Elektrina, mozog, lieky: Je elektrokonvulzívna liečba stále kontroverzná?

Ľudí so závažnými psychickými diagnózami niekedy liečia navodením epileptického záchvatu v kontrolovaných podmienkach. Strach spojený s liečbou sa šíri dodnes, odborná obec aj samotní pacienti a pacientky však tvrdia, že elektrokonvulzívnej terapie sa netreba báť.

Pred pár týždňami mi napísala kamarátka Silvia. Vraj ju hospitalizovali kvôli manickému obdobiu. Už sa má lepšie, lieky jej veľmi pomohli a našla si nových kamarátov. Akurát sa bojí. Bojí sa toho, že ju pošlú na elektrošoky, že ju napoja na elektrický prúd a bude na všetko zabúdať. No najväčší strach má z toho, že ju tam zoberú násilím. Snažila som sa ju upokojiť, bola som si istá, že jej terapiu nebudú vykonávať bez toho, aby sama súhlasila. Najprv ma však prekvapilo, že sa táto liečba ešte vykonáva, myslela som si, že už dávno nepatrí k využívaným medicínskym praktikám.

Elektrokonvulzívna liečba, ľudovo elektrošoky, vyvoláva obavy. Evokuje obraz človeka pri vedomí, ktorý sa trasie na lôžku, zatiaľ čo ním prechádza elektrický prúd. Stačí si spomenúť na postavu McMurphyho vo Formanovom filme Prelet nad kukučím hniezdom, kde je elektrokonvulzívna liečba (EKT) zobrazená ako trest za „zlé správanie” a aplikuje sa pacientom aj proti ich vôli. Dnes sa využíva iba so súhlasom pacienta, respektíve pacientky. Terapiou si prešli aj Ernest Hemingway či Silvia Plath. Plath sa dokonca o svoje osobné skúsenosti podelila v autobiografickom románe Sklenený zvon. Prvý, neúspešný priebeh EKT opisuje ako modré záblesky, šklbanie a hrmot. Liečbu sa však rozhodne postúpiť znovu, pod dohľadom doktorky, ktorá jej vysvetlí, že v prípade správneho použitia táto liečba nie je drastická. Táto druhá séria liečby spisovateľke pomohla. V čom tkvie účinnosť tejto terapie?

Podľa neurovedca a psychiatra Igora Riečanského z Centra experimentálnej medicíny SAV sa elektrokonvulzívna liečba využíva pri pacientoch a pacientkach so závažnými poruchami duševného zdravia, napríklad v prípade hlbokej depresie, schizofrénie či bipolárnej poruchy. EKT je navrhovaná, ak pacient dostatočne neodpovedá na farmakologickú liečbu, nie je schopný vykonávať základné životné úkony, alebo je u neho vysoké riziko samovraždy. Často totiž zaberá rýchlejšie ako antidepresíva a ide o efektívnu formu záchrany.

Ešte jeden pokus

„Pociťovala som extrémny smútok a silné pocity viny, nedávno mi zomrel otec,“ povedala mi 43-ročná Ela, ktorá si prešla liečbou pred necelým mesiacom. 32-ročný Roman, ktorý liečbu absolvoval takmer pred dekádou, na to obdobie spomína nasledovne: „Striedali sa mi silné depresívno-manické stavy, už to bolo neznesiteľné. Myslím, že mi táto liečba zachránila život… Istý čas som bral duševné ťažkosti ako stigmu. V mojom okolí bol rozšírený postoj, že podobné témy majú zostať doma v rodinách.“ Problémy s duševným zdravím pociťoval už v tínedžerskom veku: „Mal som obdobia, keď som bol veľmi energický, zvládal som desať vecí naraz. Potom prišiel silný útlm, ktorý sa u mňa prejavoval najmä pocitom neschopnosti a úzkosťou. Trvalo mi dlho, kým som vyhľadal pomoc.“

Romanovi sa bipolárna afektívna porucha naplno prejavila po skončení strednej školy: „Nevedel som si nájsť prácu, ktorá by ma bavila a vtedy sa to dosť zhoršilo. Stratil som kontrolu, všimla si to najmä moja mama. Dovtedy si myslela, že som iba trošku viac náladový.“ Roman sa bál aj toho, ako ho budú brať kamaráti a známi, dnes však hovorí o svojom duševnom zdraví otvorene: „Bez lekárov by som tu možno nebol. Táto liečba bola pre mňa ako ešte jedna šanca dostať svoj život pod kontrolu.“ Aj Ela zhodnotila toto rozhodnutie pozitívne: „Liečbu mi odporúčali lekári, netreba sa jej báť. Je to ako spánok. Uspia vás a potom sa zobudíte, to je všetko.“

