideálny stav, ktorý by bol v súlade s víziou, že akékoľvek domáce práce bude zastávať spoločnosť, zatiaľ čo schopnosti ženy budú využité vo verejnom priestore a v práci pre kolektív. To viedlo k veľkému preťažovaniu žien, ktoré po práci v zamestnaní nastúpili na takzvanú druhú zmenu doma. Nepochybne to prispelo aj k ďalšiemu vývoju, keď po sovietskej okupácii Československa, teda od roku 1968, došlo k veľkému stiahnutiu žien do domácnosti. Mnohé ženy si zvolili návrat do svojej domácej roly, ktorá im zároveň umožňovala vyhnúť sa aktívnemu vyjadrovaniu a angažovaniu sa v normalizačných sedemdesiatych rokoch.
Akým témam sa venovali političky v tomto období? Ženská politická participácia dodnes častokrát začína pri sociálnych témach, zdravotníctve a podobne. Platilo to aj o nich?
Úplne zovšeobecňovať to asi nemôžeme. Poslankyne a poslanci boli na základe politických dôvodov (prípadne na základe svojho vzdelania alebo pôvodného zamestnania) volení do jednotlivých výborov, do ktorých museli potom povinne nastúpiť. Medzi ich povinnosti patrilo zúčastňovať sa na výborových schôdzach a aktívne pôsobiť v príslušnej oblasti. Vo výboroch nebolo veľa priestoru na vlastnú iniciatívu. Témy ich prejavov, ako aj ich vyznenie boli spravidla zinscenované. Určovala ich strana, presnejšie povedané, predsedníctvo ÚV KSČ. Podobne, Národné zhromaždenie bolo skôr reprezentatívnym orgánom, respektíve politickou prevodovkou pre právnu legalizáciu straníckych rozhodnutí.
Situácia sa výrazne zmenila na konci šesťdesiatych rokov v súvislosti s celospoločenským uvoľnením. Prejavilo sa to i na práci parlamentu, kde boli zrazu vítané rôzne pozmeňovacie návrhy, interpelácie alebo dokonca kritika práce národného zhromaždenia. To všetko bolo dovtedy nežiaduce a v činnosti poslancov prakticky nevídané.
Zovšeobecniť tematický záber vtedajších političiek sa teda celkom nedá, ale môžeme konštatovať, že častými príležitosťami na prejavy poslankýň boli prijímanie nových päťročných plánov, rozpravy o štátnom rozpočte, prijímanie rôznych medzinárodných zmlúv a mierových dohôd, a samozrejme tam patrili aj témy ako ochrana detí a rodiny, školstvo či zdravotná starostlivosť. Často tiež bývali spravodajkyňami výboru na prípravu návrhov konkrétneho zákona, navrhovateľkami zákonov a rôznych vyhlásení parlamentu či prednášali slávnostné prejavy pri špeciálnych príležitostiach.
V šesťdesiatych rokoch sa Československo otváralo aj smerom na Západ. Už ste spomenuli, že na Západe sú šesťdesiate roky obdobím začiatkov druhej vlny feminizmu, v rámci ktorej sa začínajú riešiť otázky nerovnosti deľby práce v rodine, na pracovnom trhu, tiež otázky ženskej sexuality, domáceho násilia či znásilnenia. Reflektovali komunistky v Československu v tomto čase uvoľnenia aj západný diskurz? Objavili sa u nás podobné témy?
Objavujú sa tieto témy. Ani nie tak na pôde parlamentu, ale v šesťdesiatych rokoch sa už stretávame s určitými názormi o tzv. prezamestnanosti žien a o tom, že ekonomicky to pre štát nemusí byť až také výhodné. Objavujú sa tiež názory, že inštitucionálna starostlivosť o deti v jasliach a škôlkach je veľmi nákladná a že vlastne by pre štát bolo výhodnejšie, keby sa ženy zase vrátili v určitom pomere do domácnosti. Navyše sa k nám v tom čase dostali zo Západu prvé štúdie o deprivácii detí v jasliach a iných zariadeniach počas druhej svetovej vojny, kde boli odlúčené od svojich matiek. Volanie po návrate žien k tradičnej rodinnej role sa v šesťdesiatych rokoch objavuje aj v politických diskusiách. Tieto diskusie však neviedli ku konkrétnym krokom či zmenám v spoločnosti. Uvoľňovanie spoločenských pomerov so sebou prinieslo kritiku cenzúry a všetkého ďalšieho. To sa prejavilo aj na činnosti parlamentu, kde sa odrazu aktívna diskusia, vznášania rôznych kritických pripomienok a iniciovanie návrhov začali priam vyžadovať. Taktiež sa začal vyžadovať priamy kontakt politikov a političiek so svojou voličskou základňou či pravidelné cesty do regiónov, v rámci ktorých sa aj poslankyne mohli lepšie oboznámiť s každodennými starosťami ďalších žien.
Došlo tiež k výraznému nárastu vzdelanosti – a to nielen v spoločnosti ako celku, ale aj v parlamente, kde v tomto čase pôsobil celý rad vysokoškolsky vzdelaných žien vrátane profesorky Hany Sachsovej (pôvodne riaditeľky strednej školy), alebo docentky Sone Pennigerovej, pediatričky a asistentky na Lekárskej fakulte UK v Prahe. V tomto období stúpla aj odbornosť poslankýň a ich znalosť cudzích jazykov.
Autorka pôsobí v Historickom ústave SAV, kde sa sústredí na výskum najnovších dejín, venuje sa tiež popularizácii histórie v podcaste SME Dejiny