EKT sa na Slovensku môže vykonávať iba hospitalizovaným pacientkam a pacientom, v niektorých krajinách sa však vykonáva aj ambulantne. Podľa neurovedca Riečanského ide o efektívnu metódu s malým množstvom vedľajších účinkov: „Liečba sa neodporúča u ľudí s horúčkovým ochorením alebo akútnymi ochoreniami srdca alebo pľúc, pre zvyšok populácie však zvyčajne nepredstavuje závažné riziko, ide o relatívne bezpečný spôsob liečby.“

Zlomok sekundy

EKT prebieha v nemocnici pod dohľadom psychiatričky, zdravotníka a anestéziologičky. Podľa neurovedca a psychiatra Riečanského pacientky a pacientov pred samotnou procedúrou uvedú do stavu umelého spánku a aplikuje sa im látka na relaxáciu svalov: „Elektródami, ktoré sú umiestnené na povrchu hlavy, sa navodí epileptický záchvat. Elektrický impulz vysokofrekvenčným prúdom trvá zlomok sekundy.“ Pacient sa však netrasie, ako to vidíme napríklad v spomenutom filme Miloša Formana, prípadne pri bežnej epilepsii. Vďaka relaxantom je totiž telo úplne uvoľnené a po aplikovaní EKT sa pacientom iba kývu končeky prstov, prípadne mu mihajú viečka. Epileptický záchvat zvyčajne trvá približne minútu, a následne spontánne odznie. Zdržanie sa jedla je základná podmienka pred tým, než človek podstúpi zákrok. „Okrem anestézy je táto liečba úplne bezpečná, aspoň podľa toho, čo som si prečítal, a to isté mi povedali lekári,“ spomína Roman.

Podstata účinnosti tejto liečby tkvie v ovplyvnení, respektíve zmene fungovania mozgu. Mozog je najkomplexnejšia časť nášho tela. Tvorí centrum nervovej sústavy všetkých stavovcov a väčšiny bezstavovcov, ktorá má napríklad v prípade hubiek, medúz a hviezdic formu roztrúseného nervového tkaniva. Tento orgán je síce základom takmer každého živočíšneho tela, no podľa neurovedca Igora Riečanského stále úplne nerozumieme všetkým procesom, ktoré sa v ňom odohrávajú. Napriek tomu je všeobecne akceptované, že psychické choroby sú spojené s určitou poruchou mozgu: „Túto dysfunkciu mozgu však ešte nevieme dobre charakterizovať, preto depresiu, bipolárnu poruchu či schizofréniu diagnostikujeme na základe zmien správania, respektíve prežívania.“

Aj keď mechanizmus účinku EKT nie je úplne objasnený, v tridsiatych rokoch sa zistilo, že navodenie epileptického záchvatu je liečebný prostriedok pri liečení pacientov s ťažkými psychickými chorobami: „Vie sa, že táto liečba ovplyvňuje neurotransmisiu – prenášanie signálov v mozgu. Dochádza k zmenám vo fungovaní týchto prenosov. Mení sa komunikácia medzi neurónmi, dochádza k vytvoreniu nových, prípadne posilneniu už existujúcich spojení v mozgu. Aj farmakoterapia v psychiatrii mieri na tieto mechanizmy, no často trvá dlhšie, kým zaúčinkuje. Elektrokonvulzívna terapia vie tieto zmeny navodiť rýchlejšie a často aj vo väčšom rozsahu,“ vysvetľuje Riečanský.

Strach sa šíri ďalej

Väčšie spory medzi psychiatrami ohľadom ETC podľa Igora Riečanského nie sú, je totiž nepopierateľné, že má pozitívne účinky na pacientov, ktorí nedostatočne reagujú na inú formu liečby. Je však potrebné počítať s vedľajšími účinkami. Riziko predstavuje najmä celková anestéza a možnosť straty krátkodobej pamäte, prípadne dezorientácia a nevoľnosť. „Minule ma v obchode pozdravila nejaká žena a ja som si ju vôbec nepamätala. Vraj sme boli spolu na liečení. Mám isté záblesky, no celkovo si to obdobie pamätám veľmi málo. Nespomínam si ani na návštevy rodiny, to mi je najviac ľúto,“ povedala mi Ela. „Doniesla som si z nemocnice peračník, ručne háčkovaný, no neviem, od koho som ho dostala. Veľmi dúfam, že sa mi podarí rozpamätať sa.“ Odborník však zdôrazňuje, že riziko vedľajších účinkov je v porovnaní s potenciálnymi prínosmi liečby zvyčajne veľmi nízke a výpadky pamäte časom odznejú. Ela ďalej hovorí: „Mám zošit plný telefónnych čísel, no netuším, komu patria. Liečba mi pomohla, no neviem, či by som do toho išla znovu. Viete, mne veľmi pomohla viera v Boha, bez nej by som sa z toho nedostala. A pomohli mi aj ostatní pacienti. Chcela by som si ich pamätať.“ Na druhej strane Roman ohľadom liečby nemá pochybnosti: „Niežeby som sa hlásil dobrovoľne, ale išiel by som ešte raz, ak by bolo treba. Pokiaľ vám niečo môže pomôcť, jasné, že to vyskúšate. Je mi ľúto, že sa toho ľudia boja.“

Iba záblesky

Pri rešerši témy som narazila na niekoľko webov, facebookových skupín či internetových fór, ktoré túto tému démonizujú a šíria dezinformácie. Prekvapilo ma, keď som našla takéto stránky aj v slovenčine. Zvyčajne obsahujú nepravdivé opisy procedúry alebo dokonca podkopávajú potrebu akýchkoľvek liečebných metód, či už psychofarmakami alebo elektrinou. Jeden z názorov na nemenovanom internetovom fóre znie: „Choď za nejakým psychosomatikom, žiadna chémia ani elektrika ti nevylieči dušu.“ Reakcia na tento komentár si však získala omnoho väčšiu podporu: „nerozpravaj blbosti! Presla si si uz tazkou klinickou depresiou? Neverim ze ano, inak by si nemohla taketo nieco napisat.“ Potešilo ma, že aj medzi ľuďmi, ktorí trávia čas na nedôveryhodných internetových fórach, sú takí, ktorí si uvedomujú dôležitosť adekvátnej pomoci pri problémoch spojených s duševným zdravím. Aj s Romanom a s Elou sme sa zhodli, že sociálne siete sú to posledné miesto, kde má človek hľadať informácie o EKT. Riziko šírenia nepravdivých informácií je o to vyššie, že pacientky a pacienti, ktorí podstupujú EKT, často trpia bludmi, kvôli čomu si rôzne obdobia svojho života pamätajú inak, než sa reálne odohrali.

Podľa Romana môže šírenie strachu z tejto liečby súvisieť aj s tým, ako bola prezentovaná v minulosti v literatúre a filme. Mňa však zaujímalo aj to, aká je budúcnosť tejto liečby. MUDr. Riečanský nepredpokladá, že sa elektrokonvulzívna terapia začne využívať aj pri liečbe ľahších psychických porúch: „Škála diagnóz alebo použitia EKT sa nerozširuje, keďže samotný zákrok je dosť náročný. Ale sú tu nové spôsoby neinvazívnej stimulácie mozgu, ktoré idú dopredu. Ide napríklad o stimuláciu magnetickými pulzami alebo slabšími elektrickými prúdmi. Tieto zákroky sú menej invazívne v tom, že pacient je pri vedomí a nedochádza k navodeniu epileptického záchvatu.“ Podľa jeho slov sú tieto metódy zatiaľ hlavne v procese vývoja a skúmania, no v budúcnosti by mohli predstavovať alternatívy farmakologickej liečby.

Počas prípravy článku som svoje zistenia opisovala kamarátke Silvii. Zaujímalo ma, či by sa dnes liečby bála menej, ak by jej ju lekári odporučili: „Ťažko povedať, asi áno. Aj keď tie výpadky pamäti ma stále trochu desia.“ Práve ona mi dala kontakt na pani, s ktorou boli hospitalizované v rovnakom čase: „Volala som Ele, či sa jej môžeš ozvať, vraj áno. Veľmi si ma však nepamätala, má na mňa iba nejaké záblesky spomienok. Bolo mi to ľúto, v nemocnici sme sa veľa rozprávali o hocičom. Veľa som tam maľovala a spievala,“ povedala mi Silvia. „Ale nevadí, možno ma Ela spozná zase inokedy. Keď jej bude lepšie.“

Autorka je absolventka réžie dokumentárnej tvorby na VŠMU. Pracovne sa venuje najmä filmu, rozhlasu a literatúre, momentálne pripravuje svoju debutovú knihu poézie. Je vedúcou občianskeho združenia Medziriadky.